Prinášame príhovor vikára hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (január 2025).
Začiatok nového roka je v našej liturgii prežiarený prastarým požehnaním, ktorým izraelskí kňazi žehnali ľud: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!“
Milí priatelia a čitatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, sme na začiatku nového roka, preto si navzájom zaželajme všetko najlepšie do nadchádzajúceho času, času, ktorý prichádza. Je to dar, ktorý obsahuje každý iný dar, v ktorom sa vyvíja náš život.
Naplňme teda toto želanie obsahom a ten nech ho prežiari. Dajme slovo donovi Boscovi, ktorý sa po príchode do seminára v Chieri pristavil pri slnečných hodinách – dodnes sa vynímajú na múre nádvoria –, a neskôr o tom rozprával: „Keď som zdvihol hlavu a zazrel slnečné hodiny, prečítal som pri nich tento nápis: ‚Afflictis lentae, celeres gaudentibus horae.‘ (Skľúčeným plynú hodiny pomaly, radostným rýchlo; pozn. prekl.) Vtedy som povedal svojmu priateľovi: To je náš program – buďme vždy veselí a čas nám uplynie rýchlo“ (Životopisné pamäti I, 374).
Prvé želanie, ktoré si vzájomne prajeme, je to, čo nám pripomína don Bosco: Ži dobre, ži pokojne a odovzdávaj pokoj ľuďom okolo seba a čas bude mať inú hodnotu! Každý zlomok času je pokladom. Ale tento poklad sa rýchlo míňa. Don Bosco vždy rád vysvetľoval: „Tromi nepriateľmi človeka sú smrť (ktorá prekvapuje), čas (ktorý mu uniká) a diabol (ktorý mu kladie svoje pasce)“ (ŽP V, 926).
Jedno starodávne želanie radí: „Pamätaj si, že byť šťastný neznamená mať oblohu bez búrok, cestu bez dopravných nehôd, prácu bez námahy, vzťahy bez sklamaní. Byť šťastný neznamená len oslavovať úspechy, ale zobrať si ponaučenie z neúspechov. Byť šťastný znamená uznať, že život stojí za to žiť – napriek všetkým výzvam, nedorozumeniam a obdobiam krízy. Znamená každé ráno ďakovať Bohu za zázrak života.“
Istý múdry muž mal vo svojej pracovni obrovské kyvadlové hodiny, ktoré každú hodinu odbíjali slávnostne pomaly, ale zároveň s veľkým hlukom.
„A neruší vás to?“, spýtal sa ho jeden študent.
„Nie,“ odpovedal múdry muž. „Takto som každú hodinu nútený položiť si otázku: Čo som urobil s hodinou, ktorá práve uplynula?“
Čas je jediný neobnoviteľný zdroj. Spotrebúva sa neuveriteľnou rýchlosťou. Vieme, že ďalšiu šancu už nebudeme mať. Preto všetko dobro, ktoré môžeme konať a prejavovať – lásku, dobrotu a láskavosť, ktorých sme schopní –, musíme dávať teraz. Druhýkrát sa už totiž na túto zem nevrátime. S večným závojom výčitiek hlboko vo svojom vnútri budeme počuť, ako sa nás Niekto spýta: „Čo si urobil so všetkým tým časom, ktorý som ti daroval?“
Naša nádej sa volá Ježiš
V novom časovom úseku, ktorý sme práve začali, sú dátumy a čísla v kalendári bežnými znakmi. Tieto znaky a čísla boli vynájdené na meranie času. Prechodom zo starého roka do nového sa zmenilo len veľmi málo, a predsa vnímanie roka, ktorý sa končí, nás zakaždým núti bilancovať. Koľko sme milovali? Koľko sme toho premeškali? O koľko sme sa stali lepšími alebo o koľko horšími? Čas, ktorý plynie, nás nikdy nenechá rovnakých.
Liturgia na úsvite nového roka nás celkom osobitým spôsobom podnecuje bilancovať. Robí to prostredníctvom úvodných slov Jánovho evanjelia – slov, ktoré sa nám môžu zdať ťažké, ale v skutočnosti odrážajú hĺbku života: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“ (Jn 1, 1 – 5).
Na pozadí každého nášho života zaznieva Slovo, ktoré je väčšie ako my. Ono je dôvodom, pre ktorý existujeme, pre ktorý existuje svet, pre ktorý existuje všetko. To Slovo je sám Boh, je to Syn, Ježiš. Dôvod, pre ktorý sme boli stvorení, má meno Ježiš.
To on je skutočným dôvodom, prečo všetko existuje, a práve v ňom môžeme pochopiť to, čo jestvuje. Náš život sa nemá posudzovať tak, že ho porovnávame s dejinami, s historickými udalosťami a s mentalitou historickej minulosti. Náš život sa nesmie posudzovať iba tak, že sa pozeráme na seba samých a na svoje skúsenosti.
Náš život je pochopiteľný len vtedy, ak ho priblížime k Ježišovi. V ňom všetko nadobúda zmysel a význam, dokonca aj protichodné a nespravodlivé veci, ktoré sa nám prihodili. Práve pri pohľade na Ježiša pochopíme niečo o sebe samých. Dobre to vystihujú slová žalmu: „V tvojom svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36, 10).
Toto je spôsob, ako vidieť čas podľa Božieho Srdca, a my si želáme, aby sme tento nový čas prežívali takto.
Nový rok nám všetkým – saleziánskej rodine i kongregácii – prinesie dôležité udalosti a nové veci. Všetky v rámci daru jubilea, ktoré v Cirkvi práve prežívame.
V duchu jubilea sa nechávame unášať Nádejou, ktorou je prítomnosť Boha v našom živote.
Prvý mesiac tohto nového roka, január, je bohato ozdobený saleziánskymi oslavami, ktoré nás privádzajú k sviatku dona Bosca. Ďakujme Bohu za túto pochúťku, s ktorou nám dáva začať nový rok.
Dajme preto posledné slovo donovi Boscovi a uprime zrak na jeho zásadu, aby sformovala náš rok 2025: „Synáčkovia moji, zachovajte čas a čas zachová vás naveky“ (MB XVIII, 482, 864).
Stefano Martoglio, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS, Vladimír Škuta
