Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (december 2025).
Nekonečný Boh sa rozhodol stať konečným, Všemohúci si vyberá krehkosť novonarodeného dieťaťa, ktoré ešte nevie hovoriť, chodiť ani sa brániť. Je to prejav čistej nezištnosti, dar, ktorý si nič nežiada na oplátku a nekladie si žiadne vstupné podmienky.
Uznanie nezištnosti: Boh prichádza bez podmienok
Betlehemská jaskynka je najskromnejšou ľudskou križovatkou, akú si možno predstaviť. Nie je to palác ani majestátny chrám, ba ani slušný dom. Je to jaskyňa, útulok pre zvieratá, kde preniká chlad a cítiť pach zeme a slamy. Tu nie sú žiadne vstupné bariéry, nie je potrebná žiadna pozvánka, netreba špeciálne oblečenie. Dvere sú otvorené pre všetkých: pre pastierov v obnosených plášťoch, pre chudobných, vylúčených, pre tých, ktorí nemajú čo ponúknuť okrem svojej zranenej ľudskosti.
Svätý Pavol nám to pripomína slovami, ktoré pretrvali stáročia: Prijal postavenie sluhu (porov. Flp 2, 7). Stvoriteľ vesmíru sa vzdáva svojej slávy, zrieka sa svojich božských výsad, aby prijal úlohu sluhu. Neprichádza ako dobyvateľ ani ako prísny sudca požadujúci skladanie účtov. Prichádza ako ten, čo slúži, ako ten, kto sa stavia na posledné miesto, ako ten, kto umýva druhým nohy ešte predtým, ako ich učí chodiť.
Táto nezištnosť je pre nás hlbokou výzvou. Vo svete, kde všetko niečo stojí, kde sa zdá, že každý vzťah je založený na obchodníckej výmene, kde sa samotná láska často stáva podmienenou, nám Vianoce pripomínajú, že existuje úplne bezodplatný dar. Uznať túto nezištnosť znamená prijať, že nás niekto miluje bez našich zásluh, že nás hľadá, keď sme ešte ďaleko, že po nás túži, keď sa cítime nehodní.
Interpretácia blzkosti: Boh vstupuje do našich dejín
Druhým pohybom Vianoc je pohyb radikálnej blízkosti. Boh nesleduje ľudské dejiny z diaľky ako nejaký nezaujatý divák. Vstupuje do dejín s ich protagonistami takými, akí sú – s nedokonalými, rozporuplnými, krehkými – s Jozefom s jeho pochybnosťami, s Máriou s jej obavami, s pastiermi odsunutými na okraj spoločnosti, s mudrcmi s ich nepokojným hľadaním.
Náš osobný príbeh so všetkými svojimi tmavými zákutiami a šedými zónami je súčasťou jeho príbehu. Nie sme cudzincami, nie sme nechcenými hosťami. Sme synmi a dcérami, sme súčasťou rodiny, ktorú Boh nikdy nezapiera. Vianoce nám hovoria, že Boh nepohŕda svojím stvorením, nepozerá sa na svoje stvorenia s odporom alebo sklamaním. Naopak, prijíma ich v ich vlastnej konkrétnosti, v ich autentickej ľudskosti.
Každý z nás má jedinečnú osobnosť, neopakovateľný príbeh. Niekto je bujarý, niekto rezervovaný, niekto je silný, iný krehký, jeden má otvorené rany a druhý skryté jazvy. Boh sa s nami stretáva presne tam, kde sme, nie tam, kde by sme chceli byť alebo kde si myslíme, že musíme byť. Stretáva sa s alkoholikom v jeho bare, s väzňom v jeho cele, s vyčerpanou matkou v jej kuchyni, so študentom v jeho osamelosti, so starcom v jeho mlčaní.
Ale táto blízkosť nie je statická, nie je to odovzdanosť osudu. Boh sa s nami stretáva tam, kde sme, aby nás viedol tam, kde si zaslúžime byť. Nezaslúžime si to pre naše úsilie ani pre naše cnosti, ale preto, že sme milované deti. Zaslúžime si plnosť života, hlbokú radosť, obnovenú dôstojnosť, uzdravené vzťahy. Božia blízkosť je dynamická: je to vystretá ruka, ktorá nás pozýva, aby sme opäť vstali, je to hlas, ktorý šepká „poď dopredu“, je to prítomnosť, ktorá kráča vedľa nás k jasnejším horizontom.
Rozhodnúť sa pre prijatie: Pravda klope na dvere slobody
A tu prichádza tretí pohyb, možno ten najdelikátnejší: prijatie. V jaskyni sa odohráva zápas našich životov. Nie je to rétorické preháňanie, ale tá najhlbšia pravda našej existencie. Táto jaskyňa je obrazom každej z našich vnútorných jaskýň, tých skrytých priestorov srdca, kde sa rozhoduje, kým chceme byť.
Pravda – ktorá nie je abstraktnou myšlienkou, ale Osobou, oným Dieťaťom v jasliach – klope na dvere našej slobody. Je to klopanie diskrétne, jemné, nikdy nie násilné. Boh by mohol vylomiť dvere, mohol by sa vnútiť silou svojej všemohúcnosti. Ale rozhodol sa žobroniť. Božstvo sa stáva žobrákom ľudstva. Aký ohromujúci paradox! Ten, ktorý stvoril všetko, žiada nás, svoje stvorenia, aby sme mu urobili miesto.
Pravda volá a čaká, že sloboda odpovie. Niet tu žiadneho nátlaku, žiadnej manipulácie. Je to len pozvanie, obnovované každý deň, každú chvíľu: „Chceš ma prijať?“ Rozhodnúť musí ľudská sloboda, krehká aj mocná zároveň. Môžeme zavrieť dvere, môžeme predstierať, že nepočujeme, môžeme to odložiť na zajtra. Alebo môžeme otvoriť.
Rozhodnúť sa pre prijatie znamená uznať vlastnú biedu. Tak ako bola tá jaskynka prázdnym priestorom pripraveným na zaplnenie, aj my sa musíme zbaviť svojej domýšľavosti, sebestačnosti a modiel. Prijatie si vyžaduje vnútorný priestor. Nemôžeme prijať Boha, ak sme už plní samých seba.
Ale keď sa rozhodneme otvoriť tie dvere, keď povieme svoje áno, stane sa zázrak. Chudobná jaskynka sa stáva katedrálou svetla. Náš bežný život sa stane miestom Prítomnosti. Naše krehkosti sa stávajú priestorom, kde môže pôsobiť milosť. Prijatie premieňa – po tom, čo sme privítali Život, ktorý nás prichádza navštíviť, už nie sme takí istí.
Vianoce sú teda trojitým pohybom, ktorý nás celých zaplavuje: uznať škandalóznu nezištnosť Boha, ktorý sa robí maličkým; interpretovať blízkosť toho, kto vstupuje do našich konkrétnych dejín; rozhodnúť sa pre prijatie a otvoriť dvere svojho srdca Pravde, ktorá klope. Všetko sa rozhoduje v betlehemskej jaskynke – ako v jaskyni nášho srdca. Každé Vianoce sú príležitosťou nanovo odpovedať na tú starodávnu a stále novú otázku: „Je tu pre neho miesto?“
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
