Salam. Tento mesiac priniesol tak veľa vecí, že neviem, o čom mám písať skôr. Každopádne bol veľmi nestabilný. Nestabilný bol napríklad prívod plynu. Takže sa nám na chate nekúrilo a bola tam zima, ale stále sme na tom veľmi dobre, lebo veľa ľudí nemá kúrenie vôbec. Nestabilný bol aj počet študentov, ktorí ku mne chodili na angličtinu a dúfali, že ich „inostranec“ naučí zázračne po anglicky. Keď pochopili, že učiť sa budú musieť aj sami, tak začali chodiť stále menej a menej. Iste, môže to byť spôsobené aj tým, že moje učiteľské schopnosti nie sú veľmi veľké. Aby som to zhrnul, podarilo sa mi zaspať na vlastnej hodine. Keď som si v škole pospal, aspoň som mohol po večeroch vyrábať vianočné darčeky. Tie, ktoré sa nedali vyrobiť, som musel kúpiť. Tak sme boli pozrieť na bazár, ktorý sa nachádza v centre mesta. Dalo sa tam zohnať takmer všetko ovocie, zelenina a rôzne iné veci ako napríklad lodné skrutky, staré šijacie mašiny, no proste takmer všetko, čo si zmyslíte. Ale niektoré veci sa tam zohnať nedali, a preto sme išli robiť vianočné nákupy na bazár Sederek, ktorý je taký obrovský, že sa nedá prejsť za jeden deň, takže ak chcete, môžete sa ubytovať v hoteli, ktorý sa nachádza priamo na trhovisku a spraviť si viacdňový nový výlet na trh. A keby ste chceli, tak priamo na trhovisku je aj mešita. Našťastie my sme chceli len vianočné svetielka a ešte dajaké drobnosti, ktoré mali takmer všade, takže sme za pol dňa vybavili nákupy.
Napriek tomu, že na Sedereku sa dalo zohnať takmer všetko, niektoré veci sa tam predsa len zohnať nedali. Ale našťastie ak človek pozná ľudí, ktorí poznajú ľudí, ktorí poznajú ľudí, tak sa mu podarí zohnať na čiernom trhu aj také veci, ktoré sa bežne zohnať nedajú ako napríklad kalifornské červy. Otec Martin tvrdil, že v Azerbajdžane sa to isto dať zohnať nebude, lebo kto okrem nás by bol tak pripečený, že by sa snažil niečo recyklovať. OK, dobre teda, ak by sa niekto pozeral na nás ako traja chlapi pol hodiny čumia do vedra s bioodpadom a červami a občas povedia: „Aha pohol sa“, tak by asi bolo ťažké ho presvedčiť, že pripečení nie sme.
Ale tak Šéfe sa stará a zohnal som. Síce do týždňa umreli, ale aspoň sa učíme, a teraz sme im už spravili poriadny domček. (Človek by nepovedal, že starať sa o červíkov môže byť taká veda. A dobrá rada – kalifornské červy nevedia plávať a potrebujú dýchať :). Asi :). Ale niekedy ma už trošku hnevá, že takmer všetko, na čo si zmyslím, mi Šéfe splní. Napríklad keď sa mi rozpadli topánky, tak zrazu nám niekto donesie presne moju veľkosť, ale čo ma úplne dostalo, že sa mi podarilo kúpiť si lezky a tentokrát dokonca nie o tri čísla väčšie. Ale to je na druhej strane celkom zlé, lebo už sa nemám na čo vyhovárať, keď sa mi nedarí liezť a miestni ma absolútne zahanbujú, keď lezú jak jašterice. Naozaj nechápem, ako sa dá vyložiť si nohu vyššie ako hlavu a liezť ďalej.
Šéfe však občas skúša aj našu odovzdanosť. Keď sme si dávali žiadosti o predĺženie víz, tak sestru Martinku nepotešili, pretože pre nejaké byrokratické nepríjemnosti sa vraj jej víza predĺžiť nedajú. Človeka to zaskočí, ba vyrazí dych, keď si niečo naplánuje, začne si konečne zvykať, učiť sa jazyk a zrazu mu povedia, že bude musieť odísť. Nuž, poručeno Pánu Bohu. Ale nakoniec sa to podarilo a na Vianoce sme tu mohli byť v plnej zostave. Prežívať Vianoce tu bolo niečo úplne iné, lebo Vianoce tu nepoznajú, jediné, čo tu oslavujú, je Nový rok a aj na ten mi niektoré deti povedali, že nemajú radi, lebo „to je Váš sviatok, my máme Novrus“. Tak si človek uvedomí, že Vianoce nie sú o prejedaní (aj keď ťažko sa tomu vyhnúť, lebo dobrá oslava znamená dobre sa napráskať), pyrotechnike a darčekoch, ale o narodení Spasiteľa. Počas Vianoc nás poctili svojou návštevou aj pravoslávni biskupi, ktorí prišli okrem iného poblahoželať otcovi Vladkovi k oznámeniu o vysvätení za biskupa. A tak som videl, aký môže byť rozdiel medzi biskupmi. A je super vidieť, že aj (budúci) biskup je len človek. Nerobí mu problém vyhrnúť si rukávy a pomáhať pri upratovaní, umývaní či akejkoľvek inej robote, či s radosťou sa zapojiť do florbalového turnaja. A tak sa len usmievam nad tým, že niektorí ľudia idú na púte, aby počuli kázeň biskupa a my si tu s biskupom vysedávame pri raňajkách.
Medzi sviatkami sme mali zimný tábor s deťmi, ktorý bol absolútne megasuperšpica. Ohromne sa mi páčila spontánnosť a jednoduchosť. Stačí zobrať repráky, gitaru, trochu jedla a zopár hier a o zábavu je postarané. Ale najhlavnejšie je, aby mali všetci so sebou mobily, aby mohli robiť selfie pri každej možnej príležitosti. Na tábore ma mladí učili nejaké nevyhnutné frázy, ktoré budem potrebovať k životu ako „sánky očúram“ (aspoň tak som to zachytil), čo znamená „ako by som letel“. Ďalšia fráza, ktorú do mňa hustili bola v preklade: „Hej, bráško. A vie tvoja mama kam ideš?“ Nuž vskutku bežné frázičky, ale ktohovie, možno ich raz využijem.
Keď som sa už teda naučil niektoré frázy, tak som si za tretinu môjho pobytu doprial odmenu a boli sme so Shamilom v činohre. Na divadlo alebo operu som si však ešte netrúfal, tak sme išli na balet, lebo pri ňom aj tak nepotrebujem poznať nijaký jazyk. Tak som bol prvýkrát v živote na balete – konkrétne na Dômyselný Don Quijote de la Mancha. Neboli to síce Radošinci, aj tak sa mi to veľmi páčilo, aj keď občas bolo ťažké pochopiť, čo tým chceli povedať . Takže ísť na balet taktiež pripisujem na zoznam vecí, ktoré som naozaj nečakal, že budem robiť počas tohto roku. Na zozname je aj oslavovanie Nového roku s mladými v centre, kde sme na počesť otca Štefana hodnotili uplynulý rok a hrali do rána Counter Strike.
Ak neviete, za koho sa máte modliť, tak sa môžete za troch alpinistov (alebo ich duše), ktorí sa stratili na Kaukakaze a už viac ako týždeň ich hľadali s vrtuľníkmi a dobrovoľníkmi, ale nenašli. Jeden z nich bol môj kamarát, ktorý ma volal, nech idem s nimi.
Hláška na záver: *Kupujem si slúchatká Apple a keď mi povedia cenu 75 MAN tak sa spýtam : „A prosím vás, nemáte náhodou nejaké lacnejšie fejky?“ „Všetky, čo tu máme, tak sú fejky“ 😀