Nemecký koadjútor br. Goldsmits: Na koadjútorstve ma oslovuje dôležitosť obyčajného ľudského kontaktu

(Kvetnica, 15. júna 2023) – Na minuloročnom stretnutí slovenských koadjútorov vznikla myšlienka pozvať ako hosťa saleziánskeho koadjútora z inej provincie alebo rehoľného brata z inej mužskej kongregácie, ktorý by sa mohol podeliť s realitou odlišného charizmatického prostredia. Na májové stretnutie koadjútorov prijal pozvanie hosť z Nemecka, salezián koadjútor Michael Goldsmits, riaditeľ mládežníckeho centra. Pri príležitosti jeho návštevy s ním pripravil krátky rozhovor slovenský koadjútor Michal Žák.

Bruder Mike vpravo.

Michal, vitaj medzi nami. Ďakujeme, že si prijal pozvanie prísť medzi nás, slovenských saleziánov koadjútorov, až z ďalekého Nemecka. Na úvod by sme ťa chceli poprosiť, aby si sa nám predstavil a porozprával nám svoj príbeh povolania.

Ďakujem, že ste mi umožnili byť tu medzi vami. Je krásne vidieť takéto spoločenstvo. Volám sa Michael Goldsmits, som rehoľný brat salezián koadjútor. Mám 44 rokov a saleziánom som od roku 2012. Je to však veľmi dlhý príbeh: Pochádzam z rodiny, kde bol môj otec formálne katolík a moja mama protestantka, hoci obaja si udržiavali odstup od cirkvi. Moji starí rodičia však mali s náboženstvom trochu viac spoločného. Bol som pokrstený a konfirmovaný ako protestant.

Od detstva som však od svojich deviatich rokov navštevoval katolícku mládežnícku skupinu, ktorú viedol Maltézsky rád. Keďže som bol jedináčik, toto prostredie sa pre mňa stalo akoby druhou rodinou, kde som sa cítil veľmi dobre vďaka priateľstvám, ktoré trvajú dodnes. Zažil som tam veľmi podnetné prostredie a dobré príklady katolíckych kňazov a veriacich ľudí. Počas tohto obdobia som sa obrátil a prijal som vtedy sviatosť birmovania ako katolík.

V ktorom období si v sebe začal rozoznávať zárodky duchovného povolania?

V mladosti som mal možnosť zúčastniť sa kurzu pre vedúcich mládežníckych skupín. Tam som dostal za úlohu pripraviť si pre ostatných prezentáciu o donovi Boscovi, ktorého som dovtedy nepoznal. Bol to môj prvý kontakt s donom Boscom. Postupne začali saleziáni vstupovať do môjho života. V mladosti som však nebol veľmi usilovný študent. Bol som príliš lenivý. Po neúspešnej maturite som sa dostal na dvojročnú pedagogickú prax, po ktorej je v našom nemeckom školskom systéme možné nastúpiť na vysokoškolské štúdium. V čase tejto praxe, keď som pracoval v diecéznom centre pre mládež, som sa dopočul, že niekde existujú saleziáni, rehoľné spoločenstvo, ktoré pracuje s mládežou. Začalo ma to lákať. Tak som sa ocitol na stáži v saleziánskom mládežníckom centre v Jünkerathe – zhodou okolností v tom istom, ktorého som teraz správcom. Vždy sa tam kumulovala značná časť saleziánov koadjútorov, čo platí aj dnes. V tom čase tam bol aj bývalý noviciát nemeckej saleziánskej provincie. S vtedajšími novicmi som sa spriatelil, avšak obaja nepokračovali v rehoľnom saleziánskom živote. To so mnou zatriaslo a kontakt so saleziánmi som na nejaký čas ukončil.

Medzitým som začal študovať sociálnu prácu na Katolíckej univerzite v Kolíne nad Rýnom. Don Bosco sa o mňa stále niekde „obtrel“ a nechcel ma pustiť! V rámci svojej akademickej práce som mal možnosť študovať jeho preventívny pedagogický systém a sociálny zmysel saleziánov. Čo sa týka môjho prístupu k štúdiu, postupne som sa zmenil a stal som sa usilovným študentom. Mojou odbornou špecializáciou sa tak stala sociálna práca so zameraním na ochranu detí.

Čo si robil po skončení štúdia?

Neskôr som mal možnosť pracovať v civilnom prostredí ako sociálny kurátor, v sociálnom centre pre rodinu. Venoval som sa výchove detí a podobne. Keďže som takto žil tri roky, pocítil som v sebe túžbu spojiť to aj s náboženskou a pastoračnou prácou. Neskôr som prijal ponuku pracovať na pozícii v náboženskej inštitúcii ako sociálny pracovník pre farnosť, čo zahŕňalo prácu so skupinami miništrantov, skautov alebo mládežníckych hnutí. Pamätám si, že počas tohto obdobia, keď som sa večer vracal domov, som si v sebe silno uvedomil, že toto je štýl života, ktorý chcem žiť, ale nielen ako dočasnú prácu. Don Bosco ma takto opäť povolal.

Aká bola Tvoja počiatočná rehoľná formácia?

Po tom, ako som sa otvoril možnosti saleziánskeho rehoľného života, som sa skontaktoval so saleziánmi a začal som polročný prednoviciát v Kamenici (Chemnitz) vo východnom Nemecku. Potom som vstúpil do medzinárodného noviciátu v Pinerole v Taliansku spolu s nemeckým novicom Simonom, ktorý teraz žije ako salezián kňaz v Turecku. Prvé sľuby som zložil v roku 2012.

Moja ďalšia formácia sa neuskutočnila prostredníctvom rokov klasického ponoviciátneho filozofického štúdia, ale priamou prácou v saleziánskom stredisku, ktorá spočívala v sociálnej starostlivosti o rodiny. Patrila sem starostlivosť o problémovú chlapčenskú mládež, ktorá potrebovala nepretržitý izolovaný dohľad a preventívnu starostlivosť. Išlo o mladých ľudí s emocionálnymi a disciplinárnymi problémami.

Následne som pracoval v Heiligenstadte vo východnom Nemecku, kde mojou hlavnou úlohou bola správa mládežníckeho centra. Medzitým som začal študovať odbor so zameraním na sprevádzanie rodín. Doživotné rehoľné sľuby som zložil v roku 2018.

Dnes žijem v komunite v Jünkerathe, kde ako rektor spravujem dom pre formáciu mládeže, provinčné stretnutia či Orientačné dni. Od začiatku uvažovania o duchovnom povolaní nebolo moje povolanie spojené s kňazstvom, ale so životom rehoľného brata saleziána koadjútora.

V našej nemeckej provincii sa formácia v súčasnosti uskutočňuje individuálne i s ohľadom na vyštudovnané odbory, ktoré už mal každý kandidát rehoľného života. Súčasťou tejto dynamiky je aj práca, ktorú som mal možnosť vykonávať už hneď po noviciáte. Klasické postnoviciátne štúdium v Nemecku dnes môže prebiehať v Benediktbeuern, kde je možné študovať náboženské štúdia alebo sociálnu prácu. Tieto štúdiá sú otvorené pre všetkých mladých saleziánov – kandidátov na kňazstvo aj koadjútorov.

Priblíž nám, prosím, situáciu v nemeckej saleziánskej provincii?

V minulosti existovali dve saleziánske provincie: severná a južná. Zlúčili sa okolo roku 2005. Dnes je v celom Nemecku asi 200 saleziánov a asi 40 z nich sú rehoľní bratia koadjútori. Žijeme v 22 komunitách vrátane jednej v Turecku a vo Švajčiarsku. Priemerný vek je okolo 65 rokov a vzhľadom na vysoký vek spolubratov a malý počet nových saleziánov musíme každý rok v priemere jednu komunitu zatvoriť.

Významnou súčasťou našej práce sú centrá, v ktorých sa poskytuje starostlivosť rodinám a jednotlivcom v núdzi. Mnohé z týchto centier vedú civilní zamestnanci – laici.

Dnes však ako nemecká saleziánska provincia začíname hovoriť a premýšľať o tom, ako jasne komunikovať naše kresťanské posolstvo, korene, hodnoty a obsah, ktoré sú podstatnou súčasťou našej „značky“. Rozmýšľame o tom vo vzťahu k spoločnosti, k ľuďom a vo vzťahu k Cirkvi.

Mali by sme spomenúť, že kedysi v histórii bola úloha rehoľného brata v nemeckej provincii byť údržbárom, čo znamenalo starať sa o chod domu v podobe vrátnikov, kuchárov a upratovačov. Všetky duchovné a výchovné aktivity boli vyslovene vyhradené saleziánskym kňazom. V praxi to dokonca znamenalo, že existovali aj samostatné jedálne pre kňazov a samostatné jedálne pre koadjútorov. Modlitbový život koadjútora spočíval len v účasti na omši alebo nanajvýš v modlitbe ruženca. Tento prístup sa po roku 1960 veľmi zmenil, keďže koadjútori sú konkrétne viac zodpovední za pastoráciu prác vrátane možnosti plnohodnotne študovať teológiu. Napríklad teraz máme saleziána koadjútora, ktorý je profesorom teológie na univerzite v Nemecku.

Mňa osobne na koadjútorstve oslovuje dôležitosť obyčajného ľudského kontaktu, prítomnosť medzi mladými a saleziánska asistencia. Teší ma aj blízkosť, ktorú môže rehoľný brat prežívať voči ľuďom. Ako koadjútor mám možnosť viesť bohoslužby slova, dávať duchovné cvičenia alebo svedčiť svojím životom.

Z čoho pramení práve tá silná sociálna angažovanosť nemeckých saleziánov?

Korene možno hľadať v sociálno-politickom hnutí v období po druhej svetovej vojne, keď bolo potrebné postarať sa o mnoho sirôt. Spočiatku to bolo spontánne, tak ako to robil don Bosco. Postupne štát od saleziánov vyžadoval akreditované certifikáty a licencie. To prinútilo aj spolubratov koadjútorov, aby sa v tejto oblasti výrazne profesionalizovali. Tento efekt je cítiť ešte aj dnes.

Táto profesionalizácia so sebou prináša ťažkosti v podobe zásahu do rehoľného životného rytmu a požiadaviek každodenného fungovania – napríklad, aby ste mohli ísť na stretnutie spolubratov, musíte oficiálne požiadať o dovolenku. Ďalšou ťažkosťou môže byť príliš úzky stereotypný pohľad na model koadjútora, ktorý akoby nesprávne monotematicky rátal len so sociálnou prácou. Chybou by mohlo byť prehliadanie schopností jednotlivých kandidátov, ktorí by v nej mali byť napríklad dobrými remeselníkmi.

Najvýraznejšie diela v našej provincii predstavujú najmä zariadenia opatrovateľskej služby a centrá pre mládež, ktoré sa zameriavajú najmä na tých najposlednejších, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti. Naším heslom ako nemeckých saleziánov je: Nech je život mladých ľudí žitý v plnosti.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.