Po stopách saleziánskych osobností v Muráni

(Muráň, 28. septembra 2023) – „Radostné a súčasne náročné je chodiť po stopách osobností histórie saleziánov,“ povedal provinciál don Peter Timko počas jednej takejto návštevy v Muráni 3. septembra tohto roku. Dôvodov zájsť v kontexte príprav na storočnicu príchodu saleziánov na Slovensko do Muráňa, dedinky v Rožňavskej diecéze, bolo viac. Pôsobili tu totiž po sebe dvaja „neobyčajní“ saleziáni: don Anton Macák (1952 – 1972) a don Štefan Javorský (1973 – 1976). Išlo súčasne o pripomienku 51. výročia smrti dona A. Macáka († 31. augusta 1972).

Pri príležitosti okrúhleho výročia, minulého roku bola zriadená Pamätná izba v budove bývalej fary, kde obaja žili a pracovali. Je jednou z aktivít občianskeho združenia Pamätníci Antona Macáka, ktoré sa snaží šíriť kultúru a osvetu v jeho duchu a tak pokračovať v tom, čím on duchovne pozdvihol nielen farnosť, ale i obec a spropagoval jej kultúrne, historické i prírodné bohatstvo doma i vo svete. Takto vznikol i nápad pozvať do Muráňa aj terajšieho provinciála saleziánov.

Otec provinciál v homílii nedeľnej svätej omše predstavil vzácnosť osobnosti dona Antona Macáka a obohatil farníkov o ďalšie cenné poznatky zo života ich vtedajšieho farára Antona Macáka. Rozdelil jeho nedožitých 65 rokov na tri etapy. Prvá (1907 – 1938) zahŕňa obdobie formácie, ktorú zavŕšil kňazskou vysviackou v Ríme 18. decembra 1938 v Bazilike Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorú postavil don Bosco. Druhá etapa (1938 – 1950) predstavuje dvanásť rokov pôsobenia A. Macáka ako saleziánskeho kňaza „naplno“: v pastoračnej, formačnej a redakčnej práci. Citovaná spomienka profesora M. S. Ďuricu na toto obdobie dokreslila profil osobnosti dona Antona Macáka nasledovne: „Don Anton Macák bol vynikajúcim vychovávateľom tak z hľadiska formácie budúcich rehoľníkov a kňazov, ako aj z čisto kultúrneho hľadiska budúcich intelektuálov milujúcich svoj slovenský národ a pracujúcich pre jeho povznesenie.“

Oslovujúce bolo aj svedectvo o prezieravosti a múdrosti dona A. Macáka v ťažkých časoch po r. 1948 pre celú saleziánsku rodinu:„Keď v máji 1949 zavreli prvé štyri saleziánske ústavy (internáty v Michalovciach a v Žiline a malé semináre v Komárne a Trnave) don Ernest Macák, ktorý bol vtedy zastupujúci správca farnosti vo Vysokej pri Morave, prišiel niekedy začiatkom júla 1949 do Hodov. Tam hovorí so svojim strýkom Antonom Macákom, čo mu víri hlavou. Strýko je jeho direktorom a najmä duchovným vodcom. Myšlienka útekov za štúdiom sa mu páči a Ernesta v nej povzbudí. O niekoľko dní príde do Hodov provinciál a Ernest mu v osobnom rozhovore predostrie ideu tajných útekov mladých spolubratov. Odpoveď provinciála je rýchla a stručná – nie! Keď to sklamaný Ernest povie svojmu strýkovi, jeho reakcia je prekvapivá: ‚Nazdávam sa, že provinciálovi sa myšlienka útekov páči, len Ti nemôže dať otvorený súhlas. Ak by sa to dozvedela štátna bezpečnosť, mohlo by to znamenať rýchly koniec celého saleziánskeho diela na Slovensku.’ Ernest je z toho zaskočený: Provinciál síce povedal nie, ale myslel áno? Slová strýka Antona však boli také presvedčivé, že z nich nadobudol dojem, že aj strýko sa s provinciálom o útekoch rozprával. Povzbudený svojím strýkom začína organizovať prvú výpravu. Zdá sa mu najlepšie začať tými, ktorí majú nastúpiť na štúdium teológie. Vytipuje si asi 10 mladých spolubratov a so všetkými sa osobne rozpráva. Ponúka im možnosť odísť za hranice a zaväzuje ich k mlčaniu – aj pred predstavenými.“

Ani tretia životná etapa Antona Macáka po roku 1950, keď sa ako 43-ročný ocitol v pastorácii v dedinkách Rožňavskej diecézy, sám, ďaleko od spolubratov, komunity, pod tlakom štátneho režimu ho nezlomila. Ako odznelo v homílii: „Rozvinul nielen svoje kňazské kvality cez liturgiu, ktorá sa po Druhom vatikánskom koncile obnovovala, ale bol aj básnikom (Bystrík Muránsky), botanikom a zaoberal sa aj historiografickou činnosťou súvisiacou s obcou Muráň.“

Citácia dona Timka z listu Antona Macáka svojmu biskupovi Róbertovi Pobožnému z 27. marca 1969, uzatvorila jeho životný profil:„Ako vidíte, Excelencia, v tieto posledné roky ťažké choroby letia na mňa akosi programovite. Roku 1966 infarkt, r. 1967 krvácanie dvanástorníkového vreda a r. 1969 krvácanie močového mechúra. Toto je vraj následok ťažkej chrípky, ktorá ma v polovici marca drvila. Teraz som ešte vždy taký zmalátnený, bez chuti, bez vôle, s nízkym pracovným výkonom. Zdá sa, že roky, čo mi snáď ešte ostávajú, budú už iba živorením. Ale nezúfam, iba konštatujem. Som odovzdaný do vôle Božej. Cítim s Vami, otče biskup, že popri iných ťažkých problémoch začína Vás už tlačiť i problém nedostatku duchovenstva.“

Aj tento úryvok je jedným z odkazov dona Antona Macáka: vernosť nasledovaniu Krista aj pri znášaní akéhokoľvek trápenia, kríža či choroby. Presne v duchu evanjelia tej nedele: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16, 24 – 26)

Slávnosť v interiéri i exteriéri Kostola sv. Juraja v Muráni umelecky dopĺňala výstava historických fotografií a záberov z minuloročnej pripomienky 50. výročia smrti A. Macáka. Nemohli chýbať spevy z tvorby Bystríka Muránskeho, ktoré zhudobnil skladateľ Ján Čambál. Išlo o ukážky zo sakrálnej, ale i svetskej tvorby, ktorá je tiež oslavou Stvoriteľa za krásy muránskej prírody s duchovným posolstvom a mravoučným záverom. Po svätej omši a krátkom neformálnom stretnutí s farníkmi nasledoval spoločný obed s Pamätníkmi Antona Macáka, o. z.

Dôležitým momentom popoludňajšieho programu bola prehliadka Pamätnej izby i samotného Múzea, na ktorom je aj pamätná tabuľa na počesť A. Macáka. V malom priestore Pamätnej izby možno vidieť pomerne bohatý dokumentačný materiál vo forme liturgických odevov, pamiatkových predmetov, listín, rukopisov, ale najmä fotografií. Tie zachytávajú pána farára Macáka ako človeka, ktorý žil s ľuďmi a pre ľudí, ako zanieteného liturgistu a vychovávateľa, ktorý to vedel s miništrantami. Nechýba známa fotografia z Vatikánu s pápežom Pavlom VI. a biskupom R. Pobožným, pohľadnice, ktoré posielal z Ríma farníkom, napokon ani zábery z pohrebu. Autorom mnohých fotografií je don Zoltán Tóth.

Do Pamätnej izby neodmysliteľne patria ukážky tvorby Bystríka Muránskeho vrátane vydaných publikácií jeho zbierok a CD nosičov piesní. Dizertačná práca ThDr. Jána Mihoka, PhD., v ktorej sa venuje liturgickej pokoncilovej pastorácii a v ktorej jednu kapitolu vyhradil Antonovi Macákovi a jeho reformnému úsiliu, je dôkazom o jeho mimoriadnych ľudských i duchovných kvalitách; o jeho otvorenosti, angažovanosti, pastierskej starostlivosti, húževnatosti, odbornosti, i pokornej vernosti Cirkvi a svojmu biskupovi.

Od spomienok v budove bývalej fary sa prešlo k spomienkam na miestnom cintoríne, kde je Anton Macák, pochovaný vedľa kňaza Jána Šarloša. Ctil si ho ako mučeníka, preto si vybral toto miesto. Na tomto nielen pietnom, ale aj symbolickom mieste nádeje sa program vzácneho stretnutia Pamätníkov Antona Macáka s pozvanými hosťami donom Petrom Timkom v doprovode dona Vincenta Macejka a saleziánky spolupracovníčky Lucie Blahúsovej naplnil.

„Bola to pre náš česť a povzbudenie pokračovať podľa vzoru kňazských osobností, za ktoré sme vďační a ktoré nám majú aj dnes čo povedať,“ dodávajú Pamätníci Antona Macáka, o. z. ako organizátori spomienkového stretnutia. Aj touto cestou ďakujú donovi Vincentovi Macejkovi za skvelý nápad a otcovi provinciálovi Petrovi Timkovi za ochotu prísť a rozdúchať nanovo saleziánsku pahrebu v Muráni.

Informovala: Jaroslava Kochjárová

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.