Nové výzvy a nové dobrodružstvá

Od konca januára je naše stredisko opäť naplnené životom, smiechom a radosťou chalanov. Pre nás začínajúca misia s novými dobrodružstvami, výzvami, obetami a hlavne chalanmi. Počas celého dňa ako prichádzali chlapci so svojimi rodičmi alebo rodinnými príslušníkmi sme si už pomaly vytvárali s nimi vzťahy. Po celom papierovacom dni, keď už rodičia odišli, sa začala škola režimu a učenia sa nových vecí. My sme sa učili spolu s nimi. Hneď v ten deň boli chlapci rozdelení do skupín ako budú spolu fungovať celý semester, určovali sa kapitáni skupín, tak bolo vysvetľovanie všetkých pravidiel hlavne pravidlo zvonu, že keď sa zvoní, tak je koniec alebo začiatok nejakej aktivity. Začiatky boli aj pre nás ťažké, keďže sme samé nevedeli, čo sa bude práve robiť a ako sa niektoré veci robia. Program sme nemali zatiaľ fixný, lebo sme nevedeli odhadnúť, ako dlho budú trvať práce či už upratovanie, manuálna práca, pranie oblečenia. Počas dňa bolo času aj na hry, spoznávanie sa a s menšími chlapcami aj na mojkanie :). Neraz sa stalo, že sme len sedeli a už pri nás boli tí menší, lebo chceli sedieť iba pri nás a nezaujímali ich ani hry. Mávali sme aj spoločné zdieľanie, kde chlapci rozprávali niečo zo svojho života. Napr. ako utekali z domu lebo ich rodičia veľmi bili alebo ubližovali, tak radšej šli na ulicu. Na ulici sa dostali do kontaktu či už s alkoholom, lepidlom…

Po pár týždňoch sme začali školu. Keď sme začínali so školou, chlapci boli rozdelení do tried podľa papierov, s ktorými prišli. Boli testovaní z angličtiny, matematiky a svahilčiny. Ja som jeden deň testovala druhákov z angličtiny, mali sme test z učebnice, ale bol pre nich ťažký, tak narýchlo som spravila test zo základných vecí, ktoré už musia ovládať. Jeden chlapec nevedel vôbec nič. Ale som sa ani nečudovala, lebo ak chodili niektorí do školy, tak v triede ich bolo aj do 100 detí a pri takom počte nie všetci sa niečo naučia. Tak niektorí museli ísť nižšie do ročníka či už kvôli jazyku alebo nevedeli vôbec čítať. Mne sa ušla prvá trieda, kde mám 6 chlapcov. Učím iba angličtinu a matematiku. Keď som začínala učiť, tak sme začali abecedou a postupne aj písaním. Keďže nemajú vyvinutú veľmi tu jemnú motoriku a píšu strašne, tak som sa rozhodla, že si zavediem predmet písanie. Po asi 2 týždňoch som si myslela, že oni sa nič nevedia naučiť a už prišiel aj stav, či to má vôbec zmysel, ale na tretí týždeň ma chalani úplne prekvapili, keď už vedeli povedať písmeno bez dlhého rozmýšľania. Bola som veľmi šťastná. Matematika tiež išla pomaly, ale teraz nestíham vymýšľať príklady, lebo sú šikovní. Tu sme sa tiež na začiatku učili hlavne písať číslice. Raz do týždňa dostanú aj malú písomku, aj keď bez známky, ale aspoň u nich vidím posun. Nie všetci vedia po anglicky, ale mám tam pár tlmočníkov, ktorí síce nerozprávajú veľmi dobre po anglicky, ale zato rozumejú zadanie, ktoré potom tlmočia zvyšným chlapcom. Na konci týždňa si dáme aj kreslenie. Pre nás ale aj pre nich boli začiatky ťažké, lebo sa museli naučiť, že v škole už nie som sestra, ale učiteľka alebo Veronika. Po škole sme zase sestry, kamarátky neraz aj maminky a večer zdravotné sestry.

Minulý semester sme trénovali našu trpezlivosť pri pexese, aby sme mali ešte väčšiu trpezlivosť teraz pri skladaní puzzle. Puzzle sa skladá iba na základe farby alebo prvé, čo sa chytí do ruky a je jedno, že ak je rám, tak sa tam dá aj puzzle so stredu, ktoré tam vôbec nemá byť. 🙂

Poobede máme futbal, pridáme sa do skupiny, do ktorej nás pridelia alebo si samé vyberieme. Na začiatku som mala radosť, keď som sa vôbec trafila do lopty, ale ešte väčšie radosti boli, keď som obrala učiteľov, ktorí s nami hrali. Ale asi najväčšiu radosť som mala, keď som dala gól chalanovi, ktorý bol výborný futbalista, ale brankár veľmi nie :). Po futbale máme sprchu, ruženec, omšu a večeru. Po večeri majú ešte chvíľu voľno na hry. A počas pôstu každý piatok mávame aj krížovú cestu.

Párkrát som sa zamyslela, či vôbec má to všetko zmysel, či sa niečo naučia do života, či im človek niečo odovzdá. Raz v nedeľu, keď sme prišli z kostola, tak sme mali návštevu. Nejaký mladý pán prišiel priniesť chlapcom nejaké veci. Keď som ho videla, pomyslela som si: „Aký pánko prišiel“. Ale po čase, keď o sebe rozprával, vysvitlo, že patril medzi prvých chalanov v Langate, neskôr pokračoval v Kuwinde a skončil strednú školu u saleziánov v Embu, dokončil univerzitu a teraz má vlastnú spoločnosť, kde zamestnáva 7 ľudí. A prišiel s plným kufrom drogérie pre chlapcov. Tak vtedy som si uvedomila, že toto dielo a táto práca má veľký význam, lebo mnohí vykročia tou správnou cestou do života.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.