Počiatočná radosť

Milý čitateľ, vitaj pri pokračovaní môjho prežívania misijného roka v Keni.

Po veľmi milom privítaní sa pomaly začalo moje pôsobenie medzi chlapcami. A ak hovorím pomaly, myslím naozaj pomaly. Tu v Afrike nepoznajú zhon ani stres. Prvý týždeň som nemal žiadne povinnosti, čo sa malo druhý týždeň zmeniť. Mal som začať učiť Matematiku a Prírodné vedy. No prvú hodinu som mal v štvrtom týždni a učil som Hygienu… V konečnom dôsledku mi to vôbec nevadilo, pretože doobedie som mohol využiť na štúdium svahilčiny a poobedie som trávil s chlapcami tak či onak. Zjavne organizovanosť nie je silná stránka Keňanov, ale funguje… rovnako ako doprava bez semaforov. 😀 Častokrát sa dozviem o zmenách až keď nastanú, no naučil som sa nemať veci pod kontrolou.

Naše rehabilitačné centrum pre chlapcov v núdzi Bosco Boys Langata má približne 45 chlapcov vo veku od 10 do 20 rokov. Nie som si istý presným počtom, pretože občas príde niekto nový, alebo nejaký chlapec utečie. Máme tu dva internáty. V podstate sú to dve veľké izby, jedna pre starších a druhá pre mladších chlapcov. Snažíme sa pre nich vytvoriť domov, kde sa môžu zabávať, modliť a vzdelávať. Majú tu pravidelný program, (ktorý sa pravidelne mení :D). Zvyčajne deň začína omšou, potom raňajky, domáce upratovanie, vyučovanie, obed, hry, športy, ruženec, večera a film.

Jeden deň v týždni máme dobrovoľníci voľno. Znamená to, že môžeme odísť z centra a vyjsť si von do mesta, prírody alebo len tak ostať v našom dobrovoľníckom dome a mať pauzu od chlapcov. Niektoré víkendy sme využili na preskúmanie okolia alebo turistiku v prírode, ktorá je mimochodom nádherná.

Jedna z úloh, ktoré som dostal, je Art klub, kde by som mal viesť chlapcov k umeniu. Spočiatku mi to prišlo ako celkom jednoduchá a príjemná úloha, pretože umenie mám rád. Po prvej hodine som zmenil názor. Nie všetci chlapci chcú kresliť a navyše v triede kde hrá hlasná hudba a chlapci tancujú, sa nedá veľa vysvetliť. No našiel som aj naozajstné talenty. S tými, ktorých to baví, vyrábame plagáty na narodeninové oslavy, alebo pre hostí ktorí k nám zavítajú. Vyrobili sme adventný veniec, neskôr ozdoby na vianočný stromček a podobne.

Jednu sobotu k nám zavítali mladí ľudia z univerzít Strathmore a Kenyatta. Celkom prišlo asi 50 študentov. Ich cieľom bolo urobiť chlapcom pekný deň a zamestnancom a dobrovoľníkom dopriať trocha oddychu. V ten deň sme v centre zažili kopec tancovania, spevu, navarili nám luxusný obed, spolu sme športovali, hrali hry, spievali karaoke, a znova tancovali. Bol to naozaj krásny a plnohodnotný deň.

alší nezabudnuteľný zážitok, ktorý musím spomenúť bol, keď sme išli na kúpalisko do Kikuyu. Napriek tomu, že autobus ráno meškal a chlapci dorazili na miesto asi o dve hodiny neskôr ako sme plánovali, všetci si to nesmierne užili. Bazén sa nachádzal v nádhernom prostredí s veľkou záhradou, v ktorej sme chalanom pripravili množstvo súťaží a hier. Keď sme vošli do vody, to bolo radosti. Všetci do nej poskákali, špliechali a čvachtali sa. Niektorí plávať vedeli, iných sme v plytkej vode plávať len učili. No každý jeden bol nadšený. Časom moja biela pokožka prestala odolávať silnému africkému slnku a chlapci sa ma nechápavo začali vypytovať, prečo je moja tvár červená. Akonáhle som vytiahol krém, automaticky sa chcel každý taktiež natrieť. Nakoniec vyzerali smiešnejšie ako ja, pretože ja som bol síce trochu červený, ale oni boli bieli. 🙂

Krátko pred Vianocami, pred tým ako asi polovica chlapcov odišla na sviatky domov, sme mali v centre vianočný večierok spojený s oslavou decembrových narodenín. (Narodeniny sa tu totiž oslavujú na konci každého mesiaca, pre všetkých narodených v danom mesiaci.) V ten večer sme tu mali „štedrý deň“. Jedáleň bola vianočne vyzdobená, stromček blikal farbami a my sme spievali koledy. Narodeninoví chlapci krájali tortu a „otec Vianoc“ so svojimi pomocníkmi rozdávali darčeky. Neboli to honosné darčeky aké poznáme v Európe, boli to praktické veci ako ruksak či topánky, no chlapcom sa páčili. Radosť, radosť preveľká. Nakoniec sme jedli štedrú večeru. Bola obohatená o kúsok mäsa a ovocie.

Chlapci sa veľmi radi fotia. Stačí vytiahnuť telefón a hneď si vyžiadajú fotku. Akonáhle to zbadajú ostatní, pribehnú a zanedlho je ich tam celá hŕba, pózujúci pred fotoaparátom. Potom zakaždým keď ma vidia, chcú si svoje fotky prezerať. Tak mi napadlo, že im počas vianočného večierka pustím prezentáciu s fotkami. Malo to úspech. …Teraz musím robiť také prezentácie často. 😀

Moje misijné pôsobenie na tomto mieste je stále len na začiatku a čaká ma ešte dlhá cesta. No som veľmi vďačný za príležitosť byť tu, byť prítomný a tráviť čas len tak s chlapcami. Milujem keď sú šťastní. Keď si môžu občas zaskákať na trampolíne a keď vidím to ich nadšenie. Teší ma, keď sa smejú. Radujem sa keď ich môžem učiť plávať, ukázať im ako sa korčuľovať alebo pomáhať im pri vyrábaní ružencov. Rozosmieva ma keď obdivujú moje chlpy na nohách (oni ich nemajú :D), keď obdivujú moje dlhé vlasy či jemnú bielu pokožku. Napĺňa ma byť tu pre nich, keď sa po mne skáču…okej, to nemám rád, ale aj tak im to dovolím 😀 Som šťastný, keď sú šťastní oni. Teším sa zo svojho rozhodnutia pricestovať sem.

Máme pred sebou najkrajšie sviatky v roku a ja viem, že budú úplne iné na aké som zvyknutý, ale spolu s dobrovoľníkmi a chalanmi ktorí tu ostali si ich spravíme tak radostné a pekné ako sa len dá. Zo srdca želám aj Tebe veselé Vianoce a šťastný nový rok 2022!

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.