Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (jún 2025).
V poslednej, dvadsiatej prvej kapitole Jánovho evanjelia nachádzame stretnutie Ježiša s Petrom. Čítame dialóg, ktorý je postavený na troch otázkach a končí sa poverením (Jn 21, 15 – 23). Chcel by som okomentovať toto stretnutie, ktoré vrhá osobitné svetlo na naše poslanie evanjelizátorov a vychovávateľov. Tento úryvok predstavuje zásadný moment v živote Petra a tiež v poslaní rodiacej sa Cirkvi. Pre nás, ktorí sa angažujeme v saleziánskom poslaní, má aj bohatý výchovný a pastoračný význam.
Po zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavil učeníkom na Tiberiadskom jazere a po spoločných raňajkách sa obrátil na Šimona Petra s tromi po sebe idúcimi otázkami, ktoré sa týkajú priameho vzťahu medzi ním a Petrom: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ V prvých dvoch otázkach Ježiš žiada náročnú lásku, ktorá nepočíta náklady. Otázka, ktorú Petrovi položil dvakrát, je náročnou a zaväzujúcou výzvou. Peter si je vedomý svojej slabosti spôsobenej tým, že ho zradil. Z tohto dôvodu dáva dvakrát odpoveď, ktorá svedčí o láske, ale o láske viac ľudskej, krehkej. Aj napriek týmto dvom odpovediam mu Ježiš zveruje starostlivosť o svoje stádo.
Práve tretia otázka dostáva Petra do krízy, pretože Ježiš od neho žiada jeho úsilie práve v tej láske, ktorej je schopný: v ľudskej láske s jej slabosťami, krehkosťou a obmedzeniami. Môžeme povedať, že Ježiš opäť volá Petra k „vysokej“ láske, ale nechce ho dostať do situácie, že sa mu to bude zdať nemožné, že stratí odvahu.
Peter si zasa uvedomuje, že jeho láska je slabá, a zároveň aj to, že Ježiš robí všetko možné, aby mu pomohol nevzdať sa. Chce byť úprimný a zostať blízko Ježiša. A jeho odpoveď na tretiu otázku je svedectvom, že jeho srdce, hoci je zranené, túži sa úplne vložiť do Ježišových rúk: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (v. 17).
Zisťujeme teda, že tu nejde len o trojitý dialóg, ktorý pripomína a prekonáva Petrovo trojité zapretie pred umučením. Máme tu príklad dialógu, ktorý označuje cestu založenú na pravej láske a tá napomáha zmierenie, povzbudzuje k rastu a k zodpovednosti voči sebe samým i voči ostatným. Vidíme, ako je tento dialóg medzi Ježišom a Petrom vzorom duchovnej a ľudskej výchovy.
Tu je niekoľko postrehov, ktoré poslúžia nám, čo sprevádzame deti a mladých v raste a v životnom dozrievaní.
Pravá láska je založená na dôvere, ktorá nikdy nesklame
Ježiš Petrovi po zrade nielenže odpúšťa, ale ide ešte ďalej: zveruje mu väčšiu zodpovednosť. To je pre nás mimoriadna výchovná lekcia: prejavená dôvera je obnoveným potvrdením úcty, ktorú k danej osobe máme. Je láskou, ktorá dáva dôstojnosť a zodpovednosť. Ježiš sa neobmedzuje len na odpustenie, ale Petra privádza naspäť k jeho poslaniu, obohatenému o vedomie čohosi nového.
Rešpektovanie individuálneho tempa a individuálnych ciest
Po Petrovej zrade, ktorú Ježiš predpovedal, nenasleduje obvyklá reakcia: „Hovoril som ti to!“ Ježiš „vidí“ zradu, ale „vidí“ aj ďalej. Ježišova láska pozná ľudskú slabosť, ale má silu vzbudiť zvnútra zraneného srdca semienko dobroty. A to semienko sa nikdy nestratí. Vidíme, ako Ježiš nachádza a robí všetko možné pre to, aby sa ukázalo, čo don Bosco nazval bodom dobroty v srdci každého chlapca. Spáchané zlo nikdy nesmie mať posledné slovo. Posledné slovo musí mať iba láska a dobročinnosť dobrého pastiera.
To znamená mať správnu trpezlivosť a rešpektovať správny čas. Skúsenosť nás učí, že neraz treba na spáchané zlo reagovať s láskou, trpezlivosťou a súcitom. Obzvlášť pri deťoch a mladých – a don Bosco to veľmi dobre komentuje, keď hovorí o preventívnom systéme. Vo chvíli, keď sa deti a mladí cítia obklopení zrelou a dospelou láskou, ktorá uľahčuje a neodsudzuje, ktorá počúva a neprikazuje, spúšťa sa tá skrytá, ale prítomná dobrota smerujúca k dobru. Je to hybná páka, ktorá spúšťa prekvapenia dobroty – a na tú často zabúdame alebo nad ňou prevládajú prežité, resp. podstúpené negatívne skúsenosti.
Aké je dnes naliehavé, aby naše deti a mladí našli dospelých, rodičov, vychovávateľov a vychovávateľky, ktorí sú zdraví a zrelí, trpezliví a prezieraví! Autentické sú tie cesty, ktoré rešpektujú jedinečnosť človeka – s jeho slabosťami, ale aj s jeho potenciálom. Skutočnými dobrodincami sme vtedy, keď dokážeme čas vnímať ako priestor pre postupný a vytrvalý rast. Takýto postoj sa vyhýba určovaniu alebo – čo je ešte horšie – vnucovaniu štandardizovaných modelov, ktoré ľudí škatuľkujú.
Pokušenie porovnávania
Na konci stretnutia Ježiša s Petrom je jeden detail, ku ktorému by som sa rád vyjadril. Peter sa Ježiša pýta na Jána: „A on?“ Ale Ježiš to – ako hovoríme dnes – utne: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“
Je to veľmi úsečná odpoveď a pre Petra zároveň dobré ponaučenie. Skrátka, Ježiš Petra vyzýva, aby sa zameral na svoj vlastný rast a nekládol zvedavé a zbytočné otázky o iných. A táto „úsečná“ odpoveď je namieste! Byť zodpovednými a pomáhať smerom k zodpovednosti za seba samých zahŕňa aj objasniť podmienky, aby sa proces rastu nepokazil. Pretože riziko porovnávania sa a prirovnávania k iným je zhubné. Skutočná výchovná cesta je osobná, nie súťaživá. Odvádzanie vlastnej pozornosti od seba samých na iných odvracia človeka od vlastnej cesty.
Záver: výchova ako vzťah lásky, ktorý vytvára budúcnosť
Úryvok vrcholí výzvou: „Nasleduj ma!“ V týchto dvoch slovách je zhrnutá podstata kresťanského výchovného procesu: osobné nasledovanie, priamy vzťah s Majstrom. Autentická výchova nie je odovzdávaním poznatkov, ale uvádzaním do živého vzťahu.
Trojité „miluješ ma?“ odhaľuje, že láska je základom každého autentického výchovného vzťahu. Iba keď vychovávateľ skutočne miluje vychovávaného a vychovávaný odpovedá láskou, vytvára sa taký priestor slobody a dôvery, v ktorom môže človek naplno rásť. Kresťanská výchova i saleziánska skúsenosť nachádza v tomto úryvku vznešený vzor: proces premeny založený na láske, odpustení, dôvere a rešpektovaní slobody.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
