Ako sa mi darí pod africkým slnkom? Darí sa mi odpovedať na božie volanie? Krátko o tom, ako spoznávam miestu kultúru. A zopár myšlienok na zamyslenie.
8. október. Dátum, ktorý mi už navždy utkvie v pamäti. Okrem narodenín môjho najlepšieho kamaráta mám ešte jeden dôvod na pamätanie tohto pre mňa už magického dňa. Áno, v tento deň roku 2024 sa začala moja cesta. Po pomalom rozbehu začína moje duchovné poslanie vyzerať presne tak, ako som si ho vysníval. Dnes, skoro 3 mesiace od odchodu z domova, mám pocit, že moja misia sa práve začala.
Po prvých týždňoch nesmelých pohľadov a spoznávania chlapcov v našom centre som si tu konečne zvykol. Najviac som sa zblížil s našimi najmladšími študentmi, nakoľko s nimi trávim najviac času. Vyučujem v týchto triedach angličtinu, telesnú výchovu a po novom roku by sa podľa slov fr. Rectora mala pridať aj informatika. Vyučovať telesnú výchovu v Afrike je ako učiť mladých Európanov používať sociálne siete. Títo chalani majú šport v krvi a trávia ním každú voľnú chvíľu. Kreativita akou sa vedia vynájsť pri chýbajúcich pomôckach ma neprestáva udivovať. Loptu nahradia ponožkami zlepenými lepiacou páskou, baseballovú pálku metlou. Fantázii sa medze nekladú. Radosť z týchto drobností je inšpirujúca. Tak schválne, kedy si sa naposledy smial tak, až ti po tvári tiekli slzy? Počas poobedných športových aktivít je to tu pre mňa súčasťou skoro každého dňa.
Šťastie je niečo, čoho majú títo ľudia na rozdávanie. V tom spočíva ich bohatstvo. Tak sa samého seba pýtam, ako je možné byť tak duchovne bohatý pri takej materiálnej chudobe? Za čas, ktorý som tu strávil sa mi hlavou ženie veľa myšlienok. Zatiaľ ešte bez záveru. Stále som tu krátko na to, aby som čokoľvek uzatváral. Jedným som si ale istý. My ľudia nie sme stvorení pre pohodlný život trávený virtuálnou komunikáciou. Buďme k sebe úprimní. Realita bude vždy krajšia a zaujímavejšia. Komunikácia z očí do očí je vždy osobnejšia. A čas strávený vonku naplňujúcejší.

Avšak nie všetko je tak očarujúce, ako sa môže zdať. Zažívam aj nepríjemné momenty, dni a niekedy až týždne. Rozdiely medzi naším rozmýšľaním a premýšľaním Afričanov sú diametrálne odlišné aj v úplných banalitách. Nakoľko som tu jediný beloch, zo začiatku som mal pocit, akoby som sa objavil v úplne inom svete. V realite iného bytia. Miesto obývané zvláštnymi ľuďmi, ale aj nádhernou faunou a flórou. Kontinent, na ktorom aj čas plynie inak. S mentalitou miestnych ľudí som sa stále nezžil. Je pre mňa nepochopiteľná a v krajných prípadoch až neakceptovateľná. Cez to všetko s ňou nebojujem. Prijímam ju ako fakt a súčasť učenia sa. Hľadám a spoznávam na tejto krátkej jazde zvanej život. Doslova by som moje vnímanie miestnej kultúry opísal príslovím: Iný kraj, iný mrav. V Afrike to ale platí dvojnásobne. V ťažkých chvíľach moje srdce vždy odľahčí modlitba. Pokoj, ktorý nachádzam v momentoch strávenými s Ježišom je v tomto svete pre mňa niečo ako balzam na dušu. Veľmi dobre si uvedomujem, ako ma chvíle strávené medzi týmito ľuďmi duchovne a osobnostne obohacujú. Šport, modlitby a život bez strachu o budúcnosť zo mňa robia šťastného človeka. K úplnému šťastiu chýba už len dobré jedlo.

Prebiehajúca etapa môjho putovania v Tanzánii by sa dala opísať všemožne. Ale slovo stereotyp by som v nej určite nepoužil. Každý deň je výnimočný a prináša nové situácie a z toho prameniace postrehy. V decembri sa mi podarilo uskutočniť dlho očakávaný výlet. Spiatočná cesta cez pol krajiny sa rovná asi 40 hodín strávených v autobuse v priebehu dvoch týždňov. Z Mafingy cez Dar es Salaam do Moshi. Splnil sa mi detský sen. Videl som Kilimandžáro. Videl som aj nádhernú prírodu a zažil netradičné Vianoce s kmeňom Chaga. Cestou naspäť sme sa zastavili v Arushi. Jedno z mála veľkomiest, kde sa dá pocítiť aj kúsok hodnôt podobných tým našim. Silvester sme strávili v hlavnom meste Dodoma. Posledný a najdôležitejší krok našej expedície bol dostať sa v zdraví so všetkými vecami naspäť domov. V čase písania tohto blogu som už naspäť v našej pedagogickej inštitúcií a vrúcne očakávam návrat chalanov po prázdninách. Táto dobrodružná cesta so sebou nesie nespočetne veľa zážitkov. Spomienky, ktoré mi ostanú v pamäti dlhý čas.
Život v Afrike má veľa čo ponúknuť. Nie viac a nie menej, ako ten náš. Rozmanitosť je to, čo robí tento svet zaujímavým. Z každej inakosti sa máme čo naučiť. Veci nie sú len správne a nesprávne. Nie sú ani dobré a zlé. A už vôbec nie čierne a biele. Pravda je vždy niekde v strede. Ešte veľa zážitkov mi chýba do konca môjho dobrovoľníckeho poslania na tomto mieste farieb a hudby. Moja trpezlivosť a rozvážnosť sú vlastnosti, ktoré sú tu dôkladne preverené každý deň. Schopnosť uspokojiť sa aj s málom je niečo čo nám, obyvateľom starého kontinentu chýba. Pritom je to tak oslobodzujúce. Nespokojnosť je jed, ticho protiliek. Netúžim po ľahkom a jednoduchom živote. Ale modlím sa za silu nestrácať nádej v náročných chvíľach. Už teraz môžem s úplnou istotou povedať, že toto rozhodnutie bolo jedno z najlepších v mojom živote.

