Príbehy z Tanzánie

Radosti a starosti dňa

Aká Ja?

Tanzánia ma učí usmievať sa. Byť príkladom v jednoduchých veciach ako dochvíľnosť, v správaní sa voči druhým, poctivosti a pomoci. Nachádzam tu pokoj. Miestni nemajú toho veľa, a tak sa spoliehajú a odovzdávajú všetko Bohu. Krajina bez vojny a korony – tak ju vnímajú domáci. Nemajú medzi sebou rozdiely. Každý zdraví každého a vždy je úcta k staršiemu, nezáleží na postavení. Ale nechcem nič generalizovať, preto vám teraz opíšem jednotlivé príbehy, ako sa stali a ako ma to tu trochu mení, ako mi povedali moji dvaja dobrí kamaráti – jeden z Tanzánie, druhý zo Slovenska.

Čas tu sa pomaly kráti. Chcem všetko stihnúť a nič nevynechať. Byť medzi nimi, pozorovať ich pri práci a pripojiť sa. Alebo len tak stáť a rozprávať si príbehy, pomôcť v kuchyni, na poli… Snažiť sa imitovať ich kultúru, všetko to dobré. A tak bojujem sama so sebou, čo je správne. Čo ma privádza k otázke – prečo som tu prišla? Telo a hlava si pýta oddych. Denný režim je tu celkom zaplnený. Od vstávania o 5:23 po spánok – zvyčajne po 23ej. A do toho všetkého sa nám podarilo s Magdalénkou pridať ešte prípravu na polmaratón.

Polmaratón – prvý a práve v Afrike

Tak ako na túto misiu, aj na polmaratón sme šli každá s rôznymi motiváciami. Všetko som si spísala – vedela som, že ma čakajú ťažké chvíle a budem musieť vedieť, prečo bežím a prečo to chcem aj dobehnúť. Bežím pre seba, lebo chcem prekonať svoje možnosti, pre brata, ktorý má zdravotné ťažkosti a ešte preto, lebo ak by som to nedokončila, pár kamarátov z Paskúd by ma vysmialo 😊. Ako to dopadlo sa dočítate na konci blogu.

Zlomený zub a zubár v Tanzánii

Na druhý deň po príchode do Didie sa mi odštiepilo trochu zo zuba. Po polmaratóne pošiel skoro celý zub. Otec Vincent hneď na ďalší deň vybavil zubára v Shinyange – meste vzdialenom asi 1.15h od nás. Že je to dobrý doktor a má súkromnú ordináciu… No keď sme vystúpili z auta, zvonku to nevyzeralo dobre… a ani zvnútra. Magdalénka si to začala fotiť a keď pozrela na mňa s očami plnými ľútosti, nebolo mi všetko jedno. Namiesto odsávačky mi dal niečo medzi gázou a obväzom – nechutilo to vôbec dobre. Potom injekcia. Tá mi ale zablokovala jednu časť sánky a nevedela som otvoriť ústa. Ale doktor mal na to frajerský chmat a povolilo to. Až kým mi znova nepreskočila sánka a nezablokovala sa. A tak stále dokola. Vypľúvanie dezinfekčnej tekutiny do vedra s vodou.

Nakoniec, doktor bol sympaťák a všetko prebehlo dobre a bez bolesti. Ako povedal otec Rektor: „We thank God for it“. A keďže som beloška, tak za 75 USD.

Sviatky, omše a pôst

Počas adventu sme sa nepripravovali nejako špeciálne na Vianoce. Vyčistili a upratali sme okolie, ozdobili sme kaplnku a jedáleň. Vyrobili jasličky. Nijaká extra príprava. Akurát počas Vianoc sme mali tri dni za sebou trojhodinové omše. Nedeľné majú zvyčajne dve hodiny. Tie sa tu trochu ináč slávia. Počas pesničiek sa tancuje podľa vopred určených choreografií, ktoré sa rôzne obmieňajú. Je to plné radosti, zdieľania sa a hlavne to spája. Všetky úkony trvajú dlhšie a tak mám aj čas na svoje stíšenie. Všetko má svoj čas a keďže sa nikam neponáhľam a nič iné v ten čas nemôžem robiť, celkom sa na to teším.

S pôstom mám jedinú skúsenosť, keď sme si spolu s jedným africkým kamarátom odriekali jedlo počas novény. Ja od sladkostí a jedlo iba tri krát do dňa a on jedol a pil iba na večeru. A to všetko na úmysel za môjho rodinného príslušníka. Alebo keď Magdalénka bežala polmaratón aj s týmto úmyslom. Starostlivosť jeden o druhého, o rodinu, a to, že s tým nevieš nejako pohnúť, nás spája. Postili sme sa, lebo to odpovedalo situácií a rozpoloženiu.

Jedlo

Jedlo začína nebyť pre mňa tak dôležité. Všetko mi tu chutí a tu to naozaj platí, že jeme, aby sme žili a nežijeme preto, aby sme jedli. Aj keď si viem vychutnať jedlo, takisto sa viem postiť celý deň a nebyť nervózna.

Čo je pre mňa ťažké

Je mi trochu ľúto, že som nezačala doma so svahilčinou. A angličtinou, ktorá je teraz po piatich mesiacov v pohode. Pre študentov je niekedy náročné rozprávať po anglicky, hlavne pre prvákov. Ich jazykom je svahilčina. A nie všetky slová v svahilčine vedia povedať po anglicky. Je náročné pre mňa, keď po tréningu príde učiteľka a začne sa so študentmi baviť po svahilsky. Aj keď viem, že to nie je nič zlé o mne, predsa by som chcela byť viac zapojená.

Niekedy sa mi nepáči, akí vedia byť žiarliví. Musím si dávať pozor, s kým sa rozprávam a ako dlho. Ostatní mu to potom dajú pocítiť a vie mať z toho problémy. Ale je to aj na niečo dobré a pomáha mi snažiť sa priblížiť Dominikovi Saviovi, ktorý sa snažil byť so všetkými kamarát. Dať každému šancu. Na rozhovor, na kamarátstvo.

Tiež tu niektorí učitelia a bratia ešte uplatňujú fyzické tresty. Študenti vedia spomínať aj na poriadne bitky od rodičov. Od faciek až po bitie s drôtom. Boli prekvapení, keď som im povedala, že som nikdy nedostala facku od otca ani od bratov. Niektorým už začína dávať zmysel nepoužívať fyzické tresty po spoznaní pedagogiky dona Bosca. Čo sa tu ešte učím je žiť heslom: Boh dal, Boh vzal, Bohu vďaka.

Čo mi pomohlo

Starostlivosť a ich úsilie, aby som sa tu cítila ako doma. Aby som si zamilovala Tanzániu a chcela sa tu ešte vrátiť. Často sa ma pýtajú na domov, či mi nie je smutno. Ako sa mám. Prečo sedím sama. Mať čas na seba alebo sa sama prechádzať im príde čudné a znamená to, že mám problém.

No keď som mala naozaj problém, všimli si to. Jeden z dobrých kamarátov si ma našiel a zaujímal sa, čo mi je. Niekedy mám pocit, že ma doslova nútia zdieľať sa. To nie je tak úplne v mojej povahe. Ale nakoniec to vždy dopadne dobre. A tak mi rozpovedal svoj životný príbeh. Bez emócií, s kľudom a vyrovnanosťou. Až sa pýtam: čo sú moje problémy oproti tým, čo majú oni? Ale vždy pozorne počúvajú a nepokladajú ich za také, čo nestoja za nič.

Bolo pre mňa dôležité poznať študentov (alebo aspoň väčšinu) po mene. Začala som tým, že som si písala mená na papier a nejakú krátku charakteristiku. Ťažko ich bolo odlíšiť, všetci sa mi podobali, ešte aj dievčatá majú krátke vlasy a strihy ako chlapci. Ale písanie mi pomáha. Každý deň si píšem aj denník po anglicky, lebo každý deň prinesie nové príbehy, kedy môžem ďakovať za život.

Som vďačná, za všetko, čo som dostala a priniesla si z domu a z oratka. Aj keď si myslím, že na misiu sa nedá dostatočne pripraviť, skúsenosti s animátorstvom, streetworkom a z rodiny, a že ma vždy v nich niekto sprevádzal dobrým smerom, mi teraz umožňuje užívať si to tu.

Nikdy som si nepovedala, že už chcem ísť domov

Začínam sa tu cítiť komfortne, ako doma, medzi rodinou. Mám tu troch otcov, troch bratov, tri sestry a piatich bratov ašpirantov a cez 1200 študentov. Cítim, že sa o mňa starajú, a aj ja som rada medzi nimi. Čo je pre mňa ťažké prijať, je vidieť utrpenie, smútok a ťažkosti okolo. A pozorovať a pýtať sa, ako môžem pomôcť a čo je mojou úlohou tu, v Didii. Neprišla som sem zachrániť ich. Skôr naučiť sa žiť sama so sebou, byť poctivá v malých veciach. Byť kamarátka s nimi… Uvažovanie nad tým si nenechávam iba na seba, privádza ma to častejšie aj do kaplnky. Komunikujem a pýtam sa, píšem aj domov o svojich pocitoch. Dostávam radu, aby som sa teraz poriadne pozerala a počúvala.

Častokrát je pre mňa na pokoru počúvať neľahké životné príbehy, ktoré so mnou zdieľajú, pretože mi chcú pomôcť hýbať sa ďalej. Bez hnevu vie hovoriť o malých zázrakoch, ako mu v živote pomáhal Boh. A tak počúvam aj o študentoch, ktorí sú často z pomiešaných rodín, neúplných, majú nevlastných súrodencov, niekedy im zomrie alebo opustí jeden z rodičov. Problémy sú tu v Afrike, ale aj doma. A všetko to musím prežívať z diaľky. Učím sa tu, že som celkom maličká v tomto svete. A pokore. Nemôcť vyriešiť všetko a hneď, ale môžem byť súčasťou. Čo je tu pre mňa nové a čo sa snažím napodobňovať je, že ak mám nejaké problémy, výzvy, je treba sa zdieľať a potom ísť ďalej. Boh je dobrý.

Mojou náplňou

je teraz aj spolu s Magdalénkou po 22ej ošetrovať a poskytovať prvú pomoc. Zdravotná sestra je tu do 17ej, kedy sa končia hry. Takže dávame octanovú masť na opuchy po hrách, čistíme rany, diery v nohách, ktoré neviem presne ako vznikli. Kážeme im tiež poctivo si umývať nohy, lebo chodia aj s plesňami. Bolesť hlavy, brucha a hrdla. Ako ich mamky alebo sestry. Nie vždy sa mi ale chce a radšej by som uprednostnila spánok, niekedy sa mi to aj hnusí a musím si dávať pozor, aby som nebola nervózna, keď sa všetci tlačia dopredu a obehujú. Ale vždy som nakoniec rada, keď to dokončím. A tiež je to dobrý čas na krátky rozhovor s nimi.

Keď potom nad tým rozmýšľam, spomeniem si, ako to bolo na streetworku v Terni a na Imra, kde viazal hodinu a pol chlapcom korčule, lebo sme mali málo korčúľ a každý chalan sa chcel naučiť korčuľovať a hrať hokej. Takto skloniť sa a slúžiť mám od neho, za čo som vďačná, lebo na misiu sa asi nedá pripraviť lepšie ako mať už skúsenosti so službou, animátorstvom, mať v ňom vzory a vedieť prečo a pre koho to robím.

Frisbee

Utorky, stredy a štvrtky patria frisbee na 1,5 hodiny. Sobota a nedeľa po 2 hodiny. Táto pravidelnosť a jednoduchosť je náročná a niekedy ubíja držať si to celý rok. Chalani sú nenároční. Postupne som prišla na to, že nie je dôležité ich naučiť taktiky, ale oveľa radšej sú, keď si môžu hádzať, skúšať nové hody, pošaliť sa. Behajú bosí, v teniskách, s jednou šľapkou. Aj keď sú veľmi šikovní a určite majú potenciál sa o dosť posunúť… Ako povedal jeden brat: „Tu sme v Afrike, nie v Európe, kde môžeš svoj talent využiť naplno.“ Tu to študenti berú ako príjemnú prestávku medzi učením. Dôležité pre mňa je byť medzi nimi. A asi aj dobrý príklad, že keď raz niečo začnem, tak si to držím a dokončím to.

Učenie náboženstva

Mám iba štyri hodiny do týždňa, ale prípravy mi zaberali celkom dosť času. Aj kvôli mojej angličtine a k tomu sa pridala aj ich angličtina a to, že nie všetci sú na rovnakej úrovni. V triede je ich po 50. Otcovia mi dali voľnú ruku, môžem ich učiť čokoľvek. Necítim sa úplne komfortne v tejto roli, ale je to tiež priestor na to, aby som odpozorovala niečo ja od nich. Rozprávame si o rôznych náboženstvách, o rešpekte a úcte, príbehy o don Boscovi, spievame a hľadáme svoje talenty – že každý nejaký má.

V stredy po škole sú Náboženstvá. Kresťania, moslimovia, židia, budhisti, hinduisti, každý podľa svojej viery sa rozíde do skupín a modlia sa alebo majú náuku. Každý je pozvaný a môže sa pridať. Stretnutia vedie jeden zo študentov a ostatní ho rešpektujú. Je to pokojné a všetkých nás tento čas spája.

Prítomný don Bosco

Každá chvíľa je zaplnená a čas na nudu naozaj nie je. Niekedy sa tu cítim ako za čias don Bosca. Po stenách sú motivačné nápisy, starší študenti majú zodpovednosť a starajú sa o tých mladších. Večerné slovko. Veselá rekreácia a športy. Námaha a obeta bratov a otcov. Dávajú seba. Chlapci zhrnutí okolo ašpiranta, hltajúci každé jedno slovo, ktoré povie, keď ich povzbudzuje, aby sa nebáli a dodáva im odvahu do boja s angličtinou a s poctivosťou. A mnoho iných drobných príbehov, ktoré sa mi spájajú s tými z prvého oratória.

Ako dopadol polmaratón?

Perfektne. Všetko začalo ideálne. Dostatok spánku, dve mandazi (niečo ako pirôžky bez náplne) na raňajky, nepotrebovala som na wcko počas behu, viazať šnúrky, nepichalo v boku 😊. Deň sa začal vstávaním o 4:40. 5:15 už bola omša. Potom rýchle raňajky, spoločný aerobik ako rozcvičenie. A keďže sme v Afrike, a časový manažment nie je úplne ich silná stránka, tak na štarte sme čakali dobrých 30 minút, aby sme presne o 7:00 mohli spoločne odštartovať beh. Po ceste tam boli štyri stanovištia na pitie, po ceste späť ani jedno. Počas 23,75 kilometrov dlhej trasy sa vždy našiel niekto, s kým sme behali spoločne. Magdalénka je kondične inde a tak si išla svoje. Dobehla ako prvá zo všetkých žien.

Koniec bol pre mňa náročný. Posledné dva kilometre ma strašne boleli boky a kolená išli na šrot. Nohy už nemohli, tak som bežala rukami. Pomalým behom som obehovala tých, ktorý prepálili začiatok. A tak som to dobehla. Keď som konečne zastavila, telo sa začalo triasť a nemohla som zdvihnúť ruky. Po vyhodnotení sme si dopriali strečing, oddych a víno. Perfektný deň a zážitok. Dobehnuté. Aj keď niektorí doma si mysleli, že to nedobehnem – ako som sa neskôr dozvedela 😀

Na záver

Ďakujem za podporu a prajem vám, aby ste aj vy našli našli miesto alebo osobu, ktorá vám prináša pokoj. A rozšírili svoje srdcia aj na ostatných.

Galéria

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.