Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (júl/august 2025).
V príbehu z Jánovho evanjelia (6. kapitola, 4. až 14. verš), ktorý rozpráva o rozmnožení chlebov, máme niekoľko detailov. Zakaždým, keď rozjímam o tomto úryvku alebo ho komentujem, sa nad nimi trochu dlhšie zamýšľam.
Všetko sa to začína, keď Ježiš pred „veľkým“ hladným davom vyzve učeníkov, aby prevzali zodpovednosť za jeho nasýtenie.
Hovorím o týchto detailoch: po prvé, keď Filip hovorí, že nie je možné prijať túto výzvu pre množstvo prítomných ľudí. Ondrej síce upozorní na to, že „je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“, ale potom túto možnosť podcení prostou poznámkou: „Ale čo je to pre toľkých?“ (v. 9).
Milí čitatelia, chcem sa s vami jednoducho podeliť o to, ako sa my kresťania, ktorí máme povolanie deliť sa o radosť z našej viery, niekedy bez toho, aby sme si to uvedomovali, môžeme nakaziť syndrómom Filipa alebo Ondreja. Niekedy možno dokonca oboma!
V živote Cirkvi, ako aj v živote Kongregácie a saleziánskej rodiny nechýbajú a nikdy nebudú chýbať výzvy. Našou výzvou nie je vytvoriť skupinu ľudí, kde sa len snažíme mať sa dobre, nerušiť iných a vyhýbať sa tomu, aby iní rušili nás. Nie je to skúsenosť tvorená z vopred stanovených istôt. Byť súčasťou Kristovho tela nás nesmie odvádzať ani oddeľovať od reality sveta – takej, aká je. Naopak, núti nás to byť plne zapojenými do udalostí ľudských dejín. To znamená pozerať sa v prvom rade na realitu nielen ľudskými očami, ale aj – a predovšetkým – Ježišovými očami. Sme pozvaní odpovedať vedení láskou, ktorá nachádza svoj zdroj v Ježišovom srdci, teda žiť pre druhých tak, ako nás to učí a ukazuje nám Ježiš.
Filipov syndróm
Filipov syndróm je nenápadný a práve z tohto dôvodu aj veľmi nebezpečný. Analýza, ktorú Filip robí, je správna a presná. Jeho odpoveď na Ježišovu výzvu nie je mylná a jeho uvažovanie sa riadi veľmi lineárnou a bezchybnou ľudskou logikou. Na realitu sa pozeral svojimi ľudskými očami, racionálnou mysľou a prišiel na to, že je koniec koncov neschodná.
Zoči-voči tomuto „uváženému“ spôsobu konania sa hladný na mňa prestane obracať – on má problém, nie ja. Presnejšie povedané, vo svetle toho, čo denne zažívame: utečenec mohol zostať doma, nemá ma obťažovať; chudobný a chorý nech sa postarajú sami o seba, mne neprináleží byť súčasťou ich problému, nieto aby som im ešte hľadal riešenie. Toto je Filipov syndróm.
Je Ježišovým nasledovníkom, ale jeho spôsob vnímania a vysvetľovania reality je stále nehybný, nespochybniteľný, na svetelné roky vzdialený od spôsobu jeho Majstra.
Ondrejov syndróm
Ďalším je Ondrejov syndróm. Nehovorím, že je horší ako Filipov, ale nechýba veľa a bol by ešte tragickejší. Je to nepatrný a cynický syndróm. Vidí nejakú vhodnú príležitosť, ale nejde ďalej. Existuje tam veľmi malá nádej – ale ľudsky neuskutočniteľná. A tak dospeje až k tomu, že diskvalifikuje dar aj darcu. A darcom, ktorý má v tomto prípade „smolu“, je chlapec, ktorý je jednoducho pripravený podeliť sa o to, čo má!
Dva syndrómy, ktoré sú ešte stále s nami – v Cirkvi aj medzi nami pastiermi a vychovávateľmi. Zmariť malú nádej je ľahšie, ako dať priestor Božiemu prekvapeniu – prekvapeniu, ktoré môže dať rozkvet čo len malej nádeji. Je trvalým pokušením dať sa podmieňovať prevládajúcimi klišé, aby sme nemuseli skúmať vhodné príležitosti, ktoré vzdorujú zjednodušujúcemu čítaniu a interpretácii reality.
Ak nebudeme pozorní, staneme sa prorokmi a vykonávateľmi svojej vlastnej skazy. V dôsledku uzatvárania sa v ľudskej logike, „akademicky“ vybrúsenej a „intelektuálne“ kvalifikovanej, sa priestor pre evanjeliové čítanie stáva čoraz obmedzenejším, až nakoniec zmizne.
Keď sa táto ľudská a horizontálna logika dostane do krízy, jedným zo znakov, ktoré vyvoláva na svoju obranu, je znak „smiešnosti“. Kto sa odváži spochybniť ľudskú logiku, pretože vpúšťa čerstvý vzduch evanjelia, bude považovaný za veľmi smiešneho, budú naňho útočiť a zosmiešňovať ho. Keď to bude tak, napodiv môžeme povedať, že sa nachádzame pred prorockou cestou. Vody sa hýbu.
Ježiš a tie dva syndrómy
Ježiš prekonáva tieto dva syndrómy tým, že si „berie“ chleby, považované za málo, a teda za bezvýznamné. Ježiš otvára dvere pre prorocký priestor a priestor viery, v ktorom sme povolaní žiť.
Zoči-voči davu sa nemôžeme uspokojiť s čítaním a interpretáciami zameranými na seba. Nasledovať Ježiša v sebe zahŕňa ísť za hranice ľudského uvažovania. Sme povolaní pozerať sa na výzvy jeho očami. Keď nás Ježiš volá, nežiada od nás riešenia, ale darovanie celého seba, s tým, čím sme a čo máme. Riziko však spočíva v tom, že pred jeho volaním zostávame nehybní, a teda otrokmi svojho spôsobu uvažovania, a žiarliví na to, o čom si myslíme, že vlastníme.
Len vo veľkodušnosti založenej na odovzdanosti jeho Slovu môžeme žať hojnosť Ježišovho prozreteľného konania. „Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov“ (v. 13): malý dar toho chlapca prináša prekvapujúce ovocie len preto, že tieto dva syndrómy nemali posledné slovo.
Pápež Benedikt takto komentuje skutok toho chlapca: „V scéne rozmnoženia chlebov sa poukazuje aj na prítomnosť chlapca, ktorý tvárou v tvár ťažkosti nasýtiť toľkých ľudí dáva do spoločného to málo, čo má: päť chlebov a dve ryby. Tento zázrak nevzniká z ničoho, ale z počiatočného skromného podelenia sa o to, čo má pri sebe jednoduchý chlapec. Ježiš od nás nežiada niečo, čo nemáme, ale ukazuje nám, že ak každý ponúkne to málo, čo má, ten zázrak sa môže uskutočniť vždy nanovo: Boh je schopný rozmnožiť naše malé gesto lásky a urobiť nás účastníkmi na jeho dare“ (Anjel Pána, 29. júla 2012).
Zoči-voči pastoračným výzvam, ktorým čelíme, zoči-voči veľkému smädu a hladu po spiritualite, ktorý prejavujú mladí ľudia, snažme sa nemať strach a nezostať pripútaní k svojim veciam, k svojim spôsobom myslenia. Ponúknime mu to málo, čo máme, zverme sa svetlu jeho Slova a nech je ono a len ono trvalým kritériom našich rozhodnutí a svetlom, ktoré vedie naše konanie.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
