Misia – spoznávanie seba

Ahoj milý kamarát, rád ťa znova vítam pri čítaní blogu, v ktorom opisujem moje africké zážitky, postrehy a pocity.Uplynul ďalší mesiac a mne sa zdá akoby to bolo pol roka. Čas na misii beží akosi inak. Lepšie povedané moje vnímanie času je odlišné. Dôvody sú rôzne. Niekedy sú dni vďaka rovnakému harmonogramu veľmi podobné a to ich robí dlhými. Inokedy sa zmelie množstvo vecí naraz, čo vyvoláva pocit dlhšieho trvania dní ako v skutočnosti sú. Jedno je však pravda, že v Afrike som začal vnímať prítomný moment intenzívnejšie ako doma a možno aj radostnejšie.

Nie sme v tom sami

V januári sa k nám do centra Bosco Boys dostalo veľa pomoci. Ľudia sem často prinášajú nejaké oblečenie alebo jedlo. Tentokrát sme však dostali ešte čosi lepšie. Privítali sme dvadsiatich ašpirantov, ktorí sem deň čo deň, celý mesiac prichádzali, aby trávili čas s chlapcami. Robili im program, poskytovali možnosť rozhovoru, organizovali súťaže a odbremeňovali nás dobrovoľníkov. Okrem nich začali prichádzať aj dve študentky sociológie, ktoré si tu robia praktickú časť svojej záverečnej práce. Takisto sú veľkým prínosom vďaka svojmu vnímavému uchu a vedomosťami z humanitnej oblasti. Veľmi sme to ocenili, keďže medzi nami dobrovoľníkmi, sme väčšina inžinieri. 😀 Zábavný fakt: jedna študentka je rehoľná sestra a druhá moslimka. Mimochodom na našom centre sa mi veľmi páči, že je otvorené pre všetkých a nie len katolíkov. Aj niektorí z chlapcov vyznávajú iné náboženstvo alebo sú neveriaci. No nie jeden z nich našiel Boha práve na tomto mieste. Ja som si taktiež rozšíril obzory rozhovormi o islame, spoznávajúc Boha z iného pohľadu.

Keďže všetko má svoj čas a každé úsilie má svoju chvíľu, tak aj slovenskí dobrovoľníci, naši predchodcovia, ktorí darovali rok svojho života chlapcom ulice, museli odísť a posunúť sa vpred. Týmto sa však ich misia neskončila, len zmenila svoje miesto a formu. A tá moja a Kristiánova misia nadobudla vážnosť.V deň rozlúčky sme im s našími chlapcami v centre pripravili nádherné poďakovanie vo forme piesní, básní, divadelných predstavení a farebných obrázkov. Ten deň bol veľmi pekný… smutný a veselý zároveň. Hlavou mi išlo, že si potrebujem uvedomovať každý jeden deň, tešiť sa z neho a žiť ho naplno, pretože aj ja raz opustím Afriku a nechcem zistiť, že mi rok pretiekol pomedzi prsty. Chcem si pamätať momenty, ktoré menili môj charakter, moju osobnosť a moje vnímanie sveta. Nezáleží na tom, či sú to dobré alebo ťažké chvíle, no sú moje a ja si ich chcem uchovať.

Čas strávený v našom rehabilitačnom centre a úsilie niekoľkých chlapcov spôsobil, že po sviatkoch sa už nevrátili k nám, ale do základnej školy alebo technickej triedy v Kuwinde. Tam pokračuje ich transformácia a vzdelávanie. Ich miesta v našom centre však neostali dlho prázde. Spolu so sociálnym pracovníkom a skupinkou ašpirantov sme zamierili do nairobských ulíc. Vyzbrojení radami naších „skúsených“ chlapcov a odzbrojení od všetkých cenností ako je telefón či hodinky, sme vyrazili do centra hlavného mesta Kene. Začala sa záchranná akcia. Sociálny pracovník nás viedol najšpinavšími ulicami s cieľom stretnúť čo najviac chlapcov bez domova. Naša úloha bola prostá, pozývať ich do rehabilitačného centra Bosco Boys. Táto návšteva mesta mala jeden velmi dôležitý zámer, a to spoznať prostredie z akého k nám chlapci prichádzajú, urobiť si kompletnejší obraz a lepšie ich tak pochopiť.Pozývanie trvalo štyri dni, no aby sa vystriedali všetci ašpiranti a dobrovoľníci, bol som v meste len raz. Tu sa úplne uplatnila veta: „lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť.“ Táto skúsenosť vo mne veľmi zarezonovala. Smutný bol už len pohľad na zblatenú ulicu s kopami odpadkov a skutočnosť že tam niekto žije, je nehorázna. Pri prvom stretnutí s chlapcami som chcel plakať. Vidiac vychudnuté deti sediace na zemi, s nepríčetným pohľadom a tvárou špinavou od prachu… mal som čo robiť, aby som skryl slzy, ktoré sa mi tlačili do očí počas toho, ako som sa s nimi rozprával. Väčšina z nich si uvedomovala svoju biedu a beznádej a túžila po zmene či vzdelaní. Ja som len dúfal, že ich uvidím aj v deň, keď príde autobus, aby ich priviedol do nášho centra.

Vitaj doma

Bol utorok. V našom centre vládla zvláštna atmosféra. Na bráne boli polepené nápisy: „Vítame vás v Bosco Boys, Cíťte sa ako doma…“ Čakali sme totiž na autobus, ktorý mal doviesť nových chlapcov z ulice. Tí starí boli trochu nervózni. Asi nevedeli čo majú čakať. Ani ja som nevedel. Chcel som aby bol autobus plný a v ňom čo najviac chlapcov s novou šancou na lepší život. Zároveň som mal obavy, že bude plný a my nebudeme schopní zvládnuť toľko grázlov. Autobus dorazil okolo obeda. Priviezol tridsaťpäť vysmiatých chalanov. Len čo vošli do nášho dvora, všetci začali kričať, radostne volať a zdraviť sa so svojími starými známymi z čias, keď žili na ulici. Potom čo sa novopríchodzí dosýta najedli, ostrihali nechty a vlasy, osprchovali, dostali čisté oblečenie, stali sa súčasťou našej komunity. Nasledovali najkritickejšie dni. Pre chlapcov, ktorí mali na ulici „slobodu“, bolo náročné dodržiavať pravidlá alebo počúvať čo im hovoríme, navyše keď mali abstinenčné príznaky. Prvé dni všade zaspávali od únavy a bolo im jedno či sedia na stoličke alebo ležia na dlážke. Konečne si mohli oddýchnuť a cítiť sa v bezpečí. Zo zvyku sa ešte obzerali hľadajúc policajtov, pretože na ulici boli často naháňaní a bití. Keňská polícia sa ku chlapcom ulice správa brutálne. Každý z nich má nejakú jazvu a nie jedna je spôsobená práve nimi. Vďaka novej skupine chlapcov sa vzťahy s tými starými prehĺbili. No netrvalo dlho aby som sa skamarátil aj s tými novými. Títo chlapci sa postupne vrývajú do mojej pamäti a dostávajú sa až do srdca, kde už ostanú. Viem, že raz príde čas, kedy sa rozlúčime a pravdepodobne sa už nikdy nestretneme, pretože oni nemajú telefón, aby sme ostali v kontakte alebo sa spriatelili na sociálnej sieti… Ale viem, alebo verím tomu, že aj v ich srdciach ostane miesto, ktoré bude patriť mne. No zatiaľ sme spolu, prežívame krásne, aj ťažké situácie, ktoré sa postarajú o to, aby sme nezabudli. Ak človek dostane niečo zadarmo, len veľmi ťažko vidí hodnotu toho čo dostal a nevie si to vážiť. To je častý scenár aj našich chlapcov. Nepáči sa im oblečenie, nechutí im jedlo a vždy by chceli viac. Neuvedomujú si nežistnosť centra Bosco Boys, ktoré sa im snaží pomôcť a sami sa rozhodujú opustiť ho. Ich rozhodnutie je ovplyvnené disciplínou, ktorú sa im nechce dodržiavať alebo ešte častejšie túžbou po drogách. Takto nás už opustilo asi šestnásť chlapcov z novej skupiny. Utiekli aj traja chlapci z pôvodnej skupiny, o ktorých som si myslel, že sú už zrehabilitovaní. …Človek nikdy nevie. No medzičasom k nám privážajú nových chlapcov, najčastejšie z „polepšovne“, a tak sa vždy počty držia okolo štyridsaťpäť chlapcov.

V nedeľu, v rámci môjho voľného dňa som išiel spolu s Dominikou a Kristiánom do školy v Kuwinde. Chceli sme navštíviť naších chlapcov a zistiť ako sa im darí na novom mieste. Keďže je to škola, pravidlá sú omnoho prísnejšie ako v našom rehabilitačnom centre. Chvalabohu, okrem asi dvoch, tam boli všetci. Doniesli sme im lízanky, ktoré sú pre nich ako nebo a veľmi radostne sme sa zvítali. Vyjmúc chlapcov, ktorých som poznal, tam bolo aj mnoho ďalších, ktorí sa tam ocitli ešte pred mojím príchodom do Kene. Znova som musel absolvovať vtipné otázky, dotyky kože a zízavé pohľady. Dokonca mi vytrhli vlas, dávajúc si ho na hlavu a kričiac: „som muzungu, som beloch!“ 😁 Po každej ďalšej návšteve v Kuwinde som videl u chlapcov menšie a menšie nadšenie z nášho stretnutia. No nemyslím si, že na mňa zabúdajú, prave naopak, teším sa, že sa posúvajú vo svojom živote vpred.

Premena zmýšľaniaAko čas plynul, prejavil sa kultúrny šok. Po počiatočnom nadšení mi začalo veľa veci vadiť. Neskutočne ma iritovala každá maličkosť, ako napríklad oslovenie „muzungu“, čo znamená beloch. U nás predsa nikto nepokrikuje „neger“. Moja obranná reakcia bola, že som ich všetkých ignoroval. Ďalej mi vadilo, keď nám v dobrovoľníckom dome z kuchyne mizli riady alebo ovocie, ktoré sme si sami kúpili. Akoby nestačilo, že sme vyše mesiaca nedostali džem, ktorý nám tak veľmi sľubovali. Alebo zakaždým, keď idem niekam s Keňanom, musím mu zaplatiť castu. No aj napriek krušným chvíľam som tu chcel ostať. Vďaka misijnej príprave som vedel, že kríza príde, a tak trochu som ju čakal. Neskôr sa však začal proces akceptácie a ja som sa adaptoval. Ovocie si už nechávame v izbe a dočkali sme sa aj džemu. Niektoré veci si dokonca užívam. Povedzme také matatu, čo je dopravný prostriedok, zastaví hocikde na znamenie a netreba chodiť na zastávku. Tá tu v podstate ani nie je. 😁

Dostávam sa do štádia, kedy mi nová kultúra začína dávať zmysel. Problémy nekončia, ale vnímam ich ako prirodzené a riešiteľné. Veľmi mi pomáhajú rozhovory s ďalšími európskymi dobrovoľníkmi, kontakt s rodinou a modlitba. Aj vďaka tomu dokážem moju misiu prežiť naplno a byť štastný.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.