
Život v Angole
Rád by som vám predstavil moje dojmy, pocity a zážitky, počas môjho misijného pôsobenia v Angole. Niektoré veci už spomenul môj kamarát Ondrej, ktorý je tiež misijným dobrovoľníkom v Angole. Čiže sa budem snažiť písať niečo nové. Ak sa budem opakovať, tak sorry. Ale predsa len spomeniem ešte pár momentov pred odchodom do Angoly.
Ešte pred misiou
Celé to začalo asi pred dvoma-troma rokmi, kedy mi Boh vložil do srdca túžbu ísť na misie. Bol som vtedy druhák na výške a povedal som si, že bude fajn najprv skončiť bakalársky stupeň štúdia a potom bude priestor sa vydať na dobrodružstvo služby druhým. Na konci druhého ročníka som poslal prihlášku, CV a netrpezlivo som čakal na odpoveď počas letných prázdnin, či ma prijali na ročnú prípravu. Predstavte si! Prišiel mi mail s informáciami o prvom misijnom stretnutí. 🙂 A tak som chodil 10 mesiacov na misijnú prípravu. Zhruba v polovici som sa dozvedel destináciu, kam idem a keďže v Angole sa hovorí po portugalsky, tak som sa začal učiť nový jazyk. Dni a mesiace ubehli a mne sa blížil odchod do Angoly.
Bohužiaľ angolské úrady sú pomalšie, ako by človek chcel a z plánovaného odchodu začiatkom septembra som odlietal 4. októbra. Problém bol s vízami. Tento mesiac bol pre mňa hrozný, pretože to boli dlhé dni čakania, kde sa človek nemohol k ničomu zaviazať, lebo nevedel presne, kedy odletí. No najhoršie boli pre mňa stále otázky typu: Ty si ešte tu? Kedy odlietaš? To už si sa vrátil? Boli to otázky, na ktoré som ani ja sám nevedel odpoveď. Ale aj touto cestou ma Boh učil trpezlivosti. Pretože trpezlivosť je v Afrike veľmi vzácna čnosť. Konečne mám víza, letenky a ešte vybavujem posledné veci pred odchodom. A je to tu! Deň D. Stretávame sa na parkovisku u saleziánov na Miletičovej a vyrážame smer letisko Viedeň. Spravíme check-in, lúčime sa so Štefanom (náš misijný delegát) a ideme smerom ku kontrole. Čaká nás približne šesťhodinový let do Addis Abeba (hlavné mesto Etiópie), kde máme medzipristátie a po troch hodinách pokračujeme letom do Luandy. V duchu som sa modlil, aby so mnou prišli aj všetky batožiny, ktoré som si zobral. V hale nás už čakal Padre Santiago, zodpovedný za misijných dobrovoľníkov v Angole.
Konečne sme v Angole 🙂


Prvý týždeň sme bývali v provinciálnom dome v Luande. Potom sme šli do strediska s názvom Lixeira (v preklade smetisko), ktorého súčasťou je aj škola, pre približne 4000 študentov. V tomto stredisku sme už viac ako mesiac. Momentálne stále čakám na ročné víza, aby som mohol ísť na moje miesto pôsobenia v Cabinde. Počas týchto dní sa udialo viacero zaujímavých vecí. Púť do dedinky Muxima, evanjelizácia s mladými v dedinke Nossa Terra a v neposlednom rade príchod hlavného predstaveného Saleziánov, don Ángela Artimeho. Takže pekne po poriadku.
Púť do Muximy






Keď sa povie slovíčko „púť“, predstavím si, že budeme putovať pešo niekoľko kilometrov, až kým nedorazím do cieľa. Tam bude putovné miesto (kaplnka, kostol…) kde sa ľudia chodia modliť. Tu to bolo podobné, až na to, že sme nešli pešo, ale asi dvanástimi autobusmi miestami po asfaltovej miestami po prašnej ceste. Po zhruba troch hodinách sme dorazili do malebnej dedinky Muxima, ktorú obmýva rieka Kwanza. Na ceste v autobuse samozrejme nesmel chýbať spev, čo zo začiatku bolo fajn, no po hodine spevu som už mal dosť, na rozdiel od miestnych :D. Program sa niesol v duchu modlitieb, omší, ruženca a procesie. čiže sme mohli načerpať veľa duchovnej sily :).
Evanjelizácia do Nossa Terra







V jeden deň pri večeri Padre William spomínal, že skupina mladých zo školy pôjde evanjelizovať do dedinky Nossa Terra (v preklade Naša Zem). Spýtal som sa, či sa môžem pridať. On súhlasil, tak som šiel. Nasledujúci deň som si zbalil všetko potrebné a vyrazili sme autobusom, ktorý mi pripomínal osemdesiate roky, do dediny. Po príchode sme sa rozdelili do skupín po troch. Ku každej skupine bola priradená staršia žena, ktorá poznala dedinu a miestnych a vedela, do ktorých príbytkov treba ísť. Väčšinou to boli domčeky z plechu, ktoré mali dve miestnosti. Kuchyňu spojenú s jedálňou, obývačkou a v druhej bolo miesto na spanie. Tieto príbytky boli naozaj veľmi skromné a počas horúceho dňa v nich bolo riadne dusno a teplo. Keď sme vošli dnu, spoločne s rodinou sme prečítali modlitbu, časť z evanjelia a posvätili sme ich domácnosť svätenou vodou. Po evanjelizácii sme mali obed a po obede prišli všetky deti z dediny a hrali sme sa s nimi rôzne hry. Každý si prišiel na svoje. Chlapci hrali futbal, dievčatá si hádzali loptu, preskakovalo sa cez lano a tie najmenšie spievali, naháňali sa a tancovali. Je až neuveriteľné, ako málo stačí k detskej radosti. A samozrejme je vidieť vďačnosť detí, ale aj rodičov. Po hrách si mladí zo školy pripravili program pre deti, kde tancovali. Potom sme sa spoločne pomodlili a deti sa rozišli späť k svojim domom. Bol som z toho veľmi šťastný :).
Príchod don Artimeho do Angoly
Sobota






Don Artime prišiel do Luandy v piatok, no hneď odletel do Benguely. Späť do Luandy prišiel v sobotu. V sobotu ráno pred príchodom Artimeho sme šli do Palanky (píšem ako počujem lebo neviem presne ako sa to píše), kde bol program pre mladých. Začali sme s rozdelením do skupín a potom jednotlivé skupiny šli na katechézy na rôzne témy. Ja som bol na katechéze na tému mladí a rodina. Keďže moja znalosť portugalčiny nie je ešte ideálna, bolo pre mňa veľmi náročne porozumieť všetkému. Po katechéze boli hry rôzneho typu. Od skákania vo vreci, hádzania lopty, až po hranie basketbalu, či kopania na bránu. Po hrách mal nasledovať obed. No ten tak trošku meškal o jeden a pol hodiny ako mal. Ale nevadí, sme predsa v Afrike a tu čo nemešká, nie je africké :D. Pri týchto hrách a čakaní na obed sme s Ondrom spoznali nových misijných dobrovoľníkov, ktorí pôsobia v Luene. Daiana z Argentíny, Alberto z Mexika, Diana z Mexika, Anička z Česka a Linda z Angoly. Bolo úžasné stretnúť nových dobrovoľníkov. Po obede bola omša a po omši prišiel Don Ángel Artime. Pre Artimeho bol pripravený program plný tanca, spevu a scénok. Na záver povedal pár slov a pomodlili sme sa a šli sme späť do Lixeiry.
Nedeľa





Na druhý deň sme mali omšu tu v Lixeire, kde bolo naozaj mnoho ľudí. Po omši sme mali obed za jedným stolom s don Artimem. Ja som konečne spoznal svojho direktora z Cabindy, s ktorým som sa rozprával o rôznych veciach. Je to veľký týpek, už sa teším, keď s ním budem v Cabinde :D. Po obede bola možnosť spraviť si fotku s Ángelom, čo sme samozrejme všetci využili. Potom sme sa ním rozlúčili a on pokračoval vo svojom programe.
Potom sme zažili ešte veľa super vecí s dobrovoľníkmi, ktorí v Lixeire ostali ešte 2-3 dni. Ale o tom už bude písať môj kolega a kamarát Ondrej.
Bonus:
Doprava je tu naozaj divoká. Vodiči tu idú do takých krajností, že len čakám, kedy sa ťuknú. Väčšinou ten drzejší vyhráva. Určité typy potravín ako napríklad syr, šunka, vajíčka sú tu drahšie ako na Slovensku. Chlapci tu radi tancujú. Ak si to porovnám so Slovenskom, tak tunajší chlapci majú omnoho väčší cit k hudbe ako u nás. Keď poviem chalanom na prímesťáku, že ideme tancovať, tak len prekrúcajú očami a schovávajú sa.