Chcete vedieť, čo mi ide v poslednej dobe najviac hlavou? Premýšľam nad tým, čo vlastne je normálne a čo už normálne nie je. Má normálnosť nejakú definíciu? Idem sa opýtať chatu GPT, pretože ten by mal údajne “vedieť všetko”… Takže som sa práve dozvedela, že niečo, čo je normálne v jednej krajine alebo dobe, môže byť inde považované za zvláštne. A to beriem, pretože tu v Angole a v Luandskom slume na Lixeire je proste život iný, no časom som si zvykla a veľa vecí mi príde možno už viac než normálnych. Začínam mať teda strach, že keď prídem do tej inej normálnosti, už mi normálna nepríde. Bojím sa, že už to nebude moja normálnosť.
Tak, ako som si na začiatku hovorila: „Je to len rok,” a myslela som pri tom na to, že to zvládnem a potom sa opäť vrátim k môjmu životu, tak si teraz hovorím: „Je to len rok,” a myslím pri tom na to, ako zvládnem tento návrat. Viem však, že sa už nevrátim k môjmu starému životu, pretože ten už neexistuje. Všetko ma tu premieňa a ja už nie som tou, ktorou som bola včera ani predvčerom. Dostávam sa k sebe a snažím sa prísť na to, ako kráčať ďalej.

Mám potrebu sa vám zdôveriť, že misia a dobrovoľníctvo nie sú také, ako som si ich predstavovala a neustále ma chytá toľko pochybností, čo všetko som mohla urobiť inak. No možno práve o tom to je! Všetko pustiť a nechať sa viesť prúdom dní a ľuďmi, ktorí ťa v nich chytia. Pretože to nie je o tom, čo chceš, ale je to o tom, čo potrebuješ.
Už dávno tu nebojujem, ale normálne žijem. Misia sa stratila v prúde dní, tých úplne obyčajných, ktoré sa skladajú z malých radostí a veľkej lásky. Takej tej, čo nespaľuje, ale hreje. Občas je náročné vedieť to, že nedokážem pomôcť všetkým a že tu nie som na to, aby som “zachraňovala životy”. Neviem ľudí vytrhnúť z biedy, ale môžem im dať samú seba a svoj čas. A potom vidím tie zázraky, ktoré sa nejako dejú samy od seba. Dievčatá, ktoré sa vrátia z ulice naspäť do detského domova Casa Aunarite. Slová, pri ktorých sa mi očí zalejú slzami šťastia, keď mi deti v škole povedia: „Paulína nechoď naspäť na Slovensko, zostaň tu navždy.” A tiež chvíle strávené v dielni s otcom Miguelom a jeho synom José pri šítí šiat na Dia dé África.
Nevedela som si predstaviť, aký tu bude život a ako tu zapadnem a teraz si neviem predstaviť môj odchod z tohto miesta. Snažím sa byť tu a teraz najviac ako to ide, no zároveň myslím aj na to, čo bude potom, aby to nebolo pre mňa až moc náročné. Aj keď už teraz viem, že bude a že toto miesto už nezostane len neznámou krajinou na mape, ale mojou Angolou.

Stále na mňa ľudia na ulici pokrikujú branca (biela), stále ma vie vytočiť celonočná párty rovno pod našim domom, stále ma otravujú šváby aj komáre, stále som sa úplne nenastavila na ich vnímanie času, stále mi smrdí sušená ryba, stále mám občas chuť sa niekde skryť a byť úplne sama, stále mám niekedy problémy s portugalčnou a stále denne zažívam toľko trapasov, ale aj krásnych momentov. No už to tu nie je pre mňa neznáme miesto a už to nie sú pre mňa neznámi ľudia. Nebojím sa ísť sama do slumu. Funge s kizakou sa stali mojim obľúbením jedlom a ja asi budem musieť začať na Slovensku pestovať baobaby, pretože plody z tohto stromu nazývané Mukua sú tu obľúbenou potravinou a ja neviem, ako budem žiť bez nanuku a džúsu z nej. Ich hymnu viem spievať pomaly lepšie, ako tú našu. Energia a radosť, ktorou tu žijú sa mi vrýva hlboko pod kožu a táto kultúra mnou preniká.
Chcem sa s vami podeliť o jeden z najkrajších zážitkov, ktorý som tu mohla prežiť. Na začiatku mája sme išli na stretnutie animátorov oratórií. Stretli sa tam mladí z niekoľkých angolských miest. Bolo to niečo ako sústredenie. Išli sme aj priamo medzi deti. Ja zo svojou skupinou sme išli mimo mesto do priľahlej dedinky. Keď sme vystúpili z auta, bolo pri nás možno tak 5 detí. Ako sme išli, pridávalo sa ich k nám čoraz viac a kým sme prišli pod prístrešok, už ich mohlo byť aj 105. Neviem vám úplne povedať, čo som prežívala. No keď som videla tie deti, ktoré neboli ani poriadne oblečené, ako tam s nami tancujú, spievajú a hrajú sa a koľko málo stačí k radosti, bola som pokorená, ale tak veľmi šťastná medzi nimi. Bolo to niečo, čo mi navždy zostane v pamäti aj v srdci. Stačilo toľko málo, aby z toho bolo tak veľa.
Moja povaha je náročná, viem to. Mám rada, keď mám veci pod kontrolou a keď viem, čo sa bude diať. Ale tiež milujem dobrodružstvo. A tak ma občas chytí záchvat smiechu a občas zase záchvat plaču. Už nehľadám cieľ, ale hľadám cestu, na ktorej sa môžem učiť aj spoznávať. Mala som v pláne tento jeden rok dať a ponúknuť to, čo mám, no v skutočnosti oveľa viac dostávam. Nie toho materiálneho. Dostala som uvedomenia, ktoré ma posúvajú. Dostala som prijatie, ktoré ma objíma. Dostala som možnosť začať odznova.

A ja by som len na záver chcela vedieť, čo ďalej? No odpoveď asi nedostanem. Prišla som sem s mnohými otázkami a teraz ich mám ešte viac. No snažím sa čítať medzi riadkami života. Som idealistka hľadajúca dokonalosť a tu zisťujem, že oveľa lepšia je neidealistická bláznivá nedokonalosť. Nechávam sa teda viesť a čakám, kam ma život zaveje, kde ma povedie a ja sa stratím, aby som sa našla a nájdem sa, aby som sa stratila.

Pozdravujem všetkých, ktorí ste si prečítali tieto riadky a nech už sa cítite akokoľvek a robíte čokoľvek, majte na pamäti, že život je taký, aký ho prijmeme, nie taký, ako si ho predstavujeme a mať pochybnosti je úplne normálne. Ako sa tu povie hoje é hoje (dnes je dnes) a to nám úplne stačí, tak tchau.

