Pred 50-timi rokmi zomrel v Ríme mimoriadny slovenský salezián Silvester Taliga

(Bratislava, 18. decembra 2019) – Hovorili o ňom, že svoj štýl – jednoduchosť a skromnosť – si zachoval aj pri smrti. Mimoriadny dosah jeho saleziánskeho života sa ukazuje až s väčším odstupom času. Bol profesorom morálky, zakladateľom budúcej univerzitnej knižnice a dlhoročným bibliotekárom, no najmä otcom mladých spolubratov. Don Silvester Taliga zomrel pred 50-timi rokmi, 21. decembra 1969 v Ríme.

Z dedinského chlapca zakladateľ univerzitnej knižnice

Silvester Taliga sa narodil v závere prvého roku 20. storočia, 30. decembra 1901, v Suchej nad Parnou. Medzi jeho kamarátov z obce patril aj o rok starší Jozef Babiak, ktorý v marci 1920 odišiel k saleziánom do Ríma. Silvester ho nasledoval na jeseň. Do saleziánskeho domu Sacro Cuore prišiel 18. októbra. Tam absolvoval gymnaziálne štúdiá a v auguste 1922 začal v Genzanepri Ríme noviciát. Obliečku tam prijal z rúk kardinála Cagliera a prvé sľuby zložil 12. septembra 1923. Po štúdiu filozofie ho poslali na pedagogickú prax do Rimini, kde strávil tri roky, a na jeseň 1928 začal opäť v Ríme študovať teológiu. Za kňaza bol vysvätený 19. septembra 1931 v Ríme a hneď sa prihlásil na doktorandské štúdium. V roku 1932 sa vrátil na Slovensko a tri roky pôsobil ako ekonóm v noviciáte vo Svätom Beňadiku. Následne sa vrátil do Ríma a na Teologickej fakulte Univerzity sv. Anzelma dosiahol doktorát z teológie a zároveň na Scuola vaticana di archivistica získal diplom z knihovedy a archivistiky. Vyučoval najprv v Ríme a od roku 1939 v Bollengu, v Turíne na Crocettea v Bagnolo, pričom na novom Ateneo Pontificio Salesiano pôsobil ako bibliotekár.

„Od roku 1943 až do roku 1949 účinkoval znovu na Slovensku ako profesor v našom Teologickom študentáte najprv vo Sv. Beňadiku a potom v Kríži nad Hronom. Všestranná bola jeho činnosť v týchto rokoch. Prišli aj kruté roky vojny a don Taliga pomáhal, ako len vedel. Stačí na osvetlenie jeho hrdinskosti spomenúť iba to, že počas vojnových operácií s nasadením vlastného života previezol jednu osobu na vozíku zo Psiar pri Beňadiku do Zlatých Moraviec do nemocnice. A koľko ešte iných hrdinských skutkov vykonal náš don Taliga, to vie iba sám Pán Boh,“ napísal o ňom v nekrológu don Andrej Pauliny.

V roku 1949 dona Taligu povolali späť do Turínana Crocettua opäť ho poverili vedením knižnice. Veľa času venoval aj starosti o slovenských spolubratov utečencov. Keď sa saleziánske Ateneov roku 1964 presunulo do Ríma, kde dnes sídli Saleziánska pápežská univerzita, presťahovala sa aj knižnica, aj don Taliga. Tu zostal až do svojej smrti. V knižnici „to bolo dvadsať rokov tvrdej a skromnej práce, dvakrát prepracoval celú zostavu knižnice“, spomínal na neho jeho posledný direktor.

Mladí spolubratia pod jeho krídlami

„Pamätám sa, ako by to bolo dnes, prišli sme strhaní po dvojtýždennom vandrovaní Rakúskom konečne do Turína. Srdcia nám krvácali z toľkých rán. Úsmev dona Taligu v jeho úradovni v Turíne, to bol prvý hojivý balzam na naše útrapy a bôle. On sa ihneď postaral o nás, vybavil nám formality potrebné pre náš pobyt v cudzine. Všade nás sprevádzal, všade nás posmeľoval,“ napísal don Pauliny o tom, ako prišiel s ďalšími v novembri 1950 v už druhej výprave, ktorú priviedol do Turína dnes blahoslavený Titus Zeman. Saleziánski predstavení hneď poverili dona Taligu, aby mal nad slovenskými klerikmi dohľad a starostlivosť. Postupne ich bolo asi osemdesiat. A on s pomocou mnohých dobrodincov sa o nich staral vyše desať rokov.

Don Paulinyv nekrológu ďalej spomína: „Staral sa aj o to, aby si väčšina z nás po vysviacke mohla vykonať odborné štúdiá. A tak prosil, presviedčal predstavených, aby nám umožnili pokračovať na vysokých školách. Koľko práce ho to stálo, koľko uponižovania, koľko horkostí. Ktosi ho nazval, skoro tak posmešne,,kardinál protektor slovenských saleziánov‘, ja by som však povedal, že on bol naším otcom a nebojím sa dodať ,svätým otcom‘.“

„Ak sa don Taliga nedostane do neba, tak nikto iný“

Ani v Turíne, ani v Ríme don Taliga nezabúdal na chudobných mladých. V Turíne chodieval za mladými delikventmi do polepšovne La Generala a v Ríme požiadal o možnosť pracovať v rímskom zariadení Casa Giocosa, kde boli chlapci prevažne s ľahkým psychickým postihnutím. „Práca v tej turínskej polepšovni, hľadanie jediva pre tých chlapcov, to bolo na Crocette príslovečné,“ spomínal si don Stanislav Štrba, ktorý prišiel do Turína v novembri 1951 a za kňaza tam bol vysvätený v roku 1960; pôsobil ako misionár vo Venezuele a don Taliga mu ešte niekoľko dní pred svojou smrťou napísal list. Don Štrba dopĺňa: „A práca v bibliotéke od rána do večera; s ochotou vyhovel každej žiadosti ako jednoduchého klerika, tak isto aj profesora: poznal knihy jednu po jednej, chránil ich ako nejaké osoby, lepil, kde bolo treba, značil, aby sa nestratila, slovom, staral sa o ne, ako keby to boli jeho oči.“

Posledný direktor dona Taligu don Valentiniv nekrológu uvádza: „Svoju potechu nachádzal vždy pred svätostánkom a vo vernom a nábožnom prežívaní svojho zasvätenia. Jeho nepísaným, ale prežívaným pravidlom bolo: slúžiť. Bol služobníkom všetkých, vždy a pri každej príležitosti. Mal jedinú slabosť, húževnatú svojhlavosť, lebo nikdy nepovedal dosť.“

Don Silvester Taliga zomrel vo veku 68 rokov po 46 rokoch rehoľných sľubov a 38 rokoch kňazstva. Vyše 20 rokov pracoval v bibliotéke. Slovenský nekrológ napokon prináša aj spomienku istého nemenovaného slovenského spolubrata: „Bol to svätý salezián. Ja osobne ani nepovažujem za potrebné modliťsa zaňho. Lebo ak sa don Taliga nedostane do neba, tak sa tam nedostane nikto iný. Ja sa radšej budem modliť k nemu, aby za mňa orodoval.“

Spracoval: rhsdbFoto: archív SDB

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.