Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (november 2025).
V 14. kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame príbeh, keď Ježiš prijme pozvanie na večeru v dome významného farizeja. Ježiš vstupuje do priestoru preplneného spoločenskými kalkuláciami a povrchnými náboženskými postojmi, kde sa večera v podstate stáva dejiskom ľudských ambícií, kde hostia súperia o pozície, ktoré by mali odrážať ich postavenie a dôležitosť v očiach druhých.
Ježiš – vždy bystrý pozorovateľ ľudskej prirodzenosti – premieňa tento moment spoločenského manévrovania na hlboké poučenie o samotných základoch toho, čo znamená byť kresťanským učeníkom.
Skúsme porozumieť, ako sa táto situácia prihovára nám, ktorí sa venujeme výchove a evanjelizácii mladých. Ako často sa aj my nachádzame pod vplyvom niektorých spôsobov správania, ktoré Ježiš menovite spomína: nepatrné súperenie o uznanie a vplyv, túžba zdať sa najlepším medzi všetkými.
Myslím, že večera u farizeja sa stáva zrkadlom pre kontexty našej služby a pastoračného pôsobenia a nabáda nás, aby sme preskúmali svoje motivácie, metódy a každodenné rozhodnutia.
Problém: Falošné ilúzie o vlastnej významnosti
Ježiš si všíma, ako si hostia vyberajú čestné miesta, a odhaľuje základný ľudský sklon, ktorý ďaleko presahuje etiketu stolovania. Tento beh na prvé miesta ukazuje to, čo by sme mohli nazvať „ilúziou vlastnej významnosti“ – falošné presvedčenie, že naša hodnota a účinnosť sa merajú uznaním, postavením a poctami, ktoré nám preukazujú iní.
Je to ilúzia, ktorá je pascou aj pre nás vychovávateľov a vychovávateľky zapojených do pastorácie mladých. Je to pokušenie, ktoré sa prejavuje mnohými spôsobmi. Môžeme sa ocitnúť v situácii, keď sa snažíme získať ocenenie od rodičov, uznanie od nadriadených alebo vďačnosť od študentov. Možno nevedome súťažíme s kolegami o titul „najefektívnejší učiteľ“ alebo o povesť „animátora mladých, ktorého všetci milujú“.
Túžba po významnosti môže nenápadne preniknúť do nášho poslania a premeniť to, čo by malo byť nezištnou službou, na sebaprezentovanie, pričom sledujeme vlastnú agendu.
Nezabúdajme, že ilúzia vlastnej významnosti je obzvlášť nebezpečná pri práci s mladými, pretože oni majú silný cit pre autentickosť a ihneď pochopia, keď ich dospelí používajú ako prostriedok na osobné sebapotvrdzovanie, namiesto toho, aby úprimne investovali do ich celkového rastu. Keď konáme na základe ilúzie vlastnej významnosti, nebadane učíme mladých, že vzťahy sú obchodnícke a zištné, že lásku si treba zaslúžiť výkonom a že po ostatných môžeme šliapať pre napĺňanie našich osobných ambícií.
Prvé poučenie: Vyberať si posledné miesto
Ježišovo poučenie zaujať to najnižšie miesto a neprivlastňovať si úctu predstavuje viac než len sociálnu stratégiu – vyžaduje si zásadnú zmenu orientácie srdca. Skutočná pokora nie je znehodnocovanie seba samého ani falošná skromnosť, ale skôr presné pochopenie nášho postavenia pred Bohom a vo vzťahu k ostatným.
Vybrať si posledné miesto v kontexte výchovy a pastorácie znamená priblížiť sa k mladým bez toho, aby sme si domýšľali, že náš vek, skúsenosti či postavenie nám automaticky dávajú autoritu alebo rešpekt. Znamená to, že sme ochotní učiť sa od nich, že sme prekvapení ich intuitívnymi postrehmi a že si priznáme, keď nemáme odpoveď. Táto pokora vytvára priestor, aby sa mohol ukázať autentický vzťah.
Keď si vyberieme posledné miesto, dávame mladým príklad, čo znamená žiť bez neustálej potreby vonkajšieho uznávania, ktoré je dnes v dobe sociálnych sietí také bežné. Ukazujeme, že naša identita a hodnota nezávisia od uznania alebo úspechu, ale majú pôvod v našom vzťahu s Bohom a ten vzťah prináša zdravé rozhodnutia v prospech druhých. Toto je obzvlášť silné pre dospievajúcich, ktorí sú často uväznení v cykloch úzkosti z výkonnosti a z porovnávania sa s rovesníkmi.
Druhé poučenie: Praktická láska
Ježiš potom prechádza od komentovania osobnej pokory k návrhu lásky, ktorá je zorganizovaná a vytvára štruktúru: máme pozývať „chudobných, mrzákov, chromých, slepých“ skôr než tých, čo to dokážu odplatiť. Práve toto predstavuje radikálnu zmenu nastavenia vzťahu, ktorý je založený na dávaní, nie na výmene.
Príliš často sa naša energia a pozornosť sústreďujú na mladých, s ktorými sa rozpráva ľahšie, ktorí lepšie reagujú na naše úsilie alebo vďaka ktorým sa zdáme úspešní. Prirodzene investujeme do vzťahov, ktoré poskytujú pozitívnu spätnú väzbu a viditeľné výsledky.
Ježiš nás volá k úplne inému uvažovaniu. Vyzýva nás, aby sme hľadali tých, ktorí nedokážu zlepšiť našu reputáciu alebo pomôcť s realizáciou našich programov – máme sa zamerať na študenta, ktorý má ťažkosti, na sociálne ťažkopádneho dospievajúceho, na mladého človeka s ťažkým zázemím, na takého, ktorého otázky spochybňujú naše prvoplánové predpoklady. To sú tí, ktorí najviac potrebujú investovanie nášho času a energie a ktorí nás môžu najviac naučiť o podstate bezpodmienečnej lásky.
Pokora a láska: Dve hnutia toho istého srdca
Genialita Ježišovho učenia spočíva v spojení týchto dvoch hnutí – osobnej pokory a praktickej lásky – ako vyjadrení tej istej duchovnej reality. Pokora bez dobročinnej lásky zostáva zameraná na seba a potenciálne sa stáva formou duchovnej pýchy. Láska bez pokory sa môže stať paternalistickou alebo manipulatívnou a môže slúžiť našej potrebe cítiť sa užitočnými namiesto toho, aby sme skutočne uspokojovali potreby druhých.
Skutočná pokora nám otvára cestu k tomu, aby sme mladých ľudí nevnímali ako projekty, ktoré treba uskutočniť, alebo ako surovinu pre naše programy, ale ako milované Božie deti s vnútornou dôstojnosťou a s jedinečnými darmi. Toto uznanie prirodzene vedie k charitatívnemu konaniu – nie k láske ako k súcitu alebo blahosklonnosti, ale k dobročinnej láske ako k uznaniu našej základnej prepojenosti a vzájomnej potreby.
Záver: Radikálna výzva
Ježišovo poučenie pri večeri u farizeja vyjadruje radikálne pozvanie pre nás všetkých: nenachádzať svoju identitu v uznaní, ktoré dostávame, ale v láske, ktorú dávame, nie v poctách, ktoré nám preukazujú iní, ale v našej vernej službe tým, ktorí nám to nemôžu odplatiť. Pre vychovávateľov a animátorov mladých sa toto pozvanie stáva výzvou aj prísľubom – výzvou preskúmať svoje najhlbšie motivácie a presvedčením, že verná služba, aj keď si ju nevšímajú alebo ju neoceňujú, sa zapája do Božieho premieňajúceho konania vo svete.
Tým, že si zvolíme pokoru a uskutočňujeme dobročinnú lásku, nielenže slúžime mladým plodnejšie, ale aj stelesňujeme samotné evanjelium, o ktoré sa snažíme deliť s druhými. Stávame sa živými svedkami originálneho sveta, kde sa veľkosť uskutočňuje v službe, krása spočíva v sebadarovaní a pociťuje sa radosť z rozkvetu druhých. Toto je najmocnejšia evanjelizácia zo všetkých: životy, ktoré s radostnou pokorou a s úprimnou láskou svedčia o skutočnosti, ktorú hlásajú.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
