Náš africký sen – o niektorých ťažkostiach a čo nás učia

Po prvých štyroch týždňoch s chlapcami už vieme, že sa občas aj potrápime. Sami so sebou a rovnako aj s chlapcami. Naši chlapci majú zväčša náročnú minulosť, často sú veľmi zranení, niektorí zažili naozaj zlé veci, čo ich nutne muselo poznačiť. Nie všetci sú chudobní tak, ako sme o tom snívali v „africkom sne“, ale každý z nich prežil niečo, čo ich vnútro urobilo možno v niečom na pohľad chladnejšími, ale stále túžiacimi po Láske.

Niekedy si o pozornosť „žobrú“ rôznymi spôsobmi. Vedia celkom silno udrieť, prípadne hryznúť, zo začiatku sa nám stávalo, že nám napríklad strihali malé, niekedy aj dlhšie pramienky vlasov, aby sme sa im chvíľku venovali, trhajú chĺpky (oni nemajú), skáču. Ale aj tak najobľúbenejší spôsob je neustále chodenie po lieky, náplaste, krémy alebo iné. Máme tu na starosti zdravotnú stránku našich chlapcov, a tak každý deň riešime zopár vážnych, aj menej vážnych a často aj úplne vymyslených alebo naschvál spôsobených zdravotných komplikácii. Pred pár dňami za nami prišiel chlapec s takmer celou ihlou v prste, že na ňu spadol, iný chlapec s rozrezaným prstom, že chcel skúsiť, čo to spraví, keď kopne do kvetináča… Pomaly sa učíme zisťovať, kedy je liek naozaj potrebný a kedy je to iba pokus a pýtanie si pozornosti. Dostať leukoplast, krém alebo liek je totiž často ten najlepší zážitok dňa. Treba byť však pri nich do poslednej chvíle. Niektorí by si liek najradšej vybrali z pusy, odložili, a na ulici za neho dostali aspoň malý obnos peňazí. Stále je to však najčastejšie najmä spôsob, ako nám každý z nich dáva vedieť, že je tu.

Ťažšie sú však momenty, ktorých tiež nie je málo, kedy popri tom všetkom, čím sa vo svojej hlave trápia, popri tom všetkom, čo z nej potrebujú „vyventilovať“, aj keď my často nevieme, o čo ide, sme najjednoduchší objekt, kde sa to beztrestne dá „dať von“. A tak dôvody, pre ktoré sa na nás hnevajú a urazia, sú niekedy trochu zraňujúce a pokorujúce, ale na druhej strane nás učia chápať svet, v ktorom oni žijú. To, čo platí teraz, nemusí platiť o hodinu. Teraz sa spolu hráme, srandujeme, natierame malú ranku, ale o hodinu už počuješ „I hate you and I will never speak with you!“ („Nenávidím ťa a nikdy sa už s tebou nebudem rozprávať!„). Napríklad preto, lebo sme mu nedali náplasť na ranku, ktorú ledva vidno, nútili ho učiť sa počas vyučovania, zabudli priniesť niečo, čo si vypýtal, nepozreli sa na neho, pozreli sa na neho zle, nedali mu cukrík, požičali bundu niekomu inému. Niekedy sa potom prídu ospravedlniť a povedať, že ich to mrzí, že im len prišlo niečo o iné ľúto, že im chýba domov, že sa boja. Avšak mnohí iba skúšajú, čo všetko si môžu dovoliť k novým, k bielym, k manželom. Samozrejme, aj my robíme chyby. Stane sa, že zdvihneme hlas alebo niekomu nevenujeme toľko pozornosti, koľko by v tej chvíli potreboval. Niekedy sa tvária, že o tú pozornosť nestoja a čakajú, či nájdeme iné spôsoby, ako im ju dať. Stalo sa, že potichu sedíme pri plačúcom chlapcovi na zemi aj pol hodinu, ale nevieme, či ho môžeme objať, či rozumie našej angličtine natoľko, aby chápal, čo mu hovoríme, či vôbec chce, aby sme tam boli.

Snáď sa postupne toto všetko naučíme a oni nás do svojho sveta pustia postupne stále viac. Zatiaľ sa len učíme každý deň odznova pýtať Boha, čo chce pre nich urobiť On, čo by On alebo don Bosco urobili, keby tu boli s nami, stále odznova si pripomínať, že toto sú chlapci, ku ktorým nás dobrý Boh v tejto chvíli posiela. Napriek tomu, že nie sú takí „špinaví, chudobní, vďační“, ako by sme ich tu v Afrike a v našich snoch čakali. Namiesto ďakujem za keksík počuješ, „Daj mi viac“, namiesto Dobré ráno „Potrebujem leukoplast“ alebo „Požičaj mi mobil“. Toto všetko sú však chlapci, ktorých nám Boh dal, takých, akí sú. A tak našou úlohou nie je premieňať ich na takých, akých by sme ich chceli, ale učiť sa a pýtať sa, čo je to, čo potrebujú v tejto chvíli. Rok je krátka doba a tak každý deň odznovu máme šancu vstúpiť nejakým spôsobom do ich života a snažiť sa, aby ich náš vstup nezranil ešte viac, ako už mnohí z nich zranení sú. Aby za každých okolností mali šancu cítiť bezpečie a lásku, ak si po ňu prídu. Aj keď sa často tvária, že nechcú. A tak toto nie je Afrika, ako sme si mysleli – bez vody, bez elektriny, bez jedla, učiť na zemi a písať do piesku, dať vďačným deťom jesť ryžu, alebo darovať oblečenie polonahým deťom. Ale my vieme, že práve toto je skúsenosť, ktorou nás Boh učí viac, že toto je miesto, kde nás Boh poslal, kde nás chce mať, kde máme rásť, kde sa máme snažiť dávať, kde sa máme stretávať s Ním. Je pekné sa to každý deň odznova učiť, ale nebojte sa, aj si tu poplačeme :). Boh neplní sny, ako sme si ich my vysnívali, ale väčšinou to vymyslí o niečo náročnejšie a pre náš život oveľa obohacujúcejšie.

PS: Prečítajte si ďalší blog – zažívame tu aj veľa pekného!

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.