Rozhodnutie pre misie (ísť za svojím snom)

Čaute volám sa Lukáš, ale všetci ma volajú Ogi a tu je príbeh mojej misie pekne od začiatku, vlastne len začiatok.

Prvý kontakt s misiami

Môj prvý kontakt so saleziánskymi misiami bol raz večer, keď mal v našom kostole prezentáciu jeden misijný dobrovoľník o jeho misii. Bolo to veľmi zaujímavé a pre mňa ako chlapca, ktorý má rád dobrodružstvo, niečo lákavé (veď už ako malý chlapec som sníval, že raz, keď budem veľký, pôjdem do Afriky a uvidím všetky tie úžasné zvieratá, ktoré som videl iba vo filmoch a rozprávkach – a verím, že o tom sníva skoro každé dieťa – ale čím som bol starší, tým viac som vedel aké je to nereálne), no nevzbudilo to vo mne veľkú túžbu, aspoň som si to myslel.

Prebudenie sna

Prešlo pár rokov a myšlienka misií sa znova odkiaľsi vynorila. Začal som o tom uvažovať viac a veľmi sa mi to páčilo, no myslel som si, že to je zase len jeden z mojich krátkodobých snov, ktoré ma po pár týždňoch prejdú, ale po niekoľkých mesiacoch som o tom stále rozmýšľal a hľadal všetky možností misií (organizácie), aké na Slovensku sú a najviac sa mi páčili tie saleziánske. V polovici 4. ročníka, keď bolo potrebné rozhodnúť sa čo ďalej a posielať prihlášky na vysoké školy, som začal rozmýšľať čo budem robiť po strednej škole. Pozeral som si všetky školy, ale žiadna mi nevyhovovala, netušil som čo ďalej a bol som z toho vystrašený. Začal som reálne rozmýšľať o misiách, ale nikomu som o tom nepovedal.

Krok vedľa a späť

Moji rodičia chceli aby som šiel na vysokú školu a tak tesne pred tým ako sa končili termíny, som poslal prihlášku na vysokú školu so zameraním angličtina (áno ja, elektrikár, na angličtinu..sám nechápem). Keď mi prišla odpoveď z vysokej školy, tak som rozmýšľal nad tým, že ani neviem čo chcem aby bolo vo vnútri. Byť prijatý som chcel, ale zároveň aj nechcel. Bolo to niečo medzi tým, čo som chcel ja a čo chceli ostatní odo mňa. Keď som to otvoril tak som zistil, že som prijatý, a všetci sa tešili, iba mne sa nejak nechcelo tešiť. Nastúpil som do školy a zlepšil som sa v angličtine, ale vnímal som, že toto nie je pre mňa. Keď sa končil 1.semester a prišlo skúškové obdobie, tak som začal rozmýšľať: „Som na správnom mieste? Čo chcem v živote robiť?“ a zistil som, že toto nie je to, čo chcem. Stále viac som rozmýšľal o misiách, pretože po dvoch rokoch tá túžba neprestávala, ale rástla a ja som si stále viac uvedomoval, že Boh si ma na to akoby pripravoval od malička, keďže som chodil na skauting, neskôr mal vlastnú skupinku ako animátor a teraz aj v spoločenstve. Rozprával som sa s mojou mamkou a povedal som jej o misiách, že by som chcel ísť a spýtal sa ako to vidí ona. Povedala dobre, nech idem, no nečakala, že to vezmem až tak vážne a do týždňa odídem zo školy. Prihlásil som sa na ročnú prípravu pred misiami, a tak začala moja cesta za misiou.

Čo nič nestojí, za nič nestojí

Nebolo to len ružové, vedel som, že bude nasledovať ročná príprava (to znamená 1 víkend v mesiaci počas 10 mesiacov), celé to začínalo až v septembri a práve bol koniec februára. To znamenalo, že ešte 1,5 roka musím niečo robiť. Pol roka som bol na úrade práce, a až v septembri som si našiel prácu, ale stálo to zato. So saleziánmi som sa prvýkrát stretol na prvom prípravnom stretnutí, ale keď som prišiel domov, tak som si uvedomil, že Boh to už dávno chystal, pretože v izbe mám obraz don Bosca a Dominika Savia a ani neviem prečo. Celá príprava bola super a aj keby som nešiel na misie tak by mi veľa dala. Už od začiatku bolo cítiť rodinnú atmosféru a vznikli tam nové silné priateľstvá.

Vo februári mali padnúť definitívne rozhodnutia zo strany nás aj saleziánov, či ideme na misiu. Aj keď sa moje motivácie ešte stále menili, vstupoval som do prípravy rozhodnutý, že chcem ísť a to sa nezmenilo. Veď v podstate som nemal, žiadny plán B, dal som do toho všetko. Tak som čakal iba na odpoveď Saleziánov a po rozhovore a vzájomných „pre a proti“ vzišlo rozhodnutie, že idem. Som síce najmladší zo všetkých, čo tohto roku odchádzajú na misie, no verím, že to nie je nevýhoda. V marci malo padnúť rozhodnutie kam kto pôjde. Na výber boli tieto miesta: Keňa, Angola, Sibír, Azerbajdžan, Luník IX. Ale o tom sme už nerozhodovali my, ani si nevyberali. A tak na marcové prípravne stretnutie sme prišli všetci vo veľkom očakávaní, a dočkal som sa odpovede: „Angola.“

Celkovo sme boli vyslaní ôsmi do štyroch krajín. 2 Keňa, 2 Azerbajdžan, 1 Sibír a 3 Angola.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.