Keď sa v roku 2016 vo Vatikáne objavila správa o plánovanej pastoračnej ceste pápeža Františka na Kaukaz, málokto čakal, že medzi Arménsko a Gruzínsko pribudne aj Azerbajdžan. Malá krajina, kde katolíkov nebolo ani tisíc, sa začala pripravovať na niečo, čo presahovalo jej rozmery, a to na dotyk univerzálnej Cirkvi.
„Bola to správa, ktorá nás zastihla doslova na ceste,“ spomína don Vladimír Fekete, dnes biskup a apoštolský prefekt v Baku. „Ešte som bol na provinciálnej kapitule, keď mi začali prichádzať správy z nunciatúry. Odvtedy sa náš každodenný život točil okolo jedinej veci – prijať Svätého Otca čo najlepšie.“
Prípravy s chuťou rodiny
V nasledujúcich mesiacoch bolo v Baku cítiť zvláštny nepokoj – taký ten dobrý, radostný. Všetci niečo chystali, prerábali, skúšali, písali, modlili sa. Nebolo nás veľa, ani priestorov nebolo nazvyš, ale každý kto chcel a mohol, priložil ruku k dielu.
„Boli sme malí počtom, ale veľkí srdcom,“ dodáva Mons. Fekete. „Naši farníci, od mladých po staré mamy, prichádzali pomáhať, nosili stoličky, skúšali piesne, písali oznamy. Bolo cítiť, že prežívame niečo, čo nás presahuje.“
Dokonca vznikol aj malý nedeľný buletín o živote Svätého Otca. Slúžil pre starších veriacich, ktorí nepracovali s internetom. Každú nedeľu si ho brali domov spolu s „Voskresnym Slovom“. „Naše babušky ho čítali ako list od pápeža,“ spomína aj jeden z farníkov.
Deň, ktorý zostal zapísaný v srdciach
Keď 2. októbra 2016 pristál pápež František v Baku, jeho prvé kroky viedli do malého saleziánskeho kostola Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Miesto, ktoré sa po dlhých rokoch stalo srdcom katolíckej viery v krajine, privítalo Svätého Otca ako otca celej Cirkvi. Práve tu slávil svätú omšu s komunitou, ktorá je síce malá počtom, no silná svojou vytrvalosťou a svedectvom.
Po liturgii sa pápež stretol so saleziánmi v ich dome – v priestore, ktorý sa na chvíľu stal centrom celej katolíckej misie v Azerbajdžane. Obed, ktorý nasledoval, nebol len gestom pohostinnosti, bol znamením blízkosti a potvrdením, že aj malé spoločenstvá majú v Cirkvi svoje pevné miesto.
Popoludní sa pápež stretol s prezidentom krajiny i s predstaviteľmi iných náboženstiev. Práve toto stretnutie sa stalo symbolom otvorenosti a dialógu, ktorý sa v Azerbajdžane postupne rozvíjal. V krajine, v ktorej znie volanie muezína a vedľa mešity stojí kostol, bolo jeho posolstvo jasné: Cirkev môže byť mostom, nie hradbou.
Ovocie rastie ďalej
Hoci Svätý Otec v Baku strávil len jediný deň, jeho návšteva zanechala hlbokú stopu. Posilnila vieru malého spoločenstva a otvorila cestu k lepšiemu prijatiu Katolíckej cirkvi v krajine. „Nečakali sme, že z návštevy vyplynie toľko dobra,“ hovorí Radoslav Schudich, súčasný člen saleziánskej komunity v Baku. „Ale Boh má svoje spôsoby. Pápež zasial a my sa môžeme ďalej starať o to, čo vyrástlo.“
Misijný odkaz trvá
V krajine, kde Cirkev dýcha ticho, no vytrvalo, znie odkaz tejto návštevy stále rovnako: zostať verní, aj keď plameň nevidno.
Aj vďaka vám môže oheň viery v Azerbajdžane horieť ďalej – nie silou, ale svetlom, ktoré premieňa.
Ďakujeme, že s nami tvoríte MisieMY.
