Na Štefana Sandtnera spomínal aj herec Štefan Bučko, ÚPN ho ocenil in memoriam

(Pezinok – Bratislava, 3. mája 2016) – Sté výročie narodenia saleziána kňaza, básnika, redaktora, prekladateľa i politického väzňa Štefana Sandtnera si pripomenuli uplynulý víkend v jeho rodisku v Pezinku i vo farnosti v Bratislave-Miletičovej.

Na bytovom dome na Záhradnej 11 v Pezinku odhalili svojmu rodákovi v piatok 29. apríla pamätnú tabuľu. Štefan Sandtner tam býval po prepustení z väzenia v roku 1960 až do pádu režimu. Pamätnú tabuľu požehnal don Marián Valábek, ktorý na spomienke zastupoval provinciála saleziánov. Medzi prítomnými bol a krátko sa prihovoril aj primátor Pezinka Mgr. Oliver Solga a tiež predseda správnej rady Ústavu pamäti národa p. Ondrej Krajňák. Ten odovzdal in memoriam aj dekrét veterána protikomunistického odboja, ktorý prevzal synovec dona Sandtnera, Jozef Sandtner.

V deň samotného 100. výročia narodenia sa konal spomienkový večer v Bratislave na Miletičovej. V programe s názvom „…ako strom zasadený pri vode…“ vystúpili so spomienkami a svedectvami i básňami viacerí umelci ako Štefan Bučko, Mária Schlosserová, Marina Mesárošová, Mária Bátorová a hudobne doplnila pásmo huslistka Katarína Jablokovová. Životopisnými spomienkami sprevádzala prítomných Helena Čajková, a so svojim svedectvom vystúpila aj Oľga Krížová.

Herec Štefan Bučko si v úvode na dona Sandtnera tiež krátko zaspomínal a predniesol potom jeho báseň Modlitba za duše. „Ujo Števo si ma vzal za priateľa. Ešte som ho mohol poznať celých desať rokov. Často sme sa stretávali, veľa som jeho poéziu prednášal. V roku 2003 som túto báseň prednášal v Montreale na mesiaci slovenskej kultúry.“

Pri svätej omši, ktorou program vyvrcholil, v príhovore don Milan Urbančok vykreslil dona Sandtnera najmä v jeho saleziánskych a kňazských rysoch. „Krásu a hĺbku svojej ľudskosti vložil do krásy slova ako básnik, redaktor, blízky brat a priateľ, múdry a láskavý kňaz.“

Štefan Sandtner sa narodil v Pezinku 30. apríla 1916, k saleziánom vstúpil roku 1929 v Šaštíne. Po noviciáte vo Svätom Beňadiku zložil prvé rehoľné sľuby 31. 7. 1934. Teologické štúdiá absolvoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme a tam bol aj vysvätený za kňaza 20. 3. 1943. V roku 1950 po tzv. Barbarskej noci bol hospitalizovaný pre problémy so srdcom v Štátnej nemocnici v Bratislave, kde sa zoznámil s dnes už blahoslavenou sestrou Zdenkou Schelingovou. Priamo v nemocnici bol zatknutý 5. 5. 1951. Po krutom vyšetrovaní bol 22. 2. 1952 odsúdený na 15 rokov, v súdnom procese Titus Zeman a spol. Do väzenia sa dostala na 7 rokov aj jeho sestra Marta Sandtnerová (1918-2005). Štefan Sandtner bol prepustený na amnestiu v roku 1960. Pracoval potom ako skladový robotník v OSP Pezinok. Popritom v tajnosti vykonával duchovnú službu medzi mnohými ľuďmi, venoval sa spisovateľskej činnosti. Po páde režimu roku 1989 sa presťahoval do saleziánskeho domu na Miletičovej v Bratislave, kde bol známy najmä ako obľúbený spovedník. Po krátkej hospitalizácii v nemocnici kvôli viacerým zlomeninám po páde, zomrel 14. augusta 2006 v Štátnej nemocnici v Bratislave.


 

Prinášame v plnom znení text príhovoru dona Milana Urbančoka zo svätej omše 30. apríla 2016.

Milí priatelia dona Štefana Sandtnera.

Pripadá mi neľahká úloha prihovoriť sa Vám, ktorí ste ho možno poznali viac ako ja, alebo dlhšie ako ja. Napriek tomu si však veľmi vážim, že aj ja môžem svojou troškou prispieť k dnešnej slávnosti a aspoň v niekoľkých myšlienkach sa vrátiť k tomuto skvelému človekovi, ktorý krásu a hĺbku svojej ľudskosti vložil do krásy slova ako básnik, redaktor, blízky brat a priateľ, múdry kňaz.  

Tí, čo ste ho poznali, dobre viete, že k svojmu životu i životom ľudí, ktorých stretával, sa staval s veľkým rešpektom a usiloval sa na tieto životné oslovenia odpovedať s veľkou dôslednosťou  i láskou – jednoducho ako by tým slúžil samému Bohu a nezľahčil si a nevynechal pritom nijaký detail. Staral sa o to, aby veci, ktoré robil, naozaj slúžili, aby boli jednoducho dobré – veď majú slúžiť ľuďom a robil to aj pre Boha.

Myslím, že osoba dona Štefana dobre vyjadrovala typické črty ľudí svojho kraja: pracovitosť a veľkú húževnatosť, veľký zmysel pre spravodlivosť i cit pre solidaritu a pomoc, ale aj veľkú vďačnosť prameniacu v hlbokej nábožnosti a krásny odľahčujúci humor. Bol zasadený do života ako strom pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas a ktorého lístie nevädne ako to hovorí Ž1,  alebo ako to opisuje iný – 92. žalm, bol ako strom, ktorý ešte aj v čase staroby prinášal bohaté ovocie, tak ako jeho úrodný pezinský kraj.

Ale ako vravieval Shakespeare, že kým o kameňoch dávno vieme, že sa hýbu, pri stromoch zas poznávame, že rozprávajú.  Životná výpoveď don Štefana zahŕňa rôzne obdobia. To sme mohli pred chvíľkou obdivovať v pásme slova a hudby. Boli tam aj chvíle skúšok, ktoré by sme mohli prirovnať k padaniu kameňov alebo k víchrici. Vystrčené ruky osudu mu pootvorili dvere k osobnej skúsenosti utrpenia prenasledovaných a skúsenosti života veľmi reálneho sveta skrývajúceho sa za nálepku „svetlejšej budúcnosti“. Aj kvôli nej počas mnohých rokov žil svoje zasvätenie ako keby bol členom sekulárneho inštitútu. Obyčajne ľudia, neraz aj veriaci, túto podobu zasväteného života  ešte ani dnes veľmi nepoznajú, aj keď známy profesor Agostino Favale zo saleziánskej univerzity v Ríme o nej tvrdí, že predstavuje ultima forma – jej najnovšiu podobu v dejinách zasväteného života. No a to, že ich aj veriaci málo poznajú je z časti spôsobené tým, že títo ľudia nenosia nijaký vonkajší viditeľný znak, ktorý by ich odlišoval od okolia. Asi ako keď don Štefan v montérkach prechádzal uličkami skladu OSP v Pezinku, kde takmer 30 rokov pracoval ako obyčajný robotník. Aj táto jednoduchá prítomnosť a služba vo svete – konkrétna služba ľuďom, v ktorej forma sekulárneho zasvätenia nachádza svoju ikonu, tu vystupuje ako kvas. Evanjelium o ňom hovorí, že jeho prítomnosť prezradí  ticho a nenápadná sila, ktorá hýbe a prekvapuje čerstvosťou aj kvalitou. Zodpovedá to presne tomu, čo opisuje List Diognetovi datujúci sa k 2 -3. storočiu keď jednoducho hovorí o kresťanoch:

„Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom ani rečou ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Toto učenie nevynašli oni dajakým rozumovaním alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája ľudskú náuku, ako niektorí.

Obývajú aj grécke aj barbarské mestá, podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života sa držia domorodých obyčají, no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. …Vydané zákony poslúchajú, a svojím životom prevyšujú zákony. …..

Jedným slovom: Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete….. Boh ich postavil na také význačné miesto, ktoré nesmú opustiť.“

Don Štefan napriek rôznym skúškam si zastal svoje miesto – pevné miesto v živote ako strom. Na strome, ktorý má hlboké korene môžeme obdivovať aj pevný kmeň a košatú korunu ako to pripomína známe japonské príslovie. Jeho skúsenosť „obyčajného života, s tajomstvom jeho jednoduchosti i hĺbky“ prispela iste k tomu, že mohol levím podielom prispieť k zrodu a rozvoju sekulárneho inštitútu Dobrovoľníčok dona Bosca na Slovensku, ktorý má dnes vyše 180 členov, a ktorý si minulý rok pripomínal 60-te výročie svojho vzniku.

Nedá mi, aby som sa ešte aspoň veľmi nakrátko nezmienil ešte o jednej dôležitej skutočnosti. Je ňou jeho rodina. Myslím tým jednoducho na to, že keď pozeráme na konkrétneho človeka, je dôležité vnímať aj viac než len to, čo vidíme, čo vieme vyrátať, či dokonca vysloviť o tomto konkrétnom človeku. Poznáte príbeh Exuperyho Malého princa s nakreslenou ovečkou v krabici  a podmaňujúcou konklúziou – "správne vidíme iba srdcom". Toto kúzlo prirodzene získavame v rodine. A hoci z rodiny dona Štefana som mohol poznať iba zopár osôb, medzi ktorými si iste zaslúži osobitnú zmienku jeho sestra – teta Marta ako sme ju volali. Vo chvíľach,  ktoré som mohol spolu s nimi stráviť som si mohol potvrdiť pravdivosť Bulgakových slov, že do tajomstva človeka smieme plnšie a pravdivo nazrieť " iba ak sa naň pozeráme s láskou".  Až tento "základný postoj" nám môže otvoriť oči a odhaliť, alebo dokonca zjaviť,  kto to vlastne stojí pred nami. Ja som vtedy pozerajúc na don Štefana a tetu Martu videl „dvojičky“.

Avšak pre mňa najviac symbolickou sa zdá jedna malá epizóda z jeho života, ktorej počiatky siahajú do väzenia v Ilave. Išlo tu o kríž zo zavretého a pôvodného účelu zbaveného kostola v areáli väzenia.

Donovi Štefanovi sa kovový korpus Krista podarilo najskôr ukrývať vo väzení, neskôr zabalený do montérok putujúcich do práčovne „prepašovať“ von, a keď sa mu v r. 1968 naskytla príležitosť vycestovať do Ríma, napadla mu myšlienka, že ho prinesie a  venuje Pavlovi VI. ako symbol  tichého svedectva a obety života mnohých ľudí väznených a zranených nespravodlivosťou ideológie. Dal vyhotoviť z dreva kríž, uložil naň korpus Krista a tešil sa na osobné stretnutie a audienciu, ktorú mal prisľúbenú. V poslednej chvíli však prišlo k zámene, iný spolubrat ho predbehol a tak sa s krížom, ktorý toľké roky starostlivo opatroval, a ktorý ho toľké roky sprevádzal, vrátil späť, domov. Tento kríž s ním zostal do konca života.

Myslím, že mi don Štefan mi so svojím zmyslom pre humor a slovné hračky dovolí, alebo prepáči, ak ho prirovnám k drevu – k stromu, o ktorom starobylý hymnus spieva:

Útulný kríž, najkrajší strom, ty skvost medzi stromami,…… tebe sa ušlo slávy

nosiť Darcu života,rozosvietiť vo tme majáksvetu, ktorý troskotá,veď ťa krvou napojilaBaránkova milota.

Don Štefan bol tým vzácnym drevom, ktoré Kristus uznal za súce niesť jeho tajomstvo. Drevom zo vzácneho stromu, na ktoré Kristus nesúci naše rany mohol „zložiť svoje telo“.Pripomíname  si  sté výročie narodenia dona Štefana Sandtnera, a sním svedectvo naozaj veľmi hodnotného života, zároveň aj blízkeho človeka, jedného z nás…

O pár mesiacov si pripomenieme 10 rokov od jeho smrti. Spomienky na jeho život nám v tejto chvíli pomáhajú  viac a konkrétnejšie vstúpiť aj do dnešnej liturgie, ktorá hovorí o Kristovi, ktorý hoci umrel, žije vzkriesený, oslávený spolu aj s ranami svojho života a dodáva aj nám, odvahu žiť náš život naplno. On je tu pre nás a my pre neho. Už sa nemusíme báť iba o seba, ani žiť iba sami pre seba, ale môžeme podobne ako On žiť naplno a s druhými,  žiť pre neho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.

Spracoval rhsdb

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.