Pane, Ty nás s láskou očakávaš

Milí moji čitatelia môjho blogu.

Som veľmi poctená, že ste otvorili dnešný môj blog, pretože to pre mňa znamená, že vás moje predchádzajúce blogy ešte neunudili :D. V dnešnom blogu by som vám chcela stručne predstaviť slávenie sviatkov všetkých svätých a všetkých zosnulých v regióne Oaxaca.

Ako je už veľmi dobre známe, nielen Španieli sú národom, ktorému sa páčia rôzne oslavy. Aj Mexičania radi oslavujú. Sviatky 1. a 2. novembra sú pre Mexičanov obzvlášť jedinečné.

My veriaci veríme, že smrťou sa život nekončí, ale práve naopak. Život je krátky a jeho čas je vzácny. Smrť je všeobecná a to znamená, že všetci musia zomrieť. Smrťou sa končí doba skúšok a zásluh na zemi. My veriaci veríme, že smrť je bránou do večného života a v tomto prípade môžeme smrti pripísať titul „sestra smrť“, ako to hovoril aj sv.František. Práve v tieto uplynulé dni sme sa viacej ako inokedy zamýšľali nad našou eschatológiou – posledné veci človeka a v nich naša smrť, súd, večnosť. Prečo je to tak? Úplne úžasne vyjadrený kresťanský pohľad na smrť je v liturgii: „Veď tým, čo veria v Teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ (táto veta ma vždy fascinovala).

Tu, keď človek zomrie, sa veľmi nepoužíva termín „zomrel“ (samozrejme, to čo tu píšem, je na základe toho, čo vidím a počujem tu v Matagallinas, nie všeobecne). Skôr sa používa termín „zaspal“. Človek zaspal a keď sa prebudí, prebudí sa vo večnej sláve. Smrťou sa ukončilo iba pozemské putovanie človeka na zemi a čas milosti a milosrdenstva, ktorý sme dostali od Boha. Duša sa oddelila od telesného tela a predstupuje pred Božiu tvár – Posledný súd. Je to veľká vec! A kedže je to veľká udalosť, musí sa aj patrične osláviť.

Slávenie sviatku všetkých zosnulých je v mojom regióne Oaxaca veľmi populárny. Je to akoby pozývanie drahých príbuzných, aby prišli navštíviť rodinu, ktorú zanechali na zemi. Celá táto oslava, alebo skôr jej príprava, sa začína už v polovici októbra. Na trhoch je možné kúpiť všetko možné, čo sa môže umiestniť na oltár. Oltáre sa vytvárajú nielen v jednotlivých domácnostiach, ale aj na cintoríne pri každom hrobe. Všetko to, čo je už potom raz umiestnené na oltár, sa nemôže chytať, pretože je to pre pozvaných zosnulých.

V našom kolégiu začínalo voľno 31. októbra a to znamená, že sme si urobili „oslavu“ už v piatok 28. októbra. Už deň pred oslavou sa začalo všetko pripravovať. Tu je taký zvyk, že sa robia oltáre pre zosnulých. To, aký je oltár, závisí od ekonomickej situácie rodín a taktiež od časti regiónu. Každý oltár ale obsahuje kvetinovú výzdobu – hlavne z tých žltých kvetov (ktoré ja osobne nemám rada, lebo majú pre mňa nepríjemnú vôňu a používame ich proti mravcom :D). Kvety sa väčšinou kupujú – avšak väčšie rodiny, ktoré sú chudobnejšie, idú na pole a nazbierajú si ich v poli. Na oltár sa kladie všetko možné – sladkosti, voda, alkohol, orechy, kukurica, cigarety… Vlastne všetko to, čo mal ten zosnulý rád. Hlavný je chlieb „pane de muerto“. Je to chlieb, ktorý nájdete v tomto období všade – malý, veľký. Samozrejme, nie je to taký chlieb, aký máme doma – je to sladký chlieb. Do oltára je potom umiestnená fotografia zosnulého. V rodinách celá pobožnosť funguje tak, že vás domáci zavolajú modliť sa za ich zosnulého, a keď sa ukončia všetky modlitby, spoločne si sadnú a hostia sa. Veria totiž, že ich zosnulí príbuzní v tieto dva dni majú jedinečnú príležitosť prísť a znovu ochutnať to, čo mali v živote tak radi. My sme to trošku pozmenili. Aby sa pripomenul dôležitý aspekt týchto sviatkov, každá skupina, ktorá pripravovala oltár, pripravila aj nejakú krátku prezentáciu o tomto zvyku. Oltárov bolo 8, ako je rozdelený región Oaxaca a do oltárov sme umiestnili fotografie svätcov. Následne sme sa všetci presunuli k oltárom, kde sme si ich mohli v konečnej verzii všetci pozrieť a kde sme mohli prežiť spoločne pekné chvíle.

Obed sme nemali, pretože sa obedovalo vonku, čo pre mňa znamenalo, že som sa teda moc nenajedla :D. Ale o tom potom :D. Posledný októbrový týždeň sme tu mali zároveň aj matku predstavenú, čo pre nás znamenalo veľa práce – príprava slávnosti a zároveň organizovanie programu pre matku predstavenú. Takže som už v piatok večer bola úplne KO :D. Tak tajne som len čakala, kedy príde nedeľa, aby som si mohla oddýchnuť a len som si vravela: „Mária, vydrž! Mária, vydrž! Už len dva dni!“. Samozrejme, to bolo to, čo som chcela ja, ale telo si niekedy povie tiež svoje slovo, a tak jednoducho v sobotu ráno pekne rezignovalo a ozvalo sa, že potrebuje oddych. Takže mi jedna sestra uvoľnila svoju izbu, aby som si oddýchla. Trošku som sa následne bála, že ako to zoberú niektoré osoby, ale bolo to vtipné, lebo potom sa len smiali so slovami: „My sme len čakali, kedy to príde.“

V nedeľu ráno sme odprevádzali naše deti, ktoré odchádzali na trojdňové prázdniny. Opäť som mala možnosť stretnúť všetkých príbuzných, čo vám dá niekedy dosť zabrať – viac akoby ste kopali celý deň na poli. A deti? Moji zlatúšikovia (niekedy :D) boli veľmi zlatí. A keď som videla ich batožinu, tak som sa len smiala, pretože odchádzali len na 3 dni domov a batožinu mali dvakrát väčšiu ako ja na celý rok :D.

A keď na obed odišla posledná dievčinka, konečne som si mohla vydýchnuť a povedať: „A ide sa na výlet!“. Počas týchto dní sme si mali s mojou spoludobrovoľníčkou urobiť výlet a oddýchnuť si, aby sme načerpali energiu na ďalší mesiac. Pravdupovediac, neviem, či som si oddýchla :D. Naša cesta smerovala hneď do mesta Oaxaca (nakoľko maľovanie a balenie sa pre niekoho niekedy zaberie veľa času :D). Celkovo to bol ale pekný čas, aj keď v určitom momente sa vo mne ozvala kríza. Kedže moja spoludobrovoľníčka chcela celý deň ostať v izbe, ja som mohla spoznávať krásy Mexika a užívať si, ako ma hladí po tvári teplo slnečných lúčov. A okrem toho, môj sen sa stal skutočnosťou: bola som prvýkrát v čínskej reštaurácii. A to bol pre mňa ako zázrak! Konečne normálne jedlo a rybaaaaa! Hneď bol život 100-násobne krajší!

Pri mojom putovaní som toho objavila veľmi veľa a veľmi sa mi páčilo, že v katedrále mali „akciu“ – ľudia sa obliekli (alebo prezliekli) ako niektorí svätí (to bolo 1.novembra). K tomu bola krásna hudba a liturgia. Okrem môjho „kochania sa“ som sa tak zamýšľala, že ak by som bola ja raz svätá, ako by sa obliekli, aby ma znázornili – obliekli by si športové nohavice, tričko,vibramy a dali by si na hlavu buffku? Už len tá predstava mi bola vtipná :D.

Ale vrátime sa znova k sláveniu sviatkov. Okrem tejto tradície s oltármi v meste je možno vidieť prvky haloweenu – čo sa konkrétne mne moc nepáčilo a osobne mi to prišlo veľmi „hnusné“. Pri tomto by som sa rozpísala, ale radšej to nechám len v mojej mysli a možno raz osobne, aby sa to náhodou neinterpretovalo nesprávne.

Po dňoch oddychu sme sa vrátili domov, deň pred príchodom detí, a hneď sme boli informované, že nasledujúcu dobu nás čaká omnoho viac práce, ako sme mali, pretože nám ochorela jedna hlavná sestra. Takže teraz mám už len dve hodiny voľna a to na to, aby som si mohla oprať veci. A keď som už hneď po prvom dni bola vyčerpaná – skoro až na smrť, spomenula som si na jednu myšlienku, ktorá zaznela počas mojej prípravy – zmeniť slovo „MUSIEŤ“ na slovo „CHCIEŤ“. A tak, keď som sa ráno zobudila, hneď som si povedala: Chcem hneď takto skoro ráno začať deň s Tebou, Pane a s tými, ku ktorým si ma tento rok poslal. Daj, aby som prinášala radosť a lásku všade tam, kde je to potrebné.“ A verte alebo nie, normálne sú tieto dni krásne, plné aktivít a ja som šťastná – v tomto je aj odkaz pre všetkých, ktorí mi píšu, či žijem – žijem, užívam si každý deň, pretože ho môžem žiť len raz v mojom živote a neozývam sa, lebo vzhľadom k podmienkam a počasiu nemám internet.

Myšlienka tohto týždňa:

Vo všetkom by sme mali myslieť a konať tak, akoby sme mali dnes opustiť tento svet. Ak nie si pripravený dnes, ako budeš pripravený zajtra? Neviem, čo prese sa nachádza po smrti na druhej strane, ale viem iste, že je tam môj Pán a to mi úplne stačí.

Prajem vám úsmev a radosť do každého dňa nasledujúcich týždňov.

Z chladnej časti Mexika vás všetkých vrelo pozdravujem

Mária

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.