Príhovor kard. Artimeho: Keď sa vychovávateľ dotýka srdca svojich synov a dcér

(Rím, 17. júla 2024) – Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (jún 2024).

Umenie byť ako don Bosco spočíva v tomto: „Pamätajte, že výchova je vecou srdca a jeho pánom je jedine Boh. Nič nedokážeme, ak nás tomuto umeniu nenaučí Boh a nedá nám do rúk kľúče k srdciam“ (MB XVI, 447).

Milí priatelia, čitatelia mesačníka Bollettino Salesiano a priatelia charizmy dona Bosca. Tento pozdrav vám píšem, povedal by som, takmer v priamom prenose, prv, ako sa toto číslo dostane do tlače.

Hovorím to preto, lebo situácia, o ktorej vám práve idem porozprávať, sa stala len pred štyrmi hodinami.

Len nedávno som prišiel do Lubumbashi. Už desať dní totiž navštevujem významné saleziánske diela, ako je centrum pre vysídlencov a utečencov v Palabeku – dnes sú v oveľa humánnejších podmienkach, ako keď prišli k nám, vďaka Bohu, – a z Ugandy som prešiel do Konžskej demokratickej republiky, do mučeného a ukrižovaného regiónu Goma.

Saleziánske diela sú plné života. Viackrát som povedal, že moje srdce bolo „dotknuté“, teda pohnuté, keď som videl dobro, ktoré sa robí, aj to, že Boh je prítomný i v tej najväčšej chudobe. Ale môjho srdca sa dotkla bolesť a smútok, keď som sa stretol s niektorými z 32 000 ľudí (väčšinou starších ľudí, žien a detí), ktorí sú ubytovaní na pôde saleziánskeho diela Don Bosco-Gangi.

O tom vám však porozprávam nabudúce, pretože najprv to musím nechať spočinúť vo svojom srdci.

„Otecko“ uličníkov z Gomy

Teraz by som len chcel spomenúť krásnu scénu, ktorej som bol svedkom počas letu do Lubumbashi.

Išlo o nekomerčný let stredne veľkým lietadlom. Ale kapitán bol dôverne známy človek, síce nie mne, ale miestnym saleziánom. Keď som ho v lietadle pozdravil, povedal mi, že odborné vzdelanie získal na našej škole tu v Gome a že tieto roky zmenili jeho život. Dodal ešte inú vec. Mne aj nám všetkým povedal: A toto je ten, čo bol pre nás „oteckom“.


Keď sa v africkej kultúre povie, že niekto je otecko, myslí sa tým čosi nesmierne dôležité. Oteckom nezriedka nie je ten, kto splodil tohto syna alebo dcéru, ale ten, kto sa o neho skutočne postaral, podporoval ho a sprevádzal.

Koho mal na mysli ten kapitán, muž vo veku približne 45 rokov, ktorého počas letu sprevádzal ako druhý pilot už jeho mladý syn? Myslel nášho brata saleziána koadjútora (t. j. nie kňaza, ale zasväteného laika, čo je majstrovské dielo saleziánskej charizmy).

Tento salezián brat Onorato, španielsky misionár, je misionárom v regióne Goma už viac ako 40 rokov. Urobil všetko pre založenie tejto odbornej školy a mnohé iné veci, určite spolu s ďalšími saleziánmi. Spoznal tohto kapitána a niekoľkých jeho priateľov, keď boli ešte len stratenými a vystrašenými chlapcami tejto štvrte (teda medzi stovkami a stovkami chlapcov). Kapitán mi dokonca povedal, že štyria jeho kamaráti, ktorí boli v tých rokoch prakticky na ulici, dokázali vyštudovať mechaniku v dome dona Bosca a dnes sú z nich inžinieri a starajú sa o mechanickú a technickú údržbu malých lietadiel svojej spoločnosti.

Saleziánska „sviatosť“

Keď som počul tohto kapitána, bývalého saleziánskeho chovanca, povedať, že Onorato bol jeho otcom, otcom ich všetkých, hlboko ma to dojalo a hneď som si pomyslel na dona Bosca, ktorého jeho chlapci tiež vnímali ako svojho otca.

V listoch dona Ruu a monsignora Cagliera je don Bosco vždy nazývaný „otecko“. Večer 7. decembra 1887, keď sa zdravotný stav dona Bosca zhoršil, don Rua jednoducho zatelegrafoval monsignorovi Caglierovi: „Otecko je v znepokojivom stave.“ Aj jedna starodávna pieseň sa končila slovami: „Nech žije don Bosco, náš otecko!“

Pomyslel som si, aké je to pravdivé, že výchova je vecou srdca. A utvrdil som sa vo svojom presvedčení, že prítomnosť medzi chlapcami, dievčatami a mladými ľuďmi je pre nás takmer „sviatosťou“, prostredníctvom ktorej sa aj my dostávame k Bohu. Práve preto som počas týchto rokov s takým nadšením a presvedčením hovoril svojim bratom saleziánom a sestrám saleziánkam i saleziánskej rodine o saleziánskej „sviatosti“ prítomnosti.

Viem, že v saleziánskom svete, v našej rodine na celom svete, medzi našimi bratmi a sestrami je mnoho „oteckov“ a mnoho „mamičiek“, ktoré svojou prítomnosťou a láskou, svojím poznaním výchovy zasahujú srdce mladých, ktorí dnes tak veľmi – ba povedal by som, že čoraz viac – potrebujú túto ich prítomnosť, ktorá môže zmeniť život k lepšiemu.

Priateľom saleziánskej charizmy posielam pozdrav z Afriky a zvolávam na nich hojné Pánovo požehnanie.

Boh nech vás všetkých žehná.

Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.