Don Fabio Attard sa stal prvým hlavným predstaveným, ktorý bol zvolený mimo členov generálnej kapituly a v čase svojho zvolenia sa nachádzal Ríme. Po prvom kole hlasovania, v ktorom bol zvolený, pokojným, ale emotívnym hlasom odpovedal na otázku predsedu generálnej kapituly dona Stefana Martoglia, či prijme túto novú zodpovednosť: „Ak mi moji spolubratia dali dôveru, s Božou milosťou urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

Následne v ten istý deň, v utorok 25. marca, na slávnosť Zvestovania Pána, don Attard pricestoval do Turína, kde vo Veľkej aule na Valdoccu zložil Vyznanie viery a stal sa novým hlavným predstaveným saleziánov a 11. nástupcom dona Bosca.

Na záver obradu mu don Alphonse Owoudou, regulátor 29. generálnej kapituly, odovzdal visačku/menovku kapituly, čím ho formálne začlenil medzi členov zhromaždenia. Potom sa začala dlhá fáza oficiálnych pozdravov, ktorú otvoril predseda 29. GK don Stefano Martoglio a pokračoval v nej emeritný hlavný predstavený don Pascual Chávez a ďalší hostia, ako aj generálna matka Dcér Márie Pomocnice Chiara Cazzuola.

Medzi najočakávanejšie momenty, na ktoré sa tešilo viac ako 220 členov kapituly prítomných v sále – a tisíce saleziánov a sympatizantov diela dona Bosca, ktorí ho sledovali a komentovali v reálnom čase prostredníctvom priameho prenosu – patril prvý príhovor dona Attarda ako hlavného predstaveného. V dvadsaťminútovom príhovore načrtol svoju víziu a kľúčové smerovanie Kongregácie.
Téma Kongregácia a dynamika, z ktorej treba vychádzať
„Najdôležitejšou témou dnes nie je Fabio Attard, ale saleziánska kongregácia,“ začal a vysvetlil, že „dnes Kongregácia urobila gesto, ktoré svedčí nielen o jej životaschopnosti, ale aj o túžbe, aby táto životaschopnosť pokračovala prostredníctvom ľudí, ktorí boli zvolení, aby na určitý čas prijali službu.“
A títo ľudia v službe Kongregácie nie sú sami, ale sú súčasťou dynamiky, „v ktorej hovorí Boží Duch… v ľudských dejinách, ktoré sa prispôsobujú tomu, čo je mocou Boha, ktorý naďalej tvorí, zachraňuje a posväcuje“.

Preto je jeho prvým povzbudením pre spolubratov „otvoriť sa týmto dejinám spásy, ktoré majú svoj začiatok a koniec v Ježišovi Kristovi“, vychádzajúc zo zdravého uvažovania o tom, čo znamená byť dnes saleziánmi, aby sme skutočne žili tému kapituly „Nadšení pre Ježiša Krista, zameraní na mladých“, aby sme sa dôsledne pýtali, s akým postojom, s akou túžbou sa každý pripája k spolupráci, aby Kongregácia a jej poslanie mohli napredovať.
„Dnes sme ako Saleziáni dona Bosca povolaní žiť charizmu a vyhnúť sa nebezpečenstvu pastoračného zdvojovania. Je to nebezpečenstvo, ktoré poznáme a máme ho v mysli… Nie je však ľahké prejsť od priameho, analytického chápania k prorockej vernosti!“
Od lásky k Bohu k láske k ľuďom
Druhým krokom hlavný predstavený posunul úvahy ešte ďalej. Ak je teda základom zakorenenie v Kristovi a uvedomenie si vlastnej charizmy, v tejto dobe, „ktorú pápež František dobre definuje ako zmenu epochy“, sa od saleziánov žiada, aby sa dobre zamysleli nad svojou výchovnou službou. „Sme dobrodincami, pánmi, dodávateľmi… alebo sme služobníkmi?“

Don Attard na základe svojich skúseností z návštev po celom svete konštatuje, že mladí ľudia dnes žijú v „jednej veľkej dedine“ a že otázky mladých ľudí sú rovnaké vo Vietname, Brazílii, Španielsku, Indii… Ak sú však tieto otázky zakotvené v tejto novej dobe, zostáva v nich neustála túžba po zmysle. „Táto túžba existuje, ale dokážeme ju uchopiť? … Ak chceme skutočne slúžiť mladým ľuďom, musíme im poskytnúť správny priestor, ľudí, návrhy, aby sme túto túžbu mohli zachytiť, rozpoznať a možno jej dať pohár vody.“

Zmena doby nesmie byť ani výhovorkou, ani problémom, ale príležitosťou, ktorá sa nesmie premárniť. „Naša vášeň je mierou našej oddanosti, naša vernosť je základom nášho proroctva, nič iné neexistuje,“ vyhlasuje jasne. Dodáva, že pri pozorovaní zvonku, prostredníctvom médií, si všimol, že kapitula naozaj uvažuje načúvaním Duchu Svätému, takže skutočnou výzvou bude preto preniesť tohto ducha, dynamiku a postoje do provincií, do každodennej práce.
Situácia saleziánov v oblastiach vojnových konfliktov
Na záver sa don Attard venoval mnohým saleziánom, ktorí pôsobia v krajinách, kde sa vedú vojny: na Ukrajine, v Palestíne, Izraeli, Libanone, Sýrii, Barme, Sudáne, Etiópii, Konžskej demokratickej republike… „Títo naši spolubratia potrebujú našu duchovnú blízkosť, pretože tam vydávajú svedectvo, sú mučeníkmi nového storočia.“

Ako príklad uviedol dona Toma Uzhunnalila, saleziánskeho misionára v Jemene, ktorý bol v rokoch 2017 – 2018 unesený na 557 dní: „Podobne ako mnohí ďalší synovia dona Bosca, ktorí v mnohých kontextoch extrémnych ťažkostí „svedčia o tom, že pre Ježiša sa oplatí byť donom Boscom pre dnešných mladých ľudí“.
Cesta, po ktorej kráčame spoločne
Na záver sa don Attard venoval otázke služby. Uviedol, že „služba sa musí vykonávať dôveryhodným a viditeľným spôsobom, a to sa týka najmä hlavnej rady. Sme tu ako príklad synodality, spoločenstva, bratstva a otcovstva. Sme tam na to, aby sme slúžili, nič nepridávali, nič neodoberali“.

A po vzore pápeža Františka požiadal o modlitby. „Modlite sa za mňa a za tých, ktorých zvolíte do hlavnej rady, pretože sme spoločenstvo, sme bratia.“
Deň po svojom zvolení slávil aj svoju prvú svätú omšu ako hlavný predstavený v Bazilike Márie Pomocnice v Turíne na Valdoccu.

Zdroj: infoans.org