Obyčajný týždeň na neobyčajnom mieste

Už je to nejaký ten týždeň, dva, tri a vlastne už štyri mesiace (popravde tento čas mením od rýchle plynúcich dní od môjho začatia písania až po dnešok, kedy to konečne uzrelo i oko sveta 😎 ), čo sme sa ocitli v Baku. Tento čas ubehol ani nevieme ako. Bol plný nových ľudí, kultúry, jazykových mixov, ale samozrejme i Boha. V priebehu tohto času sme okrem oboznamovania sa s vecami dospeli aj k závažnejším krokom, ako sú napríklad naše „povinnosti“ – radosti. No a aké to vlastne sú? Popravde, zo začiatku som si veru ani ja nebola istá, čo všetko nás čaká. Ale nakoniec – zdá sa, že som zabudla na to, že deň má len 24 hodín a týždeň len 7 dní…

Tak aby ste v tom mali odteraz jasno i vy, vezmite si do ruky čaj alebo kávu, pohodlne sa usaďte a objavujte krásu mojich dní v hlavnom meste Azerbajdžanu – Baku…

Pondelok – prvý „pracovný“ deň v týždni začína pomerne zaujímavo. Saleziáni, väčšina zamestnancov i všetci dobrovoľníci majú deň off (pre saleziánov je to komunitný deň), čo znamená, že máme priestor pre seba, oddych, výlet, či dlhší spánok (ten však len v prípade, že si nechcete privstať na svätú omšu k sestrám Matky Terezy). V mojom prípade sa deň off predlžuje aj na utorok. Tento deň začínam zväčša svätou omšou v mojom druhom domove – na Genjliku (dom s kaplnkou, kde saleziáni pred 15 rokmi začínali), nejakou tou drobnou pomocou v saleziánskej domácnosti 🙂 a hodinou azerbajdžančiny s perfektnou učiteľkou Dariou 🙂 (zlaté a ochotné dievča z nedeľnej školy). Mať deň off len „pre seba“ je niekedy fajn (môžem prať od nevidím do nevidím, dorobiť veci, ktoré sa počas týždňa až tak veľmi nestíhali, či len tak sa prejsť, stretnúť sa s niekým, prečítať si knižku, …).

Prvým reálnym pracovným dňom v týždni sa tak pre mňa stáva streda, ktorá je veľmi podobná piatku. V tieto dni začínam ráno o 7:30 hodinou ruštiny v našej kuchyni (chvála nášmu Ockovi, ktorý mi doprial ten luxus žiť v jednom byte s učiteľkou). Hneď po ruštine odchádzam do môjho ďalšieho domova – na Chətai, kde je kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie s pastoračným centrom. Tu trávim celý deň. Doobeda pomáham tunajšiemu pánovi farárovi o. Vladimírovi s čím treba – zväčša ide o nejakú papierovú prácu, ktorou je napr. tvorba nedeľného slova (list s čítaniami, rozpismi sv.omší, a pod.), rozpis pre kňazov, kronika, či práca v „knižnici“. Po vkusnom obede so skvelou saleziánskou spoločnosťou pripravujeme s br. Piotrom a s. Slávkou program a veci na nedeľnú školu, ktorú mávame každú nedeľu po svätej omši. Prednedávnom sa pomaličky začal opäť rozbiehať aj zbor na čele s br. Radom (Šuďom) a Piotrom. Tak čas od času (teda lepšie povedané čas od veľmi dlhého času – vlastne sme sa stretli ešte len 2 razy ) do programu v týždni zablúdi aj nácvik, ktorého „heslom“ je – veľa rozprávať a trochu spievať (trochu žartujem – ale naozaj len trochu) – no v každom prípade – kombinácia spevu a týchto mladých pre mňa dôvodom na jasot srdca 😉 ).

Štvrtok je deň, v ktorý som opäť v „office“. V tento čas trocha pomáham najmä o. Vladimírovi v kancelárii – s poštou, podľa potreby pracujem na kronike a jednoducho všetko čo treba a zvládnu moje slovenské ruky 🙂 .

Teraz prichádza na rad víkend – „oddychový čas“. V sobotu ráno sa obyčajne pripojím k sv. omši na Genjliku, kde následne (podľa možnosti aj so s. Slávkou) chystám obed pre hladné krky domu (čiže pre nás, niektorých hladných saleziánov a zaangažovaných dobrovoľníkov do práce, ktorými je v súčasnosti vlastne len jedno dievča z nedeľnej školy – Daria, pričom veríme, že sa pripojí k nám ešte aspoň jeden ďalší dobrovoľník). Okolo 12:00 začínajú prichádzať rodinky z nižších vrstiev (mamy s deťmi, ktoré sú zapojené do projektu PAT – adopcia na diaľku). Zatiaľ čo školopovinné deti majú kurzy ruštiny a angličtiny, ktoré trvajú od 13:00 do 16:00 (kde mimochodom učím angličtinu tú skupinu detí, ktoré ešte nevedia čítať a písať alebo sa to práve len učia), tie menšie sa hrajú, kreslia, či tvoria spolu so s. Andrejkou. Keďže o všetky deti tu je viac menej postarané, mamy majú čas pre seba, môžu sa medzi sebou porozprávať, no zároveň komunikujú i s br. Piotrom a Lalou (miestnou pani, ktorá ako obrovský dar od Boha už niekoľko mesiacov spolupracuje na tomto projekte). Po tom, čo kurzy skončia a mamy s deťmi odídu domov, začíname (v nepravidelných intervaloch – v poslednej dobe žiaľ pre veľkú únavu a nedostatok času čoraz menej) náš „upeč koláč – rýchlo a snáď chutne“ kurz. Počas tohto „kurzu“ má každý svoju dôležitú úlohu. Ja, ako „master-chef“ (a nesmejte sa, myslím to vážne 😀 ), ktorého úlohou je vybrať koláč, pripraviť materiál, postup a samozrejme prehovoriť ľudí, aby ešte neomdlievali od únavy a zapojiť ich do práce (samozrejme aj seba 😎 – nezabúdame totiž na heslo „rýchlo“); o. Selva, Daria a …??? ako hlavní „pekári“, ktorých prácou je vážiť, miešať, mixovať… a samozrejme, posledná, no nie menej dôležitá úloha „hlavného ochutnávača“ (myslím, že v tomto prípade netreba objasňovať činnosť), ktorú zväčša zastrešuje br.Piotr (teda na tomto bode sa samozrejme podieľa každý z nás, no niekto musí zistiť, či je to bezpečné). No a na záver, ak všetko dopadne tak ako má a saleziáni z Genjliku nie sú v noci až takí hladní, dostane sa kus na ochutnávku i saleziánom na Chetai či deťom na nedeľnú školu.

No a prichádza na rad posledný deň týždňa – nedeľa. Tento deň trávim samozrejme na svätej omši, po ktorej máme nedeľnú školu – katechizmus s deťmi a mladými. Jeho súčasťou je zväčša spoločný obed, modlitba v kostole, katechizmus, v prípade potreby nácvik (napríklad pred Vianocami na predstavenie), záverečná modlitba a samozrejme – hry. Toto všetko trvá do večerných hodín. Niektorí potom odchádzajú domov, no vytrvalci, u ktorých je ešte chuť a energia, ostávajú tvoriť spoločenstvo na večerných chválach celej salezianskej ohany 🙂 – teda celej komunity. Je to krásny čas, kedy sa jeden z mála krát v týždni stretnú naozaj všetci, pripoja sa niektoré deti, mladí, či dospelí z katechezisov a spoločne sa modlia. Viete, tu sa veľa používa ruský jazyk, ale záver tejto modlitby je asi najkrajší, aký môžete na tomto mieste zažiť. Teda – aspoň ja som z neho v úžase. Spievaná modlitba „Zdravas, Mária“ v azerbajdžanskom jazyku. Počas týždňa má zväčša každý salezián svoje povinnosti, svoju službu…, ale tu, v tejto modlitbe vidieť a cítiť obrovskú jednotu celého misijného diela, ktoré tu s Božou pomocou vytvárajú…

Ešte sa zmienim o tom, že sme sa aj tu v Azerbajdžane zapojili do pôstnej zbierky Tehlička, ktorú na Slovensku organizuje občianske združenie SAVIO na podporu saleziánskych diel v Sýrii. Ale o tom viac nabudúce. Ak ste ešte nepreskúmali tohtoročnú Tehličku, stále máte čas: www.tehlicka.sk

Dúfam, že ste si šetrili kávu a došli až na koniec môjho „obyčajného“ týždňa na NEOBYČAJNOM mieste 🙂 .

Dosčítania všem. 😉

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.