Prvé dojmy (Luanda)

Lietadlo pristálo, konečne si začínam uvedomovať, že je to skutočné, že sme v Afrike, no ešte stále si neuvedomujem, že tu budem rok a je to pre mňa ako výlet. Vystúpili sme z lietadla, ale nevedeli sme, či nás niekto bude čakať, keďže náš let, ktorý mal byť v noci, sa presunul na ráno a tým pádom sme prišli poobede o 16:00 miestneho času. (Tento čas je v podstate rovnaký ako náš, ale oni nemajú letný a zimný čas, tým pádom v zime budeme mať toľko hodín ako na Slovensku.) Prvý dojem: „Veď to tu nie je až také odlišné ako u nás. Akurát, že všade je oranžová zem a nie hnedá, a samozrejme, všetci sú čierni.“ Prešli sme vízovou kontrolou a zisťujeme, že tu sa po anglicky asi nikde nedohovoríme, všetci hovoria portugalsky, samozrejme, okrem nás. A konečne vidíme, že niekto tu pre nás prišiel, Padre Victor. A samozrejme, ani on nevie anglicky. Po ceste z letiska na parkovisko k autu sa nás spýtal asi každý taxikár na letisku, či nepotrebujeme taxi. Len sme sa usmiali a ukazovali, že nie. Vtedy sme si začali uvedomovať, že to je naozaj iná kultúra. Počas jazdy po meste do saleziánskeho domu, kde sme mali chvíľu bývať, som videl mnoho ďalších vecí, ktoré dokazovali, že sme v Afrike. Všetci nosia všetko na hlavách: ovocie, knihy, vedrá, plynové bomby… Pri ceste kúpite od pouličných alebo skôr „pocestných“ predavačov skoro úplne všetko.

Všade naokolo staré rozbité budovy, a ak by to všetko ešte stále nestačilo, tak tu bolo niečo, čo to celé umocňovalo a mňa zaujalo najviac: doprava. Áno, legendárna africká doprava. Ako to vystihol Padre Martin: „Doprava je tu…dynamická,“ a mal pravdu. Koľko pruhov je na ceste? Koľko potrebujete, alebo toľko, koľko áut sa vedľa seba zmestí. Obiehanie zľava? Načo, keď môžem sprava. A najrýchlejší spôsob ako sa niekam dostať ? Ak by náhodou išla okolo sanitka alebo policajti so zapnutými majákmi, tak rýchlo sa dostaňte za nich a držte sa ich, dokiaľ môžete. A toto všetko: doprava, černosi, predavači… keď sa to spojilo s nejakou portugalskou hudbou, ktorú sme mali v aute pustenú, tak som sa cítil ako v nejakom starom filme s Budom Spencerom.

Potom sme dorazili do saleziánskeho domu, v ktorom sme mali byť pár dní. A dostali sme pekné izby, povedal by som, že až luxusné. Vedľa susedom rástli banány a všetko bolo pekné, až na jednu vec – nerozumeli sme nikomu a nikto nám.

Prvý krát v Kala-Kala

Večer som šiel do kuchyne a stretol Padre Martina. Bol to prvý človek, ktorý vedel po anglicky. Hneď mi navrhol, či s ním nechcem ísť ráno na omšu do Kala-Kala (pre tých, čo to nevedia, tak to bude môj domov pre tento rok, kedže som poslaný ako dobrovoľník konkrétne tam) a takáto ponuka sa neodmieta. A tak sme ráno vstali už o 5:30 a išli tam. Divili by ste sa, ale už o takom čase sú cesty plné áut. No nebojte sa, po ceste späť sa nám podarilo dostať za políciu, takže to bolo v poho :). Po ceste tam sme sa dozvedeli, že to vlastne bude prvá omša v ich novom kostole, ale zároveň aj posledná pre Padre Martina, ktorý po 25 rokoch odchádza z Angoly. Bola to omša plná spevov chlapcov. Stretol som sa tam aj s Leonardom, dobrovoľníkom z Talianska, ktorý tam bude so mnou. Ukázal mi domček, kde budeme bývať a už sa teším. Zoznamoval som sa s veľa chlapcami, ktorí sú v centre, no zatiaľ nechápem ako ich rozoznám, keď pre mňa sú všetci skoro rovnakí. V Luande sme boli 5 dní, počas ktorých sme sa snažili čo najviac učiť portugalsky. Bolo veľmi ťažké, keď sa človek skoro celý deň učil a večer prišiel na večeru a zistil, že vôbec nič nevie. A keď sme už pri jedle, tak v Luande sme mali skoro každý deň kurča a k tomu ryžu a fazuľu, niekedy aj zemiaky, nejaký šalát, banán…celkom dobrá strava. V tomto dome v Luande žijú aj nejakí dobrovoľníci napr. Vanesa z Argentíny, alebo Joao z Portugalska, ktorý práve po 2 rokoch odchádza tiež, a mnoho iných. Joao bol pre nás asi najobľúbenejší, lebo vedel, aj po anglicky. „Aj“ hovorím preto, lebo vedel dokonca aj poľsky, keďže má snúbenicu z Poľska. Práve vďaka tomu vznikla zaujímavá situácia, keď sa Slovák s Portugalcom rozprávali v Angole po poľsky. V nedeľu ideme do Calula – to je mestečko, kde budú ako dobrovoľníčky Martina a Katarína a ja mám ísť s nimi na jeden týždeň. Už sa teším. Síce neviem, čo ma tam čaká, ale nebaví ma len sedieť a učiť sa.

Tak zatiaľ ahoj, pozdravujem z Afriky!

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.