Nikol

Nikol nás zbadala už z diaľky 50 metrov. Bolo slnečné piatkové dopoludnie, aj keď okolie idilicky vôbec nevyzeralo. Aspoň ja, otec Peter a Štefan sme sa brodili v bahne až po členky. Užívali sme si komfort poriadnych gumákov, čo sa o mladej slečne, ktorá utekala oznámiť náš príchod, nedalo povedať. Nikol žije v malej mini osade s velmi ľubozvučným slovenským názvom “Mašličkovo”, ktoré v posledných rokoch vyrástlo na perifériarch Luníka IX. Architektúra Mašličkova pripomína skôr sklad drevotriesok, ktoré sú obvešané po konároch a pozliepané klincami. Chatrčky sú jedna s druhou pospájané spleťou drôtov, kde je ťažké určiť či ide o vešiaky na prádlo alebo elektrinu na čierno. Ktožvie ako by tento architektonický štýl nazval študovaný architekt…

Spomínaná trojica teplo oblečených a obutých mládencov sa vybrala do terénu aby Štefan mohol podať správu na Biskupskom úrade o tom, aké závažné boli povodne, ktoré túto osadu postihli v predošlých dňoch. Deň pred tým sme s otcom Mariánom boli darovať rodinke nejaké oblečenie a chleby s chrenom. Kým sme sa rozprávali s Nikolinou babkou, ona sa hrala so šteniatkami Tučkom a Benym, ktoré nemohli mať viac ako dva mesiace. Na nose mala malé škrabance od naťahovania sa s mačiatkami, ktoré zrejme neboli také prítulné ako psíky. Jej rodina rozoberala chatrčku, ktorú zatopil Myslavský potok. Dosku po doske ju presúvala o pár metrov vyššie, aby sa táto situácia už nezopakovala. “Prečo si ju nepostavíte až pod kopec vedľa sídliska? Deti to budú mať bližšie ku škole a vy ďalej od vody” – znela moja otázka. “Tam všetci pijú a fetujú” – bola babkina odpoveď.

Bolo evidentné, že je pre nich prijateľnejšie bývať v bezprostrednej blízkosti potoka, ako vedľa rodín, s ktorými nemajú dobré vzťahy. Alebo blízko sídliska, ktoré nimi opovrhuje, lebo ich pokladá za nižšiu kastu Rómov. Medzitým ako mi tieto myšlienky bežali hlavou mi Nikol ukazovala svoju zimnú bundu, ktorá jej prekvapivo nebola malá ani veľká. V zime sú chatrčky vyhrievané malými pieckami, ktorých teplo smeruje takmer všetko von, pretože na izoláciu sa veľmi nedbá. Palivom pre piecky je väčšinou lepené drevo, z ktorého výparov ma štípalo v očiach. Prírodné drevo sa obyvatelia Mašličkova boja páliť. V minulosti predstavitelia našeho štátu za to zatvorili zopár obyvateľov ako odstrašujúci príklad. Zhodou okolností to bol jeden z mála zásahov štátu do tejto osady. Či už pozitívny alebo negatívny.

Moja fantázia nie je na toľko prepracovaná, aby som si vedel predstaviť prežiť nadchádzajúcu zimu v tomto rozpoložení. Špeciálne po tom ako sa začali prvé mrazy. Neostáva mi nič iné len ticho obdivovať húževnatosť týchto malých stvorení, ktoré chodia často bosé a ich strecha nad hlavou pozostáva z materiálov, z ktorých by sme my privilegovaní nepostavili ani záhradný altánok. V okolí Košíc je takýchto osád sedem. Na celom území Slovenska je ich nespočetné množstvo, keďže nové pribúdajú a staré zanikajú. A keďže obyvateľov častokrát rozdeľujú pokryvené vzťahy, kasty alebo závisť, to jediné čo ich spája je chudoba. Preto som vždy vďačný za stretnutia s malými deťmi ako je Nikol. Odbremenená od všetkých negatívnych idiosynkraticných vlastností nášho dospelého života. A aj vďaka tomu sa motivujem nasledovať heslo z môjho obľúbeného filmu “Vidieť očami, nezatienenými nenávisťou” a pokračovať v dobrovoľníctve. Rovnako aj všetkých s podobnými cieľmi podporujem, aby bratov Saleziánov oslovili a prišli sa pozrieť na detaily, ktoré v médiách neuvidíme.

Prajem pekný zvyšok dňa, Pavol.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.