Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (september 2025).
V týchto časoch, keď nám správy deň čo deň prinášajú skúsenosti s konfliktmi, vojnou a nenávisťou, je veľké riziko, že my ako veriaci sa napokon dáme vtiahnuť do takej interpretácie udalostí, ktorá sa redukuje výlučne na politickú úroveň, alebo sa obmedzíme na zaujatie postoja v prospech jednej či druhej strany s argumentmi, ktoré súvisia s naším spôsobom vnímania vecí, s naším spôsobom vysvetľovania reality.
V Ježišovej reči, ktorá nasleduje po blahoslavenstvách, Pán ponúka sériu „malých veľkých ponaučení“. Vždy sa začínajú veršom: „Počuli ste, že bolo povedané…“ V jednom z nich Pán pripomína staroveké príslovie: „Oko za oko a zub za zub“ (Mt 5, 38).
Mimo logiky evanjelia sa tento zákon nielen nespochybňuje, ale možno ho dokonca chápať ako pravidlo vyjadrujúce spôsob vyrovnania si účtov s tými, ktorí nás urazili. Vykonanie pomsty sa vníma ako právo, ba dokonca ako povinnosť.
Ježiš zoči-voči tejto logike predstavuje celkom iný, úplne opačný návrh. K tomu, čo sme počuli, nám hovorí: „Ale ja vám hovorím“ (Mt 5, 39). A tu musíme ako kresťania dávať veľký pozor. Ježišove slová, ktoré nasledujú, sú dôležité nielen samy osebe, ale aj preto, že veľmi výstižným spôsobom vyjadrujú celé jeho posolstvo. Ježiš neprichádza, aby nám povedal, že existuje iný spôsob interpretovania reality. Ježiš sa k nám nepribližuje, aby rozšíril spektrum názorov na pozemské skutočnosti, najmä na tie, ktoré sa týkajú nášho života. Ježiš nie je ďalším názorom, ale on sám stelesňuje alternatívny návrh k zákonu pomsty.
Výraz „ale ja vám hovorím“ má zásadný význam, pretože teraz to už nie je vyslovené slovo, ale samotná osoba Ježiša. To, čo nám Ježiš odovzdáva, to aj žije. Keď Ježiš hovorí: „Neodporujte zlému; ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé“ (Mt 5, 39), tieto slová prežil na vlastnej koži. O Ježišovi určite nemôžeme povedať, že dobre káže, ale svojím posolstvom nám škodí.
Vráťme sa do našej doby, kde hrozí, že tieto Ježišove slová budú vnímané ako slová slabého človeka, ako reakcia niekoho, kto už nie je schopný reagovať, iba trpieť. A skutočne, keď sa pozrieme na Ježiša, ktorý sa úplne obetuje na dreve kríža, môžeme mať tento dojem. Predsa však veľmi dobre vieme, že jeho obeta na kríži je ovocím toho, čo prežil – a to vychádza z vyjadrenia „ale ja vám hovorím“. Pretože všetko, čo nám Ježiš povedal, nakoniec sám prijal v plnosti. A tým, že to prijal v plnosti, dokázal prejsť od kríža k víťazstvu. Ježišova logika zdanlivo vyjadruje prehrávajúcu osobnosť. Ale veľmi dobre vieme, že posolstvo, ktoré nám Ježiš zanechal a naplno prežil, je práve tým liekom, ktorý tento svet dnes tak potrebuje.
Byť prorokmi odpustenia znamená prijať dobro ako odpoveď na zlo. Znamená to byť pevne presvedčený, že sila zlého neovplyvní môj spôsob vnímania a interpretovania reality. Odpustenie nie je odpoveďou slabého človeka. Odpustenie je najvýrečnejším znakom takej slobody, ktorá je schopná uznať rany, čo zanecháva zlo, ale zároveň zabezpečiť, aby sa tieto rany nikdy nestali skladom pušného prachu, ktorý by podnecoval pomstu a nenávisť.
Reagovať na zlo zlom – to len rozširuje a prehlbuje rany ľudstva. Mier a harmónia nerastú na pôde nenávisti a pomsty.
Byť prorokmi nezištného dávania si vyžaduje, aby sme sa na chudobných a na majetných nepozerali logikou zisku, ale logikou lásky. Chudobný si nevyberá, že bude chudobný, ale vyberá si ten, čo sa má dobre – ten má možnosť rozhodnúť sa, že bude štedrý, dobrý a plný súcitu. Aký iný by bol svet, keby naši politickí lídri v tomto scenári rastúcich konfliktov a vojen rozvážne hľadeli na tých, čo doplácajú na tieto rozdelenia – na chudobných, marginalizovaných a na tých, ktorí nemôžu uniknúť, pretože to nedokážu.
Ak budeme vychádzať z čisto horizontálneho vnímania, je dôvod zúfať si. Nezostane nám nič iné, ako zostať uväznení v našom frflaní a kritizovaní. Ale nie! My sme vychovávateľmi mladých. Dobre vieme, že títo mladí v tomto našom svete hľadajú oporné body zdravej ľudskosti, politických lídrov schopných interpretovať realitu s kritériami spravodlivosti a mieru. Ale dobre vieme aj to, že keď sa naši mladí obzrú okolo seba, vidia len prázdnotu úbohej vízie života.
Tí z nás, ktorí sa angažujeme vo výchove mladých, máme veľkú zodpovednosť. Nestačí komentovať temnotu, ktorú zanecháva takmer úplný nedostatok vodcovstva. Nestačí konštatovať, že nejestvujú návrhy, ktoré by boli schopné zapáliť myseľ mladých. Je na každom z nás, aby sme v tejto temnote zapálili sviečku nádeje a ponúkali príklady ľudskosti úspešnej v každodennom živote.
Dnes skutočne stojí za to byť prorokmi odpustenia a nezištného dávania.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
