Návšteva zo Slovenska

Z diecézy Morona santiago býva každý mesiac stretnutie s biskupom. Na stretnutí sa zúčastňujú kňazi, mníšky, katechéti z jednotlivých komunít a tiež laici pracujúci v rôznych kresťanských organizáciách. Hovorí sa tam väčšinou o aktuálnej situácii a problémoch a budúcom smerovaní. Stretnutie býva v Macase ďalej od centra, na mieste, ktoré patrí vikariátu. Na poslednom stretnutí som sa zúčastnil aj ja. Jeden deň bol špeciálne venovaný práci so Šuarmi. Hovorilo sa o viacerých problémoch. Na územie Šuarov prichádzajú rôzne spoločnosti, ktoré sa zaoberajú ťažbou nerastných surovín a ropné spoločnosti. Za znečistenie pôdy a prostredia ponúkajú veľké sumy peňazí. Nie v každej komunite dokážu odolať tomuto tlaku. Po tom, ako sa nechajú kúpiť, sú niekedy nútení opustiť svoju komunitu a viac nemôžu vstúpiť na územie, ktoré predtým patrilo im. Zároveň začínajú byť aktívne rôzne sekty. Snažia sa získavať nových priaznivcov, núkajú jedlo alebo peniaze. Často svojim pôsobením zapríčinia, že rodina alebo komunita, ktorá predtým držala spolu, je teraz rozdelená. Situácia pri evanjelizácii Šuarov sa zmenila. Dávnejšie stačilo, keď kňaz prišiel do komunity a ľudia sa zhromaždili sami. Dnes je ale situácia iná. Kňazi musia hľadať cestu, ako osloviť ľudí. Je dôležité budovať s nimi vzťahy. Ísť tam, kde sa zhromažďujú, podieľať sa na ich aktivitách.

Stretnutie v Macase

Počas toho, ako som bol v Macase, padre Jorge zo Simjatug organizoval s dobrovoľníkmi rozlúčku pre študentov posledného ročníka saleziánskej strednej školy. Bol som sa tam pozrieť. Celkom ma táto forma práce oslovila. Do budúcna by som bol rád, keby sme podobné aktivity organizovali aj v Tuutin ensa.

Začiatkom februára sme v komunite Shinkiatam oslavovali sviatok dona Bosca. Okrem stretnutia mládežníkov bolo aj stretnutie katechétov. Prišli mládežníci a katechéti z komunít farnosti Tuutin ensa a Taisha. V tomto čase pricestoval do Ekvádoru aj môj brat Jano, ktorý ma prišiel navštíviť na pár dní. Jedným z podstatných prvkov programu pre mládežníkov bol šampionát vo futbale. Ženy a muži hrali osobitne. Mužský tým z Tuutin ensa mal celkom veľké šance na výhru, nakoniec ale pohár zobrali domáci. Ženský pohár vyhrala reprezentácia z komunity Jamanunka. Po futbale sme mali svätú omšu a večeru. Ako posledný bod programu nasledovala „noche de alegria“. Všetky skupiny prezentovali tanec, ktorý si pripravili. Viacerí prezentovali šuarské tance. Skončili sme večer, účastníci sa postupne rozišli do svojich komunít na autách a jednom autobuse, ktorý išiel do Taishe.

Keď prišiel brat Jano, chcel som mu trochu ukázať okolie, a tak sme išli na návštevu katechéta Jorgeho. Keď sme prišli, chcel práve raňajkovať, tak pozval aj nás. V banánovom liste boli zabalené žaby. Pri pohľade na veľké množstvo malých tiel som si povedal, že už som tu dosť dlho na to, aby som to zvládol zjesť. Jorge predo mňa hneď dal najväčšiu žabu. Povedal som si, že je celkom štedrý. Vysvetlil som mu, že brat neje mäso a pustil som sa do žaby. Jano zatiaľ jedol banány a yuku. Zistil som, že mäso chutí normálne, podobne ako iné mäso. Alebo ho bolo príliš málo na to, aby som pocítil nejakú chuť. Po raňajkách nám Jorge poukazoval kde má aké rastliny – pasienky, lesy a dobytok. Išli sme po jednom potoku, kde nazbieral dosť veľa slimákov. Ja som si nevšimol ani jedného. Neviem či to bolo ovplyvnené tým, že som ich veľmi nechcel jesť alebo niečím iným. Po návrate sme uvarili slimákov. Zistil som, že slimáky mi chutia viac ako žaby.

Pár dní na to prišla na návštevu do Tuutin ensa skupina Slovákov, ktorý boli na svetových dňoch mládeže v Paname. Prvý deň sme boli v Taishi. Najedli sa na trhu, bol v ponuke vývar z quanty. Niektorí si pre istotu dali len varené banány a yuku. Potom sa išli ubytovať a odložiť si veci. Večer som po dlhej dobe bol na omši v slovenskom jazyku. Neskôr sme ešte hrali futbal z domácimi. Ráno sme sa najedli a išli sme na dvoch autách do Tuutin ensa. Keď sme prišli do oratória, už tam ostala len mládežnícka skupina. Slováci odprezentovali nejaké piesne a mladí z oratória zatancovali jeden tradičný tanec. Neskôr sme znova hrali futbal, tentokrát s mladými z Tuutin ensa. Umyť sme sa stihli len v menšej rieke, ktorá je blízko komunity. Večer sme boli pozrieť nejaké časti Tuutin ensa. Ráno po omši Slováci spievali rôzne ľudové piesne. Miestni vyzerali, že ich to celkom zaujíma. Slováci ale nemali veľa času navyše a vracali sa späť do Taishe. Ešte v ten istý deň odcestovali do Macasu.

Neskôr po ich odchode sme cestovali do Tukupi odviezť dosky na opravu farského domu. Keď sme tam dorazili, ešte svietilo slnko. Postupne sme vyložili náklad a uvarili večeru.Na druhý deň ráno, keď sme kosili trávu okolo fary, prichádzali k nám študenti z miestnej školy. Veľa sa toho vypytovali, tak sme sa pri kosení nenudili. Neskôr bola omša, prišli viac menej len študenti zo školy. Po omši sme mali trochu času, tak sme sa išli pozrieť na rozbitý most. Cesta mala trvať pätnásť minút, ale po zarastenom chodníku sa mi to zdalo viac. Most bol v dezolátnom stave. Na druhej strane to ale vyzeralo tak, že ak by sa vymenili dosky, ešte by sa mohol používať.

Večer sme cestovali do komunity Warints, ktorá bola od Tukupi vzdialená jednu hodinu na kanoe. Do komunity tiež viedli pomerne veľké schody ako v Tukupi. Tieto ale boli postavené len nedávno. Kaplnka v komunite bola riadne zarastená. Bolo vidno, že miestny katechét už dávnejšie stratil motiváciu a teraz sa tu už toho veľa neorganizuje. Na večeru sme ostali v dome katechétu. Doniesli sme tam potraviny a oni nám neskôr navarili večeru. Spali sme v kaplnke. Ráno sme si požičali mačetu a presekali sme lepšie cestu, neskôr začala omša. Okrem rodiny katechétu prišlo zopár detí.

Po omši sme znova išli na kanoe do komunity, ktorá bola na druhej strane rieky. Cesta trvala len pár minút po vode a neskôr sme pár minút išli peši. Cestou bolo vidno, že v tejto komunite je ešte viac tradičných šuarských domov v porovnaní s komunitami, kde je lepší prístup po ceste. Najskôr sme stretli len jedného malého chlapca s mačetou. Tu je celkom bežné, že malé deti nosia mačety alebo nožíky. Povedal nám, že ostatní sú na minge. Práve čistili verejné priestory. Sedeli v jednom prístrešku a pili čiču. Chvíľu sme sa s nimi rozprávali a trochu sme si pripili. Neskôr začala omša. Keďže bola minga a v centre bolo viac ľudí, aj na omšu ich prišlo viac.

Po omši sme sa dozvedeli, že v komunite sú dve choré a nenašiel sa nikto, kto by im pomohol. Tak sme ich zobrali so sebou do Tukupi, kde je zdravotné centrum. Tu im pomohli a dali im aj nejaké lieky. Pôvodne sme mali ísť rovno do Tuutin ensa. Choré nemal kto zobrať späť do ich komunity, tak ich išiel odviezť otec Anton. Neskôr sme už nemali dosť času na cestu, a tak sme cez noc ostali v Tukupi.

Do Tuutin ensa sme sa vrátili v sobotu večer. V nedeľu ráno sme už mali naplánovanú cestu do Putuim. Predtým ráno sme mali naplánovanú návštevu u jedného známeho. Mali sme sa zúčastniť na rannom pití gvayusy. Šuari kedysi pili tento čaj každé ráno vo veľkom množstve. Pili až dovtedy, kým sa im nechcelo grcať. Bol to ich očistný rituál. Dnes sa takto očisťujú len niektorí a tiež nie každý deň. My sme sa síce zúčastnili, ale nepodarilo sa nám vypiť veľmi veľa. Vypiť hneď z rána nejaký ten liter čaju nie je jednoduché. Museli by sme sa veľmi premáhať. Niektorí misiónári, ktorí sú s indiánmi hlbšie v džungli tento rituál absolvujú každé ráno. Život niektorých saleziánov zjavne niekedy nie je jednoduchý.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.