Pripomíname si 100 rokov od narodenia dona Alfonza Kurtu

(Bratislava, 6. decembra 2014) – Pred sto rokmi, 7. decembra 1914 sa v dedinke Štefanov na Záhorí narodil Alfonz Kurta. Veľmi skoro, ako 15-ročný, opustil vlasť, aby sa stal saleziánom, a celý život pôsobil mimo Slovenska, čiastočne na misii v Alžírsku, a najmä vo Francúzsku. Zomrel v deň svojich 83. narodenín, a pochovaný je v Nice.

Prinášame "In memoriam" informácie a príhovor francúzskeho provinciála na pohrebe dona Kurtu, z roku 1987, v Nice.- – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

In memoriam

Don Alfonz Kurta SDB(1914 – 1987)

Dňa 7. decembra, v deň výročia svojho narodenia, v prvých ranných hodinách zomrel v nemocnici v meste Cimiez, kde ho prijali štyri dni predtým. Vo štvrtok 10. decembra pohrebné obrady boli v našom farskom kostole Panny Márie Pomocnice za prítomnosti biskupa Františka Macaryho a provinciála saleziánov, ako ja početných diecéznych kňazov a saleziánskych komunít z Nice, Toulon a Marseille.Homíliu predniesol don Klenck, provinciál, ktorý predostrel otca Kurtu a vyzdvihol črty jeho osobnosti i predložilo nám jeho výstižné prejavy, aby v nás vzbudil afektívnu spomienku na dona Kurtu.Teraz odpočíva v krypte kostola Panny Márie Pomocnice pri saleziánoch, ktorí pracovali pre mládež v tej diecéze.

     Homília provinciála na zádušnej svätej omši

Evanjelium, ktoré sme práve počuli oznamuje jedno blahoslavensto, ktoré don Kurta prežíval od svojho útleho veku, blahoslavenstvo exodu – odchodu. „A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia…“

Tento odchod pre dona Kurtu sa uskutočnil keď mal 15 rokov. Patril do skupín mladých Slovákov, ktorých pritiahol don Bosco pre saleziánsky život, a ktorí súhlasili odísť z otčiny, aby sa tak pripravili v Taliansku, v severnej Afrike v La Marsah a vo Francúzsku (v Montpellier) na svoje budúce poslanie.

Založenie saleziánskej provincie v Bratislave a v Prahe sa uskutočnilo v roku 1939.Avšak my hovoríme o roku 1929, teda desať rokov predtým. Títo mladíci po svojej formácii by sa boli vrátili do svojej pôvodnej vlasti, keby sa vojna a zaradenie ich krajiny do východného komunistického bloku neboli postavili proti ich plánom. Saleziáni boli zatknutí alebo vyhnaní z ich rehoľných domov a ich činnosť bola zakázaná. V roku 1950 v Československu nebolo už ani jedno saleziánske dielo, obidve provincie boli zničené. Tak sa k ich skúške prvého odchodu pridala bolesť, že sa nemohli vrátiť do vlastnej krajiny.

Chápali sme, že don Kurta ako aj jeho ostatní spolubratia znášali tento druh exilu ako hlboké utrpenie. I keď našli vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku, alebo v Belgicku domy, bratov, sestry, matky, deti, čo ich prijali v nábožnom bratstve.

Don Kurta prežil svoj noviciát v La Navarre a zložil svoje prvé sľuby v roku 1936, po stredoškolských štúdiách v Montpellier v rokoch 1929-35. Potom si odbavil vojenskú službu na Slovensku do roku 1939 a podarilo sa mu vrátiť do Francúzska ešte pred okupáciou krajiny Hitlerovou armádou. V Lyone pokračoval svoje filozofické a teologické štúdiá a tam ho vysvätil za kňaza Mons. Ancel 28. júna 1947.

Odvtedy sa pole apoštolátu otvorilo pre jeho saleziánsku činnosť. Od roku 1948 do roku 1952 bol kaplánom vo farnosti Ecklmuhl v Orane s prerušením keď sa obrátili na neho, aby sa stal vychovávateľom v škole Bouisseville (1950-51) v Alžírsku. Vrátil sa do Francúzska ale znovu šiel do Alžírska do roku 1958-59; tam bol profesorom v Bouisseville. V roku 1959 sa vrátil definitívne do Francúzska, prešiel na dva roky do Toulona, na tri roky do La Navarre a na rok do St-Bonnet-le-Château, kde pracoval v škole StEtienne ako učiteľ. Potom v roku 1966 sa zaradil do farskej komunity Panny Márie Pomocnice a tak zasvätil posledných dvadsať rokov svojho života službe tejto farnosti.

Tam poznal radosť z poníženej služby, bol pozorný voči chorým a stál po boku ľuďom v pokročilom veku, venoval im veľkú časť svojho času a potešoval ich svojím priateľstvom, nápomocou svojej modlitby a sviatosťami.Vy poznáte lepšie dona Kurtu ako ja a mohli ste si viac ceniť jeho dobrotu a trpezlivosť.On zase nachádzal v Nice spolubratov kňazov v diecéze i v saleziánskej komunite; u nich oceňoval bratské prijatie, prácu vykonávanú v úzkej spolupráci, apoštolský a pastoračný zmysel.Služba prostredníctvom evanjelia, evanjelizácia, bola vždy pre neho prioritou a Ježišove slová, ktoré sme práve počuli, sprevádzali jeho život ako kňaza a rehoľníka. Ony osvecujú jeho minulý život a robia ho i dnes významným.

I keď ho životné skúšky neušetrili, ba ani tá posledná – jeho vlastná choroba – nebola malá, jeho viera a dôvera v Boha mu nikdy nezlyhala.Vieme ako posledná bolesť potrasie človekom. Či je to bolesť morálna alebo fyzická, jej váha je schopná umenšiť našu odolnosť, podnietiť vzburu alebo nás uvrhnúť do depresie. Zdá sa, že don Kurta bolesť skrotil – a to nie tým, že ju prijímal nečinne, alebo pasívne, ale v boji proti nej. Proti nej vždy postavil kresťanskú nádej, totiž tú istotu, že náš Boh je Bohom života a nie smrti. So svätým Pavlom vedel vychutnať tú hlbokú radosť, že sa cítil byť vlastníkom takého dedičstva, ktoré nepozná skazu ani poškvrnenie ani starnutie – a vedel, že skúška „overuje kvalitu našej viery“. Don Kurta vedel evanjelizovať i vlastnú bolesť, aby tak zachránil svoju vieru v milosrdnú prítomnosť Nebeského Otca.

Možno, že je to práve toto víťazstvo, ktoré to vysvetľuje, ako aj jeho láska ku chorým a jeho trpezlivá dobrota. Vedel, že cesta, ktorú treba prejsť, aby sa vyhlo vzbure a rezignácii, aby sa premohli pocity zbytočnosti a absurdnosti, ktorá plodí zlo, je tvrdá: treba prejsť dlhým vnútorným chodníkom. Don Kurta vedel tiež rešpektovať túto oblasť a sprevádzať ľudí v tichosti a v sútrpnosti – on svojou prirodzenosťou nebol príliš zhovorčivý.My sme dnes istí, že dnes objavuje naplno to, čo Boh pripravil tým, ktorí, ako on, viedli boj viery.

My sa za neho spoločne modlíme. Ale ja verím, že my sa môžeme modliť spolu s ním a prejaviť Pánovi naše spoločné vďakyvzdanie za objavenie toho Ježiša, „ktorého on miloval bez toho, žeby ho videl, v ktorého veril, a ktorého stretol s chvením, v nevýslovnej radosti, ktorá tvárnosť premení.“

Nech don Kurta ostáva v našej spomienke a v našich myšlienkach. Nech naďalej sprevádza svojou modlitbou pri Otcovi tých, ktorých poznal a miloval.

(Z francúzštiny preložil don Štefan Šilhár SDB)

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.