Príbehy, ktoré zmenili ten náš (2. časť)

A tak… (v nadväznosti na predchádzajúci blog:)

Užívali sme si oveľa viac každú chvíľku s nimi… Každé strihanie nechtov, zašívanie oblečenia, pranie pocikaných vecí, ale aj učenie, pracovanie, bláznenie sa, „vychovávanie“, alebo riešenie náročnejších situácií, ktoré sa v každej rodine vyskytnú.

A tak sme pochopili (ale ešte sa nenaučili a veríme, že na tom budeme pracovať celý život) to, o čom hovorila Matka Tereza: „Na začiatku som si myslela, že musím obracať ľudí na vieru. Medzičasom som sa naučila, že mojou úlohou je milovať. Láska obráti, koho chce…“ A aj keď máme tento nápis na nástenke v izbe celý čas, napriek tomu sme neustále žili tým, čo všetko by sme chceli alebo mali pre chlapcov u robiť, čo všetko nové vymyslieť, koľko vecí by bolo treba zmeniť, čo všetko urobiť, aby sme chlapcom ako sú oni pomohli priblížiť sa k Bohu…medzičasom sme to v srdci pochopili. Najväčšou našou úlohou je byť pri nich a milovať. To je to, po čom aj oni túžia najviac.

Samozrejme, že boli aj ťažké chvíle, aj sme plakali, bolo nám smutno, niektoré veci sa nám ťažšie prijímali, niekedy sa nám ťažko ráno vstávalo, niekedy sme sa cítili úplne bezmocní, aj sme bojovali vnútorne sami so sebou alebo niekedy s Bohom… A tiež, aj s chlapcami to nebolo v každodennosti stále iba pekné alebo ľahké. Aj tento term bolo zopár vypätých situácií, zopár nahnevaných chlapcov, škaredých slov, stratených nervov… niektoré ich chvíle, kedy sa im mozog na chvíľku akoby vypne, predstierajú, že sa idú zabiť alebo hádžu kamene.

Ale vždy, keď bolo ťažko, cítili sme, že je jednoducho len čas na „Novénu odovzdanosti“. Príležitosť priblížiť sa k Bohu a viac Mu dôverovať. Pripomenúť si, že sme tu vďaka Nemu a pre Neho. A on potom robil aj mnohé zázraky, kde sme Ho mohli cítiť bližšie.

Mnohé malé, ktoré nás potešili a nesmierne povzbudili sa stali aj v našom centre. Minulý term bolo často ťažké zorganizovať pre nich čo i len malý výlet a keď sa to aj podarilo, vždy sa im niečo nepáčilo, niečo bolo pre nich nevydarené alebo málo príťažlivé…tentokrát to boli pre nás doslova Božie zázraky, keď sme pri viacerých akciách videli v ich očiach naozajstné šťastie.

Zažili sme tentokrát mnoho, no najkrajším zážitkom bol však pre nás výlet do Ressurection Garden. Je to miesto, kde mnohé skupiny z celej Kene chodia na duchovné cvičenia. Miesto úplne tiché a pokojné, kde človek môže veľmi silno cítiť prítomnosť a blízkosť Boha. A tak sme sa jednu pôstnu nedeľu rozhodli skúsiť s chlapcami prežiť nie len zážitkový výlet, ale aj duchovný. Hlavným bodom programu bola krížová cesta. A aj tu sme s nimi zažili zázrak. Naši chlapci, akoby premožený prítomnosťou Boha na týchto miestach, strávili tu takmer dve hodiny v tichu a v modlitbe. Chlapci z ulice, ktorí by neustále niečo rozprávali, s ktorými je v centre takmer bez prestania veľký hluk, rozprávajú sa s Bohom. Všetci kráčali krížovou cestou tak ticho, že niekoľko okoloidúcich ľudí sa pýtalo, odkiaľ sme, že takú skupinu chlapcov v takom tichu ešte nevideli. A my sme im s hrdosťou mohli povedať, že Bosco Boys 🙂

Zažili sme s nimi aj ďalšie výlety alebo chvíle, ktoré boli pre nich špeciálne alebo jednoduché momenty, pri ktorých sme jednoducho žasli nad ich radosťou z maličkostí. Ktorú sme doteraz nevnímali. Akcia s vyše 2000 inými deťmi, kde sa skákací hrad, napriek hodinovej rade, stal zdrojom obrovskej radosti pre chlapcov aj ak majú 15 rokov, narodeninová oslava s loptami, návšteva krokodílov, párky na večeru… A aj keď je pre nich ťažké povedať jednoduché ďakujem, pre nás (oproti tomu, čo sme s nimi zažili) bolo naozaj zázrakom, že sme v ich očiach a srdci videli naozajstnú a veľkú radosť. A to dokáže z maličkostí urobiť jedine Boh.

Zažili sme však aj iné zázraky… Bežné vyšetrenie nášho chlapca v Cotollengu (centre pre deti s HIV, ktoré je blízko a tak nám sestra pomáha zadarmo s menšími problémami s našimi chlapcami) – prišli sme si po antibiotiká. Pri odchode nám sestra vraví: „Mohli by ste sa ísť rozlúčiť s Esterkou? Zomiera.“ A tak sme sa sklonili nad posteľ s asi 12 ročným, úplne vychudnutým dievčatkom s infúziou a kyslíkom. Dali sme jej pusu a krížik a ona sa na nás letmo usmiala. Stihla ešte povedať, mám sa fajn. Vyšli sme von a pýtame sa sestry, či HIV tak pokročilo. „Nie nie, z medicínskeho hľadiska nie. Môže ešte žiť. Ona sa len rozhodla, že chce zomrieť. Má za sebou veľmi veľmi ťažké veci. Bola veľakrát bitá, odmietnutá, pravdepodobne aj znásilnená, naviac vie, že skôr či neskôr kvôli HIV zomrie. A tak ju nikto nevie presvedčiť, aby chcela žiť. Aby jedla, brala lieky…jednoducho chce zomrieť. Dnes ráno sme ju pokrstili a pravdepodobne toto je už jej posledný deň.“ Sľúbili sme, že sa za ňu budeme modliť a tak sme s chlapcami rovno aj začali. Takmer pri každom ruženci spomenuli samy od seba Esterku a prosbu o jej uzdravenie. O niečo vyše týždňa pri návšteve Cotollenga sme ju našli starať sa s úsmevom o menšie deti. Zobrala nás ukázať nám krásne farebné obrázky, ktoré kreslila posledné dni. Nechápavo sme sa obzreli na sestru Mercy, čo sa stalo… V deň, keď bolo Ester najhoršie, priniesli sme sestre dar, ktorý sme pre ňu mali už dávnejšie. Bol na ňom nápis: „With God nothing is impossible.“ A tak nám sestra len ukázala na nápis a povedala, že naozaj nerozumie.

A tak aj my. Často tu nerozumieme, trápime sa s pocitom, že nedokážeme veci zmeniť, je nám z mnohých týchto príbehov ťažko…v živote však nikdy nebudeme všetkému rozumieť. Dôležité je, že nás všetky tieto príbehy a ľudia, ktorí ich prežívajú, približujú bližšie k Bohu a učia nás milovať.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.