Saleziáni spomínajú na november 89: zmenu prijímali s nádejou i ťažko

(Bratislava, 17. novembra 2014) – Piati saleziáni odpovedajú na tri rôzne otázky s pohľadom späť na udalosti novembra 1989. Karol Maník bol študentom na VŠ a chodil na mítingy, Peter Bešenyei sa vrátil z vojenčiny, Ján Čapla bol učiteľom na dedine, kde mal aj prvú verejnú svätú omšu, Jozef Kosmál bol farárom na dedine a vnímal veci ako boží zásah, a Vladimír Fekete pracoval v závode geologického prieskumu. Tu sú ich spomienky a myšlienky späté s novembrovými udalosťami pred 25 rokmi.

– Kde ho zastihli udalosti novembra 89 a ako ich prežíval? Odpovedá don Karol Maník, dnes provinciál saleziánov na Ukrajine.

Udalosti novembra 89 ma zastihli v Košiciach, kde som študoval na Vysokej škole technickej. Popri tom som prešiel tajnou formáciou u saleziánov a práve v roku 1989 som si popri štúdiu robil aj noviciát, ktorý bol prispôsobený týmto ilegálnym podmienkam. Býval som na priváte u jedného saleziána, ktorý pracoval v pivovare a saleziánsky pôsobil po večeroch a víkendoch. V takomto "nasadení" prišli udalosti novembra. Aj ja som sa zapojil do demonštrácií a pochodoval som ulicami Košíc štrngajúc kľúčmi. V aule vysokej školy sme sa schádzali a počúvali svedectvá mladých, ktorí boli v Prahe, a všetky aktuality zo Slovenska. Mal som 22 rokov a "zacítil" som nádej na vonkajšiu zmenu. Bolo to čosi vnútorne silné, povzbudzujúce a nepochopiteľné. Objavovali sme slobodu.

– Kde ho zastihli udalosti novembra 89 a ako ich prežíval? Odpovedá don Ján Čapla, dnes farár v Bratislave-Miletičovej.

Moje povolanie sa zrodilo v konkrétnych okolnostiach, ktorých súčasťou bol aj totalitný režim, v ktorom sme žili. Cítil som spolu so svojimi bratmi nesmiernu túžbu hlásať evanjelium v podmienkach úplne nepriateľských Cirkvi. V živote saleziánskej kongregácie na Slovensku sme prežívali zážitok Ducha, ktorý stále potvrdzoval svoju prítomnosť tým, že požehnával našu apoštolskú prácu a nové duchovné povolania. Režim sa snažil udusiť život viery a my sme žasli nad tým, že Duch Boží o to viac vzbudzoval život… Koncom roku 1989 som pracoval ako učiteľ na dedinskej škole v Rimavskej Seči. Bývali sme na byte so spolubratom tiež učiteľom Jozefom Slivoňom v neďalekej Rimavskej Sobote. Obaja už vysvätení kňazi, saleziáni, ktorí tajne rozdávali božie požehnanie… Bratislava bola ďaleko a hoci učitelia počuli, že to tam vrie, boli veľmi opatrní a tvárili sa, že sa nič nedeje. Istá staršia učiteľka mi povedala: „My sme takéto už zažili a neprajem si, aby sme museli znova zažiť to, čo nasledovalo po tom, keď to prešlo. Všetky tie previerky, donášania…“ Rehoľní predstavení chceli, aby sme dokončili školský rok. Riaditeľ ešte aj po novembri trval na tom, aby deti učiteľov oslovovali: „súdruh, súdružka“. Pokračovali ideovo-politické školenia a povinný krúžok ateistickej výchovy detí vo vyšších ročníkoch, aby mohli zložiť sľub vernosti marxizmu leninizmu a socialistickej vlasti pred miestnym pamätníkom, ako náhradu za birmovku…Počas koncoročnej klasifikačnej konferencie som sa postavil a povedal som pred všetkými kolegami, že som kňaz a rehoľník. Zavládol údiv a zdesenie zároveň. Niektorí mi po nej blahoželali a predseda straníckeho výboru mi ironicky pripomenul, aby som si nemyslel, že som nebol sledovaný. A zasa istý starý pán učiteľ ma pozval k nemu domov, kde sa s plačom priznal: „Janko, ja som vyrastal u jezuitov v Košiciach, chodil som do kostola… V päťdesiatych rokoch ma nútili, aby som sa písomne zriekol svojej viery, keď chcem byť učiteľom. Sledovali ma, či nebudem krstiť svoje deti… ja som si život takto nepredstavoval..“ Mal poznačený celý život.Všetkých som pozval na koniec školského roku, na Petra a Pavla (v roku 1990) na svoju prvú verejnú omšu do miestneho kostola. Do kostola, kam chodilo v nedeľu asi desať ľudí, ich vtedy prišlo asi tristo. Aj niekoľko učiteľov, ostatní ktorí mi sľubovali účasť sa ešte stále báli…My saleziáni sme boli zvyknutí na prácu v podmienkach totality, v rôznych zamestnaniach, sledovaní, vypočúvaní, ale predsa radostní. Vedeli sme v tom chodiť a mysleli sme si, že počas nášho života sa to neskončí. Keď to však skončilo, mal som pocit akoby som vyšiel z temného lesa na slnečnú čistinku. Sloboda je niečo, čo patrí neodmysliteľne k ľudskej prirodzenosti, nech by chýbalo čokoľvek, nedostatok slobody sa nesie najťažšie.

– Kde ho zastihli udalosti novembra 89 a ako ich prežíval? Odpovedá don Jozef Kosmál, dnes spolubrat v komunite v Dubnici nad Váhom.

Ja som sa v čase zamatovej revolúcie nachádzal v Adamovských Kochanovciach ako farár. Na dedine sa nedialo nič. Sledoval som to cez televíziu. Samozrejme som sympatizoval s tými, čo sa usilovali zlikvidovať nespravodlivý režim. V minulosti som prežil podobné situácie, keď boli revolúcia v Budapešti, vo Východnom Nemecku a aj u nás v Československu v roku 1968. Nadšenie a vedomie, že sme už slobodní, sa žiaľ zmenili na sklamanie. Manifestovanie v Bratislave, v Budapešti ani vo Varšave neprinieslo trvalú zmenu. Politici poučení neúspešnou minulosťou pripravovali pôdu v Rusku. Helmut Khol a Gorbačov sa dohodli na zmene a na neútočení na satelitné štáty. Okrem toho verím, že to bol zásah zhora – z neba. Predčasné nadšenie v roku 1968 sme cítili ešte 20 rokov, keď nás stíhali za prejavy slobody. Preto pád kumunizmu nepokladám za ovocie našich aktivít, manifestácií a podobne, ale je to zásah zhora, boží dar. Ja si nemyslím, že som sa pričinil o zmenu, ale ďakujem za to Pánu Bohu.

– Ako veľmi a v čom zmenil november 89 jeho saleziánsky život?Odpovedá don Peter Bešenyei, dnes direktor komunity na Luníku IX v Košiciach

V tom čase som sa práve vrátil zo základnej vojenskej služby a predstavení ma poslali do komunity v Bardejove. Zamestnal som sa ako energetik a tajne som študoval teológiu. Postupné zverejňovanie našich starších spolubratov, ktorí prechádzali z civilného zamestnania do pastoračnej služby, nás pripravovalo na to, že aj my mladší budeme musieť vyjsť z ilegality. Najťažšie bolo prejsť mentálnou zmenou, nakoľko moja predstava o kňazstve a mojom pôsobení bola úplne iná, ako nám ponúkala prichádzajúca sloboda. Nanovo bolo potrebné prehodnotiť svoje povolanie i svoje najvnútornejšie pohnútky pre zasvätený život. Nebolo to ľahké obdobie pre nás, vtedy mladých saleziánov, nakoľko okrem vonkajších zmien na nás negatívne doliehali aj odchody viacerých našich spolubratov, ktorí nechceli prijať tento nový ponúkaný model.

– Čo vzal a čo priniesol november 89 pre saleziánov na Slovensku?Odpovedá don Vladimír Fekete, dnes predstavený saleziánskej misie v Baku, Azerbajdžan

Priniesol nám predovšetkým náboženskú slobodu. Pád vedúcej úlohu komunistickej strany a jej ateistickej ideológie v živote spoločnosti mal veľmi veľa dôsledkov, no pre nás rehoľníkov, ktorí boli dovtedy oficiálne zakázaní a fungovali mimo zákona, znamenal možnosť začať fungovať oficiálne, slobodne budovať diela a výchovné štruktúry, o ktorých sme predpokladali, že nám umožnia účinnejšie plniť naše poslanie.Stratilo sa tým azda pre niekoho z nás čaro vedomia, že robíme čosi proti „tým zlým“, skončilo vnútorné napätie z toho, dokedy sa budú stranícke orgány tváriť, že o nás nevedia a kedy nás všetkých posadia za mreže.November nám však vzal aj určitú výhodu života v stabilite, v obmedzených, ale jasne zadefinovaných podmienkach „zamrznutého rybníka“ , kde boli jasné hranice, vedelo sa presne, kto sú tí zlí i aké sú naše možnosti hýbať sa, aby sme prežili a pomohli aspoň niektorým. Pomerne rýchlo a azda nie dosť pripravení sme sa zrazu ocitli akoby na ľadovej kryhe, ktorá nás unášala neznámou rozbúrenou riekou kapitalizmu. Život sa stal slobodnejším, ale aj náročnejším. Správne sa rozhodovať je dnes zložitejšie, pretože všetko sa rýchlo a neustále mení, nebezpečenstvá i nepriatelia duchovného života sú viac skrytí a duch tohto sveta ľahšie vniká aj do sŕdc Bohu zasvätených osôb. Je to však krajšie a dôstojnejšie človeka, pretože nás to núti stále hľadať svetlo a silu Ducha pri využívaní nových, oveľa väčších možnosti, aké sme mali v minulosti.

Spracoval rhsdb, foto wikipedia.org

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.