Predstavenie Hesla na rok 2025: Ukotvení v nádeji, pútnici s mladými

Drahí bratia, drahé sestry, drahá saleziánska rodina dona Bosca,

ako každý rok v júli, aj teraz posielam jednoduchý náčrt, v ktorom predstavujem tému Hesla na nový rok. Takto si môžu nájsť určité usmernenie tí, čo už teraz plánujú nový výchovný a pastoračný rok, ktorý sa v niektorých krajinách začína v septembri.

Tentoraz je prezentácia napísaná „dvoma pármi rúk“ (ako štvorručná hra na klavíri). V skutočnosti práve hlavný predstavený a jeho vikár načrtli tieto riadky, ktoré neskôr (určite od októbra a novembra) pripraví a rozvinie v texte Komentára k Heslu sám don Stefano Martoglio ako sprievodca na čele saleziánskej kongregácie, teda animátor saleziánskej rodiny dona Bosca. Potom ho predloží Dcéram Márie Pomocnice kresťanov a celej saleziánskej rodine.

Keď sme sa spolu s tímom zamýšľali nad Heslom 2025, hneď sme sa zhodli na jednom bode: Téma by mala byť v súlade s významnou cirkevnou udalosťou Riadneho jubilea roku 2025, ktoré vyhlásil pápež František svojou bulou Spes non confundit (Rim 5, 5) – „Nádej nezahanbuje.“ Pápež v podtitule poukazuje na zaujímavú perspektívu: „Nech nádej naplní srdcia tých, ktorí si prečítajú tento list.“

Zároveň nezabúdajme, že v roku 2025 si pripomíname aj 150. výročie prvej misijnej výpravy, ktorú do Argentíny vyslal don Bosco. Rok 2025 bude preto výnimočný.

Toto všetko nás viedlo k myšlienke, že jadrom Hesla na rok 2025 musí byť „nádej“ a cesta, po ktorej pôjdeme s mladými. To odôvodňuje názov: „Ukotvení v nádeji, pútnici s mladými.“

1.) Nádej, ktorá prekonáva strach

Svätý Otec v Bule o vyhlásení riadneho jubilea píše: „Apoštol Pavol dodáva kresťanskému spoločenstvu v Ríme odvahu v znamení nádeje.“ Myslieť na jubileum znamená myslieť na všetkých ako na pútnikov nádeje. Budeme mnohými pútnikmi nádeje v každej časti sveta, v mnohých konkrétnych cirkvách; budeme na púti s mladými ľuďmi, na ceste, ktorá nás povedie k osobnému a živému stretnutiu s Ježišom, „bránou“ spásy (porov. Jn 10, 7. 9). Spoločne budeme môcť svedčiť o tom, že Ježiš je „naša nádej“ (1 Tim 1, 1).

A opäť slovami pápeža: „Každý dúfa. V srdci každého človeka je ukrytá nádej ako túžba a očakávanie niečoho dobrého, hoci nevie, čo prinesie zajtrajšok. Nepredvídateľnosť budúcnosti však niekedy vyvoláva protichodné pocity: od dôvery k strachu, od pokoja k skľúčenosti, od istoty k pochybnostiam. Často sa stretávame so skľúčenými ľuďmi, ktorí hľadia do budúcnosti skepticky a pesimisticky, akoby im nič nemohlo ponúknuť šťastie.“ Tvárou v tvár tejto skutočnosti, ktorá je súčasťou života, nášho života, života rodín mladých ľudí a samotných mladých, veríme, že nový rok a v ňom toto jubileum bude pre všetkých veľkolepou príležitosťou oživiť nádej.

Spolu s mladými objavíme – a pomôžeme im objaviť – osobne aj ako spoločenstvo, že nádej, skutočná nádej ukotvená v Pánovi, sa nepoddáva tvárou v tvár ťažkostiam, pretože „je založená na viere a živená láskou“. Takto môžeme pokračovať na ceste života – nie hocijako, nie iba prežívať, ale žiť s kresťanskou autentickosťou. Dokonale to vyjadril svätý Augustín: „V žiadnom spôsobe života sa nedá žiť bez týchto troch sklonov duše: veriť, dúfať, milovať.“

2.) Po tejto ceste budeme kráčať ukotvení v kresťanskej nádeji

Kresťanská nádej nesklame, neoklame, pretože vychádza z istoty, že nikto a nič nás nikdy nemôže odlúčiť od Božej lásky. Túto istotu pripomína apoštol Pavol (porov. Rim 8, 35. 37). Preto nás Božie slovo uisťuje, že uprostred tmy vnímame svetlo a získavame silu, ktorá pochádza od samotného Pána a jeho vzkriesenia.

Určite je to cesta života, každého života, a predovšetkým života každého kresťana, cesta, ktorá musí byť podporovaná nevšednými okamihmi, výnimočnými príležitosťami, silnými momentmi. Tie sú potrebné na to, aby živili a posilňovali nádej, ktorá nás vedie k stretnutiu s Pánom a k plnohodnotnému, zmysluplnému životu.

Vydať sa na púť – to, čo budeme s mladými prežívať na tisíc spôsobov a na tisícich miestach počas celého Jubilejného roka – je spoločné pre tých, ktorí chcú a potrebujú opustiť svoje komfortné zóny, miesta, na ktorých je každý z nás pohodlne usadený a možno dokonca cíti rozčarovanie či demotiváciu. Vydať sa na púť si od nás v mnohých situáciách bude vyžadovať, aby sme vynaložili úsilie, ostali ticho a rozhodli sa ísť na podstatu.

Budeme musieť zaujať tento postoj disponibility spolu s mladými. Prinesie nám to veľa dobrého a umožní Pánovi stretnúť sa s každým z nás vtedy, keď to uzná za vhodné, a tam, kde to uzná za vhodné. Vždy sa však dotkne najvzácnejšej a najhlbšej časti nášho srdca, nášho ducha, našej bytosti. My v tej chvíli musíme byť pripravení stretnúť sa. Nesmieme sa báť „riskovať“, keď ide o stretnutie s Pánom. On nikdy nesklame, najmä ak sa ho držíme, ak sme v ňom ukotvení.

3.) Veľa mladých ľudí sníva s autentickou nádejou

Pre nás saleziánov a všetkých členov saleziánskej rodiny by bolo nemožné hovoriť o živote dona Bosca bez toho, aby sme nehovorili o jeho snoch. Svoje sny si uchovával v mysli a v srdci po celý život, a to aj po ich naplnení.

Mladí inšpirovaní snom dona Bosca a tým, čo prežívajú a zažívajú v našom saleziánskom prostredí, objavia, že ich krásne túžby sú hnacou silou, ktorá ich robí schopnými veľkých vecí. Naučia sa, že každú výzvu možno prekonať s odvahou a sebadôverou. Mladí majú veľké sny, no treba ich povzbudzovať, aby snívali! Našou úlohou ako vychovávateľov je sprevádzať ich na autentickej ceste životom.

Mladí majú právo snívať o lepšom zajtrajšku. Majú v rukách možnosť znovuzrodiť sa a vždy začať odznova, študovať a pracovať, budovať svoju budúcnosť bohatú na ľudskosť a nádej.

Mladí, s ktorými prežívame svoj život, tí, ktorých nájdeme v saleziánskych domoch, v domoch celej saleziánskej rodiny, mladí, ktorí majú sny (niektoré spoločné s nami), sú tvorcami zajtrajška, sú tými, ktorí budú svojimi mladými rukami formovať svet. Sú tvárou ľudstva, ktoré napreduje a chce sa zlepšovať. Ľudstva zraneného vojnou, chudobou a bolesťou, ale ľudstva, ktoré má tvár dobročinnej lásky. Ľudstva schopného znovu vstať a dúfať, vstať zo zeme a znova kráčať. Ľudstva schopného prijímať a dávať, toho, ktoré sa nikdy neprestane usmievať a milovať.

Prostredníctvom príbehov a skrytých túžob, ktoré v sebe všetci nosíme, môžeme objaviť, ako prekonávať obmedzenia, ako čeliť najväčším problémom a ako sa ani v najťažších chvíľach nepoddať, ale nájsť osobné zdroje a zdroje z rôznych spoločenských kontextov, aby sme mohli čeliť akejkoľvek výzve. Nie všetky sny sú rovnaké, ale jedno je isté: všetci máme sny!

Spomedzi stoviek snov, ktoré majú mladí, si ako príklad uvedieme niektoré. Podobne ako oni, aj my musíme deň čo deň pokračovať v našej púti a kráčať po ceste, ktorá vedie mladých k životu v nádeji. Mladí totiž vedia, že je možné snívať, a sú presvedčení, že ak Pán je garantom snov, stanú sa skutočnosťou.

Sen osemnásťročnej Amary Gazely Hernándezovej zo San José v Kostarike by mohol mať názov Stratené hviezdy.

Amar nám hovorí: „Keby ste sa ma pred šiestimi rokmi opýtali, aký je môj životný sen, pravdepodobne by som odpovedala, že snívam o tom, že budem tanečníčkou, budem nosiť baletné topánky a tancovať na javisku. Postupom času a meniacich sa životných okolností však tento sen ustúpil do úzadia. Dnes ako osemnásťročná si uvedomujem, že môj sen tu stále je, ale pozornosť, ktorú mu venujem, je iná. Realita je taká, že dnešná spoločnosť od nás žiada príliš veľa a mnohokrát sa tieto sny skončia frustráciou. Čelíme vysokým očakávaniam, nadmernému stresu a požiadavkám, ktoré sú nakoniec iracionálne. Snívanie je pre mňa hľadanie šťastia v nepatrných veciach, v dosahovaní cieľov, nech sú akékoľvek malé, v tom, že idem proti požiadavkám sveta. Veď napokon všetci sme ,stratené hviezdy‘ na oblohe, ktoré sa snažia dosiahnuť plnosť a ukázať svoje svetlo. Moja odpoveď na otázku, ,čo je mojím snom‘, teda znie: Mojím snom je dosiahnuť svoje ciele tak, aby som mohla darovať šťastie ľuďom okolo seba. Takto nachádzam nielen zmysel života, ale aj uspokojenie z toho, že môžem robiť to, čo chcem. Radosť z toho, že sa posúvam vpred, aj keď je to ťažké, a že tie malé každodenné víťazstvá, na ktoré sú moji blízki hrdí, tvoria zmysel môjho života, ktorý je podporený nádejou a radosťou. Práve tu sa vyvíjali moje sny: v neustálom boji o rozvíjanie sa, vo vedomí všetkého, čo som urobila, aby som sa sem dostala, a v radosti z toho, čo mi ponúka tento okamih. Na túto otázku nedokážem konkrétne odpovedať, pretože aj ja som tá ,stratená hviezda‘ na obrovskej oblohe, ktorá stále hľadá svoj lesk, ale nikdy neprestáva pracovať na tom, čo chce, a dychtivo očakáva, čo by mohla dosiahnuť na tejto ceste zvanej život.“

Osemnásťročný Anani Henry Joël Kouadio z Pobrežia Slonoviny nám povedal, že jeho sen by sa mohol volať Voľba.

„Mojím snom je stať sa lekárom. Prečo práve táto voľba? Môžem povedať, že všetci, ktorí túžia po takejto práci, robia to preto, že chcú zachraňovať životy. To je hlavná myšlienka, ktorá mi prichádza na um. Pre mňa osobne je však motivácia väčšia. Keď vidím chorých ľudí, ktorí nemajú prostriedky na liečbu a zomierajú pre nedostatok lekárov, kladiem si ako kresťan otázku: Prečo nebyť nástrojom, prostredníctvom ktorého Boh uzdravuje a zachraňuje životy? Hnacím motorom je pre mňa skutočnosť, že môj otec je lekár a po jeho boku sa cítim viac stimulovaný, motivovaný, zainteresovaný. Vďaka tomu dúfam, že budem súčasťou skupiny, ktorá si hovorí lekári. Chcel by som sa stať neurológom, špecialistom v oblasti neurológie. Mojou veľkou túžbou je uskutočniť svoj sen podľa Božej vôle a motivuje ma príklad dona Bosca.“

Anita Martonová má dvadsaťštyri rokov. Je Talianka a pochádza z Mogliano Veneto. Rozpráva nám o svojom sne, ktorý sa jej splnil. Nazýva ho Po celý môj život.

„Bola som v druhej triede na strednej a učili sme sa o Dantem. Učiteľka bola znechutená a vysvetľovala bez nadšenia. Sprostredkúvala nám len nudu a netrpezlivosť a my sme sa učili Danteho nenávidieť.

Učitelia zanechávajú stopu na deťoch, ktoré majú pred sebou. Ak na vyučovanie prinášajú viac vlastné nálady ako nadšenie, hovorí D’Avenia, práve tie sa pripútajú k smädným dušiam pred nimi a otupia ich. Namiesto toho som chcela, aby moji spolužiaci objavili krásu. V tej chvíli som si uvedomila, že toto je môj sen, výzva, na ktorú musím odpovedať. Od toho dňa uplynulo osem rokov a môj sen sa stal skutočnosťou. Dnes som v triede a vyučujem. Vidím tých mladých, ktorí sedia predo mnou. Vidím seba, ako hľadám sen, ku ktorému by som nasmerovala svoj životný kompas. Kto vie, aké túžby prebývajú v ich srdciach? Kto vie, aké majú nádeje a obavy? Som tu pred týmito mladými. Oni nevedia, že som snívala o tom, že budem s nimi po celý život.“

Tridsaťročná Bipasha Hrangkhawlová z Indie, z Agartaly v štáte Tripura, pokračuje v realizácii svojho sna. Svetlo na ceste niekoho (iného).

Tu sú jej slová: „Snívam o tom, aby som akýmkoľvek spôsobom posvietila na život niektorých znevýhodnených ľudí na tomto svete. Keď som vyrastala, uvedomila som si, že na svete je veľa ľudí, ktorých cesta je temná, nádej je pre nich uzavretá, budúcnosť pochmúrna a šťastie ďaleko.
Keďže mám viac šťastia a lepšie možnosti, uvedomila som si, že môžem svojím malým dielom prispieť k tomu, aby sa život niektorých ľudí aspoň trochu zlepšil. Dobročinnosť sa začína doma a len malými skutkami budem môcť nakoniec uskutočniť svoj sen vo väčšom meradle. Snívam o spoločnosti šťastných ľudí, ktorí majú radi svoj život a napriek rozdielom žijú spolu v láske a mieri. Snívam o tom, že budem jej šťastnou súčasťou, účinným nástrojom, ktorý dáva zmysel a cieľ a zároveň robí tento svet lepším miestom na život. Svetlom na ceste niekoho, kto ma vyzýva k činom a disciplíne. Budem kráčať vo svetle na svojej očarujúcej ceste, kde sám Boh je mojím svetlom, ktoré budem vyžarovať, aby sa osvetlila cesta, po ktorej kráčajú ostatní.“

Clarissa Budiantová žije v Indonézii, v Ázii a Oceánii, presnejšie v Jakarte. Má dvadsaťšesť rokov a jej snom je stať sa skutočnou vychovávateľkou.

Hovorí: „Zaveste svoje sny tak vysoko, ako je obloha! Snívajte tak vysoko, ako vysoko je obloha. Ak spadnete, spadnete medzi hviezdy, ako povedal Sukarno, prvý prezident Indonézie.

Mojím snom je sprevádzať mladých, keď sa pre nich život stane zložitým. Chcem byť po ich boku nie preto, aby boli odo mňa závislí, ale aby prostredníctvom mňa mohli vidieť nádej v Boha a v ľudstvo. Viem, aké je to byť sám a zmätený. Túžba byť tu pre iných, nie pre seba, sprevádzať ich v ich snoch a čeliť zložitosti života je to, čo mi nedá spať. To, čo ma posúva dopredu, sú prekvapenia Ducha Svätého na mojej životnej ceste. Práve tie mi občas pripomínajú sen. A potom aj malé, dôležité odmeny života, keď svoj sen nasledujem.

Mojím snom je byť láskavou, úprimnou a schopnou učiteľkou, do hĺbky spoznať svojich študentov a predovšetkým pomôcť mladým mysliam objaviť ich sny a dosiahnuť ich.“

A potom je tu Daniel Flores, dvadsaťosemročný Venezuelčan z Caracasu. Je hlboko presvedčený: Ak o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj urobiť.

Tu sú jeho slová: „Pochádzam z Venezuely. Od detstva som sníval o tom, že sa stanem lekárom. Študoval som v saleziánskej škole a misionárska skúsenosť podnietila môj sen o službe druhým. V roku 2016, rok po ukončení štúdia medicíny, sa moja rodina rozhodla emigrovať do Čile pre situáciu v mojej krajine. Napriek ťažkostiam som pracoval a zároveň študoval, a tak som v roku 2022 ukončil štúdium všeobecného lekárstva. Vďaka dobrým známkam som získal štipendium na špecializáciu v pediatrii, ktorú v súčasnosti absolvujem. Svoje povolanie vykonávam v čílskom Santiagu v oblasti s nízkymi príjmami, ale snívam o tom, že sa vrátim pomáhať deťom vo Venezuele. Tento sen sa mi postupne plní, pretože s pomocou priateľov z univerzity v Caracase posielam z Čile nejaké zásoby na podporu dní lekárskej pomoci na predmestiach. Taktiež po návrate do Venezuely plánujem vytvoriť komunitné centrum pediatrickej starostlivosti.“

4.) Misionári vo svete. Misionári života

Ako sme už zdôraznili, tento Jubilejný svätý rok prebieha paralelne s tým, čo stojí na počiatku toho, čím je dnes rodina dona Bosca vo svete. Pretože – zopakujme to dôrazne a s istotou – nikto z nás a žiadna z inštitúcií, ktoré dnes tvoria veľký strom, saleziánsku rodinu, rodinu dona Bosca, by v Cirkvi neexistovali, keby Duch Svätý od začiatku nepodnietil jej misionársku horlivosť.

V tomto jubilejnom roku si pripomíname 150. výročie prvej misijnej výpravy do Argentíny, ktorú v roku 1875 začal don Bosco.

Oslava tejto veľmi dôležitej udalosti v Jubilejnom svätom roku 2025 nás preto stavia do priaznivej situácie oceniť, prehodnotiť a obrodiť:

Oceniť: ďakujeme Bohu za dar misionárskeho povolania, ktorý dnes umožňuje deťom dona Bosca a jeho rodiny osloviť chudobných a opustených mladých v 136 krajinách.
Prehodnotiť: je to príležitosť prehodnotiť a rozvinúť obnovenú víziu saleziánskych misií vo svetle nových výziev a perspektív, ktoré viedli k novým misiologickým úvahám.
Obrodiť: máme nielen slávne dejiny, ktoré si treba pripomínať a za ktoré treba byť vďačný, ale aj veľkú históriu, ktorú máme tvoriť a stále písať! Do budúcnosti sa dívame s misionárskym zápalom a obnoveným nadšením ešte viac osloviť chudobných a opustených mladých, aby mohli žiť s nádejou a s pravým zmyslom života, života v Bohu.

Oceniť, prehodnotiť a obrodiť: tri slová, ktoré obnovujú a živia nádej, nabádajú nás k novým misijným hraniciam kongregácie a saleziánskej rodiny, najmä k stretnutiu s najchudobnejšími a najviac marginalizovanými mladými.

Oceniť, prehodnotiť a obrodiť: nie sú to slová ľahkého optimizmu, ale činov zakorenených vo viere v Ježiša Krista, ktorý je vždy s nami, aj keď prežívame chvíle obáv, strachu a ťažkostí pri ohlasovaní evanjelia.

Oceniť, prehodnotiť a obrodiť: oživujú a posilňujú nádej, ktorá nás vysiela k novým misijným hraniciam. Výzvy a misijné ťažkosti sú a vždy budú, ale máme nádej „naplnenú vierou“, že nás budú odvážne poháňať k novým sociálno-kultúrnym, digitálnym a geografickým hraniciam, aby sme sa sami stali malou horiacou fakľou nádeje pre druhých, najmä pre najchudobnejších a najnúdznejších mladých ľudí; pretože dnes sme predovšetkým povolaní byť skutočnými misionármi života.

5.) Jubilejná a misijná nádej, ktorá sa pretaví do praktických výsledkov

Pápež František nám v Bule o vyhlásení riadneho jubilea 2025 hovorí: „Znamenia doby, ktoré ukrývajú vrúcnu túžbu ľudského srdca lačného po spásnej Božej prítomnosti, sa potrebujú premeniť na znamenia nádeje.“ Pozýva Cirkev – a nás ako súčasť Cirkvi –, aby sme tento Jubilejný a misijný rok 2025 prežívali tak, že sa zaviažeme stať sa konkrétnymi znameniami nádeje, znameniami zhmotnenými v nasledujúcich výsledkoch, o ktoré sa budeme usilovať:

• Prvé znamenie nádeje sa premieta do mieru v našom svete, vo svete, ktorý sa opäť ponoril do tragédie vojny.
• Hľadieť do budúcnosti s nádejou znamená mať víziu života naplnenú nadšením, o ktoré sa chceme podeliť s ostatnými. Pre nádej musíme ako kresťania prispieť k sociálnemu spojenectvu.
• V tomto jubilejnom roku sme povolaní byť hmatateľným znamením nádeje pre mnohých bratov a sestry, ktorí zažívajú ťažkosti akéhokoľvek druhu.
• Ponúknuť znamenia nádeje chorým v ich domovoch alebo nemocniciach.
• Túto nádej potrebujú aj tí, ktorí sú samotným stelesnením nádeje: mladí (hovorí nám pápež František): „Nemôžeme ich sklamať… s novým nadšením sa starajme o deti, študentov, snúbencov, mladé generácie…. Buďme nablízku mladým, radosti a nádeji Cirkvi a sveta!“
Znamenia nádeje by mali byť aj pre migrantov, pre starších ľudí, ktorí často prežívajú osamelosť a cítia sa opustení.
• Napokon nás pápež žiada, aby sa znamenia nádeje tohto jubilejného roka premenili na nádej pre tisíce chudobných ľudí, ktorí nemajú ani tie najzákladnejšie potreby pre dôstojný život.

Pápež nás vyzýva – a my jeho pozvanie prijímame ako svoje vlastné –, aby sme žili ukotvení v nádeji, pretože tá spolu s vierou a láskou tvorí podstatu kresťanského života, ale predovšetkým „nádej je cnosťou, ktorá takpovediac dáva vnútorný smer a cieľ životu veriacich… Musíme ,oplývať nádejou‘ (porov. Rim 15, 13) a v tomto jubilejnom roku to chceme a musíme robiť s mladými ako saleziánska rodina, aby sme spolu s nimi mohli vydávať dôveryhodnejšie a príťažlivejšie svedectvo viery, možno aj našej chudobnej viery, ,aby každý dokázal darovať hoci len úsmev, gesto priateľstva, bratský pohľad, úprimné vypočutie, nezištnú službu s vedomím, že v Ježišovom Duchu sa pre tých, ktorí ich prijmú, môžu stať plodným semenom nádeje‘“.

Nech nás na tejto ceste sprevádza Mária, Matka Pána, Matka Cirkvi a naša Pomocnica, ktorá bola tiež pútničkou nádeje.

Ángel Fernández kard. Artime, SDB
hlavný predstavený

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.