Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (október 2026).
Zamyslenie nad Mt 10,26-33
Keď sa Ježiš na svojich učeníkov obracia s výzvou „nebáť sa“, musíme si dávať pozor, aby sme toto pozvanie nezredukovali na povrchné heslo. Je to výzva, slovo, ktoré vyslovuje učiteľ tým, ktorí sa rozhodli kráčať a byť s ním. Popri všetkých svojich nedostatkoch títo Ježišovi učeníci už všetko opustili, aby ho nasledovali. Ježiš hovorí k ľuďom, ktorí postupne objavujú, čo znamená priateľstvo s ním a prečo sa oplatí brať ho vážne. A práve zvnútra tohto priateľstva nadobúda príkaz „nebojte sa“ svoju plnú váhu.
1. „Nebojte sa“ – nie je to voľba, ale objav
Máme sklon čítať tieto slová ako výzvu k odvahe, ktorú máme vyvolať z hĺbky nášho vnútra silou vôle alebo pozitívnym myslením. Nie je to tak.
Ježišova výzva nie je založená na ľudských výpočtoch. Nie je to prázdny optimizmus. Ježiš, ktorý posiela svojich učeníkov ako „ovce medzi vlkov“ (Mt 10,16), vie, že čelia skutočným nebezpečenstvám a odporu. Čo teda v skutočnosti znamená „Nebojte sa!“?
Nebáť sa je možné len preto, že tým, ktorí nasledujú Ježiša, sa čosi stalo. Vytvoril sa vzťah. Vzniklo priateľstvo v najhlbšom zmysle slova, ktoré zapustilo korene hlboko v srdci učeníka. Priateľstvo s Ježišom je iné ako akékoľvek iné priateľstvo. V ňom a s ním objavujeme, že sme poznaní, a preto podporovaní. Tento vzťah nie je sentimentálna metafora. Je to gramatika dôvernosti.
Absencia strachu je teda objav, ktorý si pomaly, v priebehu času uvedomujeme vďaka tomu, že zotrvávame v jeho blízkosti – v modlitbe, v počúvaní jeho Slova, vo sviatostných stretnutiach, v službe chudobným a mladým. Všímame si, že to, čo sa začína ako námaha, sa postupne stáva dôverou. To, čo sa začína ako disciplína, sa stáva láskou. A v tejto láske strach nezmizne, ale stráca svoje zovretie. Už nie sme otroci, ale slobodní, pretože nás objíma Ježišova láska.
2. Nasledovanie Ježiša – cesta, ktorá obohacuje našu ľudskosť
Ježiš posiela svojich učeníkov, ale neopúšťa ich. Celý pohyb tejto pasáže je pohybom vyslania v rámci sprevádzania. Hovorí im, čomu budú musieť čeliť. Hovorí im, kto je ich Otec. Sľubuje, že sám bude za nich svedčiť pred Otcom. To znamená, že sa neobmedzuje iba na dávanie pokynov, ale dáva im seba samého.
A toto je srdce kresťanského života: nie dodržiavanie nejakej zbierky zákonov, ale cesta zverovania sa Osobe. „Nasledovať Ježiša“ je fráza taká známa, že nám hrozí, že ju zbavíme jej mimoriadnej povahy. Pretože nasledovať znamená hýbať sa, opustiť istotu toho, čo bolo, a kráčať k tomu, čo sa stáva novým – nikdy nie sami, ale s ním, v ňom a pre neho.
Krása tejto cesty spočíva v tom, že nás ako ľudské bytosti neumenšuje a neznižuje. Naopak – je to cesta k plnému rozvinutiu ľudskosti. Keď sa zveríme Ježišovi, keď sa odvážime odovzdať sa mu, sme ako dieťa, ktoré sa zveruje do otcovho náručia. Znovu objavujeme samých seba. Objavujeme schopnosť lásky, odolnosti, radosti a solidarity, o ktorých sme ani nevedeli, že ich máme.
Cesta viery nás učí práve toto – pomaly, ale isto: že máme oporu. Že naša ľudskosť je v jeho očiach vzácna. Že máme väčšiu, nekonečne väčšiu hodnotu, než sa niekedy odvážime veriť.
A práve z tejto istoty, že sme poznaní a milovaní, čerpáme silu čeliť výzvam poslania… bez strachu.
3. Prihlásiť sa k Ježišovi – zrelá osobná identita
„Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Toto je vyvrcholenie tohto úryvku. Počúvajme ho pozorne, pretože je ľahké pochopiť ho zle. Prihlásiť sa k Ježišovi nie je politický akt. Nie je to prijatie nejakej ideológie, vlajky, ktorú treba niesť, témy, ktorú treba obhajovať na verejnosti. Výraz „prihlásiť sa“ by mohol naznačovať moment verejného záväzku, akési strategické zverejnenie. Toto od nás Ježiš nežiada.
Keď učeníci hovoria o Ježišovi za denného svetla, keď zo striech ohlasujú to, čo počuli v tme, nehrajú divadlo. Jednoducho sa delia o to, kým sa stali. Hovoria o ňom, pretože mu patria. Vydávajú svedectvo, pretože ich život bol formovaný jeho životom.
Prihlásiť sa k Ježišovi teda znamená priblížiť sa k tej najhlbšej pravde o tom, kým človek je. Nie je to okamih náboženského nadšenia alebo emotívnej spoločenskej príslušnosti. Je to rozpoznanie, ktoré dozrelo v priateľstve s Ježišom a ktoré znamená nechať sa formovať modlitbou a odovzdávaním sa. Moja identita je zakorenená v mojom „prebývaní“ v Kristovi Ježišovi.
Záver
Nebojte sa – nie preto, že by sa svet stal bezpečným. Nie preto, že by poslanie bolo ľahké. Ale preto, že nás Ježiš Kristus pozná, miluje a podopiera. Sprevádza nás ten, ktorý spočítal každý vlas na našej hlave a volá nás pred Otcom po mene.
Prosme, aby nám nikdy nechýbala milosť tejto slobody, ktorá je ovocím nášho priateľstva s Ježišom.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
