Príchod do Baku

Salam. Jedného kaplána sa raz farár pýtal, či si nechce nachystať nedeľnú kázeň a on povedal : „Idem kázať, zakedy ma to ešte baví“. Tak aj ja idem písať blog zakedy ma to ešte baví, lebo neviem, či budem mať potom čas a chuť písať. Len pre informáciu, nie všetky veci budem opisovať tak dopodrobna tak, ako by si to zaslúžili, ale pokúsim sa vždy vystihnúť podstatu daného príbehu alebo situácie. Keby vás niečo zaujímalo viac, tak sa nebojte spýtať sa.

Svoj blog o Azerbajdžane začnem trošku netradične z Budapešti. Po tom, ako sme sa doma rozlúčili, sme s rodinkou v stredu ráno s Maťom, Peťkou a Luckou, ktorí sa ponúkli, že ma odvezú na letisko, vyrazili do Budapešti, že si pozrieme Tropicarium a mesto. No keď sme prišli do Tropicaria, tak sme zistili, že by sme vekom pravdepodobne vysoko prevyšovali cieľovú skupinu, tak sme sa rozhodli, že necháme rybky rybami a išli sme sa pozrieť do mesta. Keďže sme boli autom, bolo treba vyriešiť parkovanie, ale to sme našli celkom ľahko, tak sme zaparkovali pred nejakým kostolom, kúpili lístok a išli si pozrieť mesto. Keď sme odchádzali, tak sme si všimli nejakého pána v reflexnej veste, ako stojí pri našom aute, tak sme si mysleli, že kontroluje lístky na parkovanie. No keď sme sa vrátili k autu, čakala nás za oknom obálka s pokutou na 60€, pretože sme nechtiac otočili lístok hore nohami. S malou dušičkou som zavolal na číslo, ktoré bolo zo zadnej strany tej pokuty, či by sa nedalo niečo s tým robiť a pani mi povedala, že to nemáme platiť, že len máme poslať fotku lístka a pokuty na email ktorý bol uvedený dole. „No počkať počkať, to mi nejako nesedí, to by išlo príliš ľahko“, pomyslel som si. Na lístku bola ešte adresa, tak sme sa tam vybrali a vysvetlili osobne úradníkom našu situáciu a pán za okienkom povedal len: „ Dobre, tak tú pokutu teda zrušíme“. Pomyslel som si len „Čo? To je úžasné. To snáď nemyslia vážne. No neviem si predstaviť dačo podobné vybavovať na Slovensku a ešte k tomu po anglicky.“ A aby toho nebolo málo, tak sme sa presunuli na iné parkovisko v centre obchodného domu, kde sme sa išli najesť a odtiaľ sme si chceli ísť ešte pozrieť mesto a keď sme odtiaľ odchádzali, tak sme zistili, že sa za parkovanie nedá platiť kartou, tak slečna čo stála za nami v rade len tak za nás zaplatila 700 HUF. Vďaka Ti Pane Bože za týchto skvelých Maďarov. Nakoniec sme už potom neboli v meste, aby som stihol lietadlo, tak sme išli rovno na letisko, kde sme mali ďalšie patálie s parkovaním, ale skrátim to – zase sme neplatili. Rozlúčil som sa s kamarátmi, ktorí mi pripravili príjemné prekvapenie, pri ktorom mi takmer slzičky vybehli a prišiel som na letisko.

Keď som prišiel na letisko, tak som sa stretol so sestrami Andrejkou a Slávkou, povážili si batožinu a zistili sme, že vo všetkých našich batohoch máme ešte rezervu, takže sme mohli vziať viac klobások, medu a kávy, ktoré sú v Baku veľmi drahé. Prišli sme do Baku a hneď nás ovalil „kúpeľný vzduch“- veľmi vlhký a teplý. Ale vraj niekedy bude bývať aj naftový vzduch.

Spočiatku bude tento blog asi veľmi cestovateľský, ale nezľaknite sa. Len chcem popísať o veciach, ktoré mi pripadajú zatiaľ zaujímavé, pretože očakávam, že po nejakom čase mi už niektoré tunajšie zvyklosti nebudú také pripadať. Dokonca som si v denníku vyčlenil stranu, kde si píšem také veci.

Prvá vec, s ktorou som sa stretol a hneď ma zarazila, bolo teplo. Naozaj teplo. A čo je ešte horšie, neustála vysoká vlhkosť vzduchu. Človek vyjde zo sprchy a o päť minút už ani nevie, či v nej bol alebo nie, pretože je stále rovnako lepkavý. Tešil som sa, že si dám studenú sprchu, ale figu borovú. Aj voda v sprche je teplá. A taktiež je zaujímavé, že voda z kohútika tu vraj nie je pitná, tak ju radšej filtrujeme, ale niektorí spolubratia pijú aj priamo z kohútika a nevyzerá, že by sa im niečo dialo. Rado hovorí: „Ja si ju vždy požehnám a to je potom v pohode. Keďže je tu teplo, neustále sa potím. Ale že stále. Ale aspoň môžem kresliť umelecké diela soľou čo vypotím na tričku.

To, že sa tak potím, je do istej miery spôsobené aj tým, že tu nosím dlhé nohavice, aby som nepoburoval ľudí, lebo je tu zvykom, že muži majú dlhé nohavice. Ďalšou zaujímavosťou sú vodiči. Azerbajdžanskí vodiči sú snáď najlepší na svete. Naozaj. Potrebujem odbočiť z ľavého pruhu štvorprúdovej diaľnice na výjazd vpravo? Žiaden problém. Proste strhnem volant a idem. Prípadne, ak sa mi chce, tak môžem pri tom použiť smerovku, ale je to voliteľné. Do kruhového objazdu, do ktorého by sa kľudne vmestili aj štyri pruhy (a mohli by ste sa tam dlho točiť dookola) proste vojdem a ostatné autá si nevšímam. A ešte tak, ako majú mexickí záhradníci svoj vlastný štýl vystrkovania ruky von z auta, tak rovnako ho majú aj azerbajdžanskí taxikári (viď. Schéma)

Ale k povinnej výbave tu patrí klaxón. Vodiči ho používajú stále a vždy, keď sa dá. (Prepáč tati, keď som ti nadával, keď si trúbil po ceste na známych). Ale nemyslia to v zlom. Proste len dávajú ostatným vodičom najavo, že im niekto stojí v ceste, že chcú odbočiť, že je už iné auto veľmi blízko pri nich, že už malo prestať cúvať, že sa im nepáči, keď stoja v zápche, že nemajú parkovať v strede cesty alebo signalizujú to, že idú. Proste trúbia často a veľa. Ďalšou súčasťou povinnej výbavy sú parádne brzdy. Tie treba nielen pre to, keď sa vám do cesty vopchá auto ale aj na to, keď tam vojde chodec. Prechádzanie cez cesty je tu niečo ako ruská ruleta. (5 zo 6 expertov odporúča ruskú ruletu ako bezpečnú hru 🙂 pozn. autora ), Tak ako pri odobočovaní, aj pri prechode cez cestu je to na štýl idem, skúsim, možno vydá. Väčšina bratov z komunity už videla niekoho umrieť na ulici. Ja som mal hneď v prvý deň názornú ukážku, ako to nerobiť, keď asi 25 cm od nás zaflekovala červená mazda. Takže možno využijem aj to parte a fotku naň, ktoré mi kamaráti pribalili na cestu. Ale čo asi nevyužijem je medzinárodný vodičský preukaz, lebo na tieto cesty si fakt netrúfam. Ale tak možno časom. Čiže mi zostáva chodiť autobusom. Keď som videl prvý krát, ako si chlapík na ulici stopol autobus, tak mi to pripadalo veľmi vtipné. Ale hneď v prvý deň som pochopil, že autobus ti zastaví hocikde po ceste, ak naňho zakývaš. A ešte jedna srandička – v autobusoch sa platí vždy 20 gepik, nech idete akokoľvek dlho a platí sa pri výstupe z autobusu, nie pri nástupe. V autobusoch som si všimol ešte jednu zvláštnosť. Napriek tomu, že narodiť sa v tejto kultúre ako muž je vrchol toho, čo sa dá dosiahnuť a žena je na to, aby mužovi plnila, čo potrebuje, tak muži sú tu (aspoň v autobusoch) gentlemani. Nehrozí, aby nejaká žena stála, pokiaľ na nejakom mieste sedí muž. Žena nastúpi a hneď sa muži postavia, aby si mohla sadnúť. Teda s výnimkou zadnej päťky v autobuse. Tam sedia iba muži.

Pri potulkách po ulici iste naďabíte na psov. Tých sa tu motá naozaj veľa. Ale vraj nie sú nebezbeční, pokiaľ nie sú v nejakej väčšej skupine. To sme si mohli hneď v prvý týždeň odskúšať, keď sa náš vlčiak Dominik pri prechádzke ku Grand Canyonu v Baku a jednej opustenej továrni dostal do potýčky s miestnou psou skupinou. Ale so Shamilovou pomocou vyhral. Väčšinou si však tieto psy hľadia svoje a o nás sa nestarajú.

Ešte je veľa vecí, ktoré mi tu pripadajú zvláštne, ale nechcem pripraviť prípadných ďalších misijných dobrovoľníkov, ak by si čítali tento blog o moment prekvapenia. Takže zatiaľ asi toľko.

Nechá Vás Pán požehnáva.

Hláška na záver: „Ľudia sú tu celkom bohatí, lebo ako si si mohol všimnúť, je tu veľa psov a mačiek. Keby boli chudobní, tak by ich už pojedli.“

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.