Príbehy z Langaty

Habari gani? Ahoj kamarát, vítam ťa pri pokračovaní misijného života v Nairobi mojimi očami. Cez rôzné sizuácie Ti priblížim, ako to tu u nás chodí.

Bicykel

Bolo slnečné dopoludnie, ja som sa prechádzal po areáli nášho centra Bosco Boys Langata. Chlapci sa hrali na detskom ihrisku, niektorí sa hojdali na hojdačkách, iní hrali kalčeto alebo človeče nehnevaj sa. Zaujala ma malá skupinka chlapcov trochou obďaleč. Bolo ich asi osem a mali bicykel. V mysli som uvažoval komu ho asi ukradli, keďže tu bicykle nemáme. Vyšlo najavo, že im ho požičal jeden zo študentov, ktorý sem prišiel. Chalani boli veľmi natešení a krásne nastúpení v rade, ako nestoja, ani keď sa rozdáva jedlo, aby sa vystriedali a povozili pár metrov. Takto čakajúc sa ma opýtali, či sa viem bicyklovať. Otázka mi prišla vtipná, ale s určitou vážnosťou, akoby to pre mňa nebolo samozrejmé, som odpovedal: „viem.“ Hneď mi navrhli, že ako posledný sa môžem previesť aj ja. Situácia bola veľmi nádherná. Chlapci boli ohľaduplní a navzájom si pomáhali. Ak sa jeden nevedel bicyklovať, druhý pribehol, aby ho tlačil a pridržiaval. Možno boli takto súdržní a solidárni pretože ich k tomu nikto nenútil. Nakoniec som si tých pár metrov na bicykli užil aj ja spolu s malým Ibrahimom, ktorého som viezol na tyči. Každopádne bol som šťastný. Tento pocit znásoboval vietor vo vlasoch a sloboda počas mojej krátkej jazdy.

Študenti

Študent s bicyklom tu neprišiel náhodou a nebol ani sám. Tento mesiac sme privítali niekoľko študentov z kenských univerzít. Vybrali si naše centrum, aby si tu odrobili povinnú prax. Dievčatá boli nápomocné, ale chlapcom sa akosi nechcelo do ničoho zapájať. No bolo to vždy lepšie, ako keby sme tu museli byť sami. Navyše, keď z pôvodne štyroch európskych dobrovoľníkov, sme ostali traja. Eweline skončila polročná misia v Afrike a vrátila sa späť do Poľska.

Rozlúčka

Pred jej návratom sme Eweline pripavili rozlúčkovú párty. Najprv sme sa lúčili medzi zamestnancami v našom dobrovoľníckom dome. Navarili sme chutnú, medzinárodnú večeru a nechýbali ani Keňanmi tak obľúbené príhovory. Bolo zábavné pozorovať ako si Afričana naberajú svoju ryžu s nedovareným mäsom a všetci Európania zase naše pirohy. 😄 Na druhý deň bola rozlúčka s chlapcami. Tí jej zatancovali a niečo pekné nakreslili.

Omša

Jednu nedeľu sme sa s mamou John, našou kuchárkou, vybrali do kostola v slume Kuwinda. Bolo príjemné zažiť slávenie sv. omše aj inde, ako len v našom centre. Príchod kňaza bol obohatený štyrmi dievčatami, ktoré ho tanečným krokom sprevádzali celým kostolom až k oltáru. Potom počas omše ešte pár krát zatancovali. Na moje prekvapenie bol kostol relatívne prázdny. Očakával som, že Afrika bude plná veriacich ľudí. V podstate aj je, no ľudia veria v kadejaké čudá, majú nespočetné množstvo cirkví a ich viera je ľahko ovplyvniteľná.Pôst

Naše centrum je však katolícke, a preto sme popolcovou stredou začali obdobie pôstu. Ja som v ten deň dodržal všetky podmienky, no chlapcov sme nenútili zdržať sa pokrmov. Navyše oni stále jedia len trikrát denne a mäso mávajú výnimočne. No boli aktívni v rámci klubu umenia. Spoločne sme vyrobili zastavenia krížovej cesty, ktoré nakreslili veľmi rozkošne. Vytvorili sme si aj kríž z prírodných materiálov, na ktorý som nesmierne hrdý. Výroba bola vzrušujúca, o čom svedčia aj polámané nožnice, ktoré Eugen zničil pri vytínaní bambusu. Ak niečo našich chlapcov baví, vložia sa do toho celí, ale ak nie, spolupráca je nesmierne náročná, no zároveň ma učí veľkej trpezlivosti.

Niekedy by som si prial mať aspoň nejaké základy z psychológie, aby som ich vedel lepšie pochopiť. Napríklad, keď som im zadal úlohu nakresliť seba, ako sa vidia teraz a ako v budúcnosti. Jeden nakreslil ženu, druhý pštrosa, ďalší náhrobný kameň… Asi neporozumeli zadaniu. Taktiež mi nejde do hlavy, prečo si vyrábajú okuliare z drôtu, ktoré potom nosia na hlave. Ale nie len chvíľu, nosia ich denne. Možno sa tak cítia inteligentne..? Potom je tu davová psychóza. Najprv si všetci vyrábali ružence, (mimochodom už neexistujú, lebo ich zničili), potom ktosi začal pliesť náramky z farebných korálok, takže všetci mali náramky, neskôr prišli s kľúčenkami a najnovšie tvarujú drôt.

Telefón

Chlapci sa dokážu zabaviť s hocičím, a takisto sa vedia rýchlo znudiť. Práve vtedy sú veľmi otravní. Prichádzajú a vyžadujú aby som im dal telefón, že si chcú prezerať fotky alebo videá na internete. A to som si myslel, že sa v Afrike oslobodím od telefónu, no mám pocit, že ma ešte väčšmi zväzuje. Zakaždým, keď ho vytiahnem, niekto pribehne a začne dobiedzať. Skúšajú to, aj keď telefón nemám pri sebe. Je to otravné. Na druhej strane sa mi tu naskytuje príležitosť, naučiť ich prosiť s použitím slova prosím. Keďže ich angličtina je veľmi obmedzená, častokrát vyžadujú slovami: „Give me my phone“, čo znamená „daj mi môj telefón“, alebo James hovorí: „You are phone, you are house, you are cartoon“ 😀 čo znamená, dones mi telefón z domu, aby som si mohol pozrieť rozprávku. Pokrok je veľmi pomalý, ale nastáva. Niekedy ak poprosia naozaj hrejivo, dovolím im pustiť si jednu pesničku.

Biznis

Ďalší spôsob zábavy, teda aspoň pre mňa, je ich obchodovanie. Napriek skutočnosti že chlapci nevlastnia takmer nič, obchodujú vo veľkom. Kupujú, predávajú, vymieňajú, zásobujú… Keď odišla Ewelina, nechala Tysonovi sandále. On ich neskôr predal Johnovi za sedem lízaniek. Alebo keď dostali ponožky ako odmenu za športové aktivity, Kolins odkúpil ďalší pár od kamaráta za dve čapaty (niečo ako u nás lokše) rovnako ako aj John za krajec chleba. Myslím si, že v materiálnych veciach nevidia hodnotu. Sú už naučení, že stále niekto príde a dá im všetko čo potrebujú. No za jedlo sa budú hádať…Moja izba sa zmenila na sklad sladkostí, sód, či kusov oblečenia. Chlapci sa totiž navzájom okrádajú, a tak si vo vlastnom záujme odkladajú veci u mňa. Potom ma ich postupne pýtajú späť. Sladkosti ma pýtajú aj tí, ktorí si u mňa nič neodložili. A tak si robím srandu, že im lízanku nakreslím alebo im dám strúčik cesnaku. Na chvíľu sa ich tak zbavím. 😀Kamaráti

S týmito chlapcami sa človek veru nenudí. Sú to moji kamaráti, partneri v čine a „moje deti“. Sú zábavní, šikovní a veľmi ich ľúbim. Zároveň sú to pekné kvietky. Sú leniví, papuľnatí, klamú, sú to bývali kriminálnici. No mojou misiou je nájsť v nich to dobré semienko a zalievať ho…okopávať a znova zalievať. Častokrát si zaslúžia poza uši, nehovorím že sa im občas jedna neujde, pretože v Afrike je násilie jazyk, ktorému veľmi dobre rozumejú, ale dbám na to, aby som dal príklad lásky, porozumenia, prijatia. Pretože prijatie dovolí uskutočniť zmenu.Tabu

Ako tak trávime čas spoločne, vypĺňame ho hrami a rozhovormi. Každým dňom sa dozvedáme o sebe čosi viac. Vzťahy sa prehlbujú, chlapci sa otvárajú a zdôverujú. Niekedy prídu so šokujúcimi témami, ktoré pre Afričanov nie sú tak tabu ako u nás v Európe. Sex je jednou z nich. Ľudia tu začínajú žiť sexuálne vo veľmi mladom veku a to nie len tí na ulici. V nejakej štatistike som sa dočítal, že priemerný vek straty panenstva v Keni je 12 rokov. Jeden z chlapcov, sa mi pochválil, že on to prvýkrát skúsil, keď mal sedem. 😢 To, či je to naozaj pravda si overiť neviem, no nie je jediný, kto mi také čosi povedal. Väčšina chlapcov je v tejto oblasti veľmi skúsená. Potom sa netreba čudovať, že ak sa s nimi objíma dobrovoľníčka, čiže dievča, pre ktorú sú to ešte len deti, závidia si, osočujú sa a navzájom bojujú. Pretože chlapci v našom centre stratili svoju detskú nevinnosť už dávno. V skutočnosti sú skúsenejší ako nie jeden dospelý Európan.

Ja

Rozdiely medzi našimi kontinentmi sú veľké. Niektoré odlišnosti sú dokonca vtipné. Napríklad doma ma ešte nikto nezastavil len tak na ulici, že si chce spraviť so mnou fotku. Tu áno, a to len pre to, že som biely. Alebo na trhu počas nakupovania sa ma predavačka opýtala, či sa môže dotknúť mojich vlasov, lebo sa jej páčia. Ak mi vlasy zmastnejú, ľudia sa ma vypytujú, čo som s nimi spravil, že vyzerajú dobre. 🙂 S vlasmi si toho užijem, stačí ich rozpustiť a hneď sa zo mňa medzi chlapcami stáva Ježiš. Raz sme sa s Kristiánom ocitli v jednom z tých kenských podnikov, v ktorých sa dá pozorovať pravý život Afričanov. Ako sme tak sedeli pijúc pivo cez slamku, každý nový zákazník sa pri nás pristavil, aby nás pozdravil, akoby sme boli nejaká delegácia. Trochu sme si už aj zvykli, že takmer na každom novom mieste sme stredobodom pozornosti. Pravdupovediac sa však teším, keď sa po návrate domov znovu dostanem do pozície nenápadného.Niekomu sa toto môže zdať ako príbehy nejakých ľudí, ktoré sa odohrávajú ďaleko v Afrike, a možno u niekoho vyvolajú aj emóciu, avšak pre mňa sú to konkrétne osobnosti, ktoré majú meno, ktorých poznám, s ktorými prežívam každodennosť. Je to niečo, čo zažívam denne, čo ma napĺňa, zarmucuje, teší, uráža, rozosmieva, dáva mi energiu ísť ďalej, vyčerpáva ma. Ak sa chcem znovu dobiť, využívam modlitbu, čas osamote alebo maľujem.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.