Škola pokory, ktorá nám pomáha rásť

Za posledné týždne sa toho stalo naozaj veľa. Veľa pekného a veľa aj naozaj ťažkého. Nie ťažkého z hľadiska, ktoré si možno mnohí predstavujeme, keď počujeme „oni sú na misii v Afrike“. Nie ťažkého v zmysle, že by nám tu čokoľvek z hľadiska pohodlia chýbalo. Skôr sa nám stalo mnoho vecí náročných na pochopenie alebo na vnímanie Boha v každom okamihu. Náročných na večerné zaspávanie s pokojom v srdci, náročné na ranné vstávanie s naozajstnou chuťou ísť za našimi chlapcami s plným nasadením a úsmevom. Náročných, ale s Božou pomocou nie neprekonateľných, náročných, ale nie niečo, čo by nás neposunulo znovu bližšie jeden k druhému, znovu bližšie k Bohu, znovu bližšie k opravdivosti úmyslov, pre ktoré sme sem prišli. Stále si uvedomujeme, že byť tu je pre naše manželstvo, aj pre každého z nás osobitne veľkým požehnaním a cítime vďačnosť za toto miesto a aj všetkých ľudí, s ktorými sa tu stretávame.

Ale aby sme to všetko aj trošku vysvetlili 🙂 . Posledné týždne s našimi chlapcami boli naozaj zaujímavé. Myslíme si, že najmä tým, že naši chlapci v prvej polovici novembra odchádzali „domov na prázdniny“. To všetko by bola úplná paráda. Tu v Keni končí školský rok, začínajú sa najdlhšie prázdniny, ktoré tu deti majú. Po takmer troch mesiacoch uvidia svoju rodinu, uvidia kamarátov, užijú si poriadne voľno, ráno budú spať dlhšie ako do 5:50, dajú si raňajky, pozrú si telku, prípadne sa pôjdu s rodičmi okúpať, všetko, ako to poznáme my… Nie. Mnohých, väčšinu z nich doma nečakalo nič z tohto. Samozrejme, sú tu aj chlapci, ktorých doma čakala milujúca mama či otec, ale takých je len zopár. A tak s veľkou radosťou spojenou so zatváraním školy a ukončovaním všetkých testov, sa každým dňom stupňovalo napätie, čo ich doma čaká. Vidieť ich prísť si po mobil a volať príbuzným, mnohých so strachom v očiach a otázkou, či sa môžu vrátiť, bolo pre nás často bolestné. Každý z nich má miesto, kam môže ísť. Avšak mnohých čakalo iba miesto ne prespanie. Mnohí momentálne trávia svoje prázdninové dni túlaním sa po uliciach, hľadaním plastov, či kovov a snahou predať ich a zarobiť niečo, čo by ich uživilo. Prešlo niekoľko dní a jeden z našich stál tu v Langate s malým ruksakom plným svojich vecí a s prosbou, či môže ostať. Otec si našiel novú ženu a tá ho veľmi bila a nedávala mu poriadne jesť. A tak sa rozhodol ujsť. Niekto mu dal zopár drobných na prvú časť cesty späť, potom niekoho uprosil, aby ho vzal ďal

šiu časť zadarmo, nakoniec dlhý úsek šľapal pešo. Prišiel podvečer. Od rána nejedol. A to od začiatku jeho „vysnívaných prázdnin“ prešlo iba niekoľko dní. Také sú často príbehy našich chlapcov. Ostáva nám iba modlitba, aby sa naši chlapci vrátili späť po prázdninách, aj keď nie plní nových zážitkov a spomienok na dovolenku s rodičmi, ale aspoň bez nových zranení fyzických aj psychických, ale aj bez novej závislosti a v lepšom prípade aj trošku oddýchnutí do ďalšieho školského semestra. Najbližšie dni by sme niektorých z nich mali ísť pozrieť a skontrolovať, ako sa im darí a či majú podmienky, v ktorých sa dajú zažiť prázdniny, počas ktorých im nič vážne nehrozí. A tak sa nám potom, veríme, podarí napísať niečo viac.

Avšak v týchto dňoch, kedy boli chlapci plní strachu z návratu domov, boli aj prípady, kedy sa s nami nerozprávali aj niekoľko dní. A na naše prekvapenie to boli aj chlapci, s ktorými sme pred tým ešte nemali žiadne problémy. Napríklad chlapec, ktorý sa n a písomky počas semestra podpisoval Fredy Vlasák Mwangi a boli sme s ním naozaj dobrí kamaráti, si zobral do hlavy, pre nás úplne nepochopiteľne, že Karol ho chcel pri jednej situácii zabiť (keď ho s notebookom v ruke odsunul po trojnásobnom prosení, nech ho teraz neštípe do ruky, pretože mu notebook vypadne). A tak nám počas niekoľkých dní s veľmi vážnou tvárou rád pri každej príležitosti pripomenul, že nemôžeme porozumieť jeho bolesti, ak ho chcel niekto zabiť, prípadne písal lístočky, ktoré boli ďaleko od tých romantických spred niekoľkých týždňov. Niko Karola takmer uškrtil, keď mu Karol po trojnásobnom upozornení, nech netrieska počas modlitby lyžičkou o železný tanier, tanier zobral s vysvetlením, že mu ho vráti hneď po modlitbe pred jedlom. Ale on po modlitbe celé jedlo hodil o zem, nech si ho zje Karol, ak ho chce a išiel sa ho snažiť uškrtiť.

Alebo aj iné podobné situácie, ktoré boli z nášho pohľadu úplne nepochopiteľné a reakcie, ktorým sme sa museli prestať snažiť porozumieť. A napriek tomu, že toto boli tie situácie, ktoré nám v žiadnom prípade nedali zaspávať s pokojom v srdci, alebo kvôli ktorým sme si aj poplakali, vieme, že Boh nás sem určite neposlal, aby sme všetko pochopili. Najväčšou milosťou a ovocím modlitieb ľudí, ktorí sa za nás doma modlia, boli v tomto období chvíle, kedy sme si zrazu uvedomili, že na našich chlapcov pozeráme s veľkou láskou. Ako naši rodičia pozerali na nás a dokázali nás milovať bezpodmienečne, nech sa dialo čokoľvek. Toto je presne Božia Láska, ktorá prichádza, ak je tá naša slabá. A tak sme často cítili, že nech sa deje čokoľvek, toto sú chlapci, ku ktorým sme poslaní a pre ktorých máme posledných pár týždňov alebo dní, byť tu naplno.

Chceli sme sa Boha pýtať a sústrediť len na to, ako tu byť pre nich aj tak a to takým spôsobom, aby mohli cítiť lásku a rodičovskú bezpodmienečnú podporu. Ale zároveň, aby sme im pomohli aj rásť a naučiť ich nesprávať sa v týchto dňoch k dobrovoľníkom ako k sluhom, od ktorých potrebujú iba zašiť veci, lepiť topánky a získavať posledné lieky. A tak sme sa len snažili riešiť situácie v čo najväčšom pokoji a chlapcom dookola opakovať, že ich máme radi a že sme tu kedykoľvek pre nich. Po týchto slovách sa situácia niekedy zhoršila. Jeden kňaz nám neskôr pomohol týmito slovami: „Predstavte si, že máte veľkú ranu na hrudi a niekto vás ide objať. Čo urobíte? Silno ho odsotíte. Musíte im pomaly pomáhať, aby sa im rany zaceľovali.“ Ale teraz vôbec nevieme povedať, nakoľko sa nám to v ich životoch podarilo. Aj keď sme s nimi zažili množstvo pekných situácií, o ktorých bude celý ďalší blog 🙂 .

Popri týchto niektorých ťažkostiach s chlapcami sa stali niektoré veci, ktoré nás tiež mali mnohému naučiť. Po dvojmesačnom nácviku vystúpenia na veľkú oslavu výročia založenia Bosco Boys (ešte na Slovensku sme sa tešili, ako si s chlapcami na túto udalosť nacvičíme to divadlo). Mali sme pocit, že to bude úplná pecka. Klip Everything od Lifehouse s príbehom chlapca z ulice, ktorého Boh zachránil od fetovania a iných nástrah, a po všetkom, čím prešiel, ho priviedol do Bosco Boys, predsa musí byť presne to, čo saleziánov nadchne. Po ňom ešte, z nášho pohľadu parádna pesnička, ktorú sme po večeroch pre túto príležitosť vymysleli, ktorá by celý príbeh dovysvetlila a zároveň ďakovala za 25 rokov zachraňovania chlapcov v Bosco Boys. Celé naše vystúpenie nakoniec (z nášho pohľadu nie úplne spravodlivo) pre nedostatok času zrušili, čo nás tiež stálo nejaké tie chvíle v kaplnke, zmierovania sa so situáciou, prosiac o milosť všetko prijímať presne tak, ako to je.

A tak sme sa snažili. Úprimne, často nám to robilo ťažkosti, ale určite sme si istí, že Boh premenil každú jednu tak, ako to vie iba On. Na väčšie šťastie nás oboch, na väčšie šťastie našich chlapcov, ktoré možno my ani neuvidíme, ale veríme, že aj na väčšie šťastie ľudí doma, na ktorých myslíme v modlitbách. My to cítime už teraz. Okrem všetkého iného aj v tom, ako rastie naša manželská Láska. A to je naozaj veľké požehnanie.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.