Slnko vyjde zas

Ahoj kamarát, vítam Ťa pri čítaní môjho blogu, kde opisujem svoju každodennosť. „Je zvláštne, ako sa deň za dňom nič nemení, ale ak sa obzrieš späť, všetko je odlišné.“ Posledný mesiac okrem toho, že mi ubehol rýchlo, priniesol aj množstvo zmien. Bosco Boys centrum je bezpochyby veľmi živý, niekedy až živelný element, ktorý sa neustále mení, pretvára a rozvíja. Ľudia sa tu točia ako na nejakom kolotoči. Niekedy, ak sa vymení príliš veľké množstvo ľudí, cítim sa ako na úplne odlišnom mieste. Človek tu veru nikdy nestagnuje.

Nové chce dnu a staré von

Začnem tým, že prišiel Martin. Po niekoľkých mesiacoch „samoty“ už nie som viac jediný Slovák na tomto mieste. Došiel ďalší dobrovoľník. Je fajn mať pri sebe niekoho, s kým sa dá porozprávať v materinskom jazyku. Je príjemné pozdieľať sa, prípadne poohovárať, či niekedy len byť ticho v prítomnosti niekoho, kto Ti rozumie. S Martinom sme stihli už navštíviť mesto, vidieť kultúru v podobe tradičných tancov niekoľkých kmeňov, bicyklovať v lese, opekať klobásy v našej záhradke a bude toho ešte omnoho viac. Jeho príchod bola osviežujúca zmena.

Krátko po Martinovi sa vrátil do Kene aj otec Stano. Naša slovenská aliancia sa pomaly zväčšuje. (Ktovie, možno si časom presadíme aj naše európske zvyklosti, ako napríklad nedovoliť kozám žrať kvety…)

Aby sa udržala rovnováha sveta, po prijatí personálu do nášho tímu, sme sa zakrátko s niektorými aj rozlúčili. Odišiel saleziánsky brat Ignatius. Pokročil vo svojej formácii stať sa kňazom. Preložili ho do Embu na sever od Nairobi. Zakrátko ho nasledovali aj naši dvaja ašpiranti Samuel s Alexandrom. Tých je naozaj škoda, pretože boli veľkou pomocou, hlavne čo sa týka ranného budenia chlapcov… ale aj celkového chodu centra. Nuž budeme si teraz musieť vystačiť sami.

Škola

S Alexandrom som učil jednu triedu. On vyučoval matematiku, ja angličtinu. Učiť našich chlapcov nie je žiadna sranda. Ak nemajú dobrú náladu, hocijaké snaženie učiteľa je zbytočné. Navyše kenskí žiaci nepatria medzi tých najchytrejších. Spočiatku som si myslel, že to len chudáci naši chlapci, dlho boli na ulici, ovplyvnení množstvom drog a teraz im chýba koncentrácie, ale nie. Prišla nás raz navštíviť jedna dobrovoľníčka zo Španielska, ktorá pôsobila v nejakej štátnej základnej škole. Zdôverila sa mi, že žiaci nezvládajú jednoduché úlohy. V školách sú vedení len kopírovať, a tak nevedia rozmýšľať. Takže problém nie je len na ulici, ale asi aj niekde inde… No musím uznať, že chlapci v našom centre sú špeciálne prípady. Ak im opravím čo majú nesprávne, rýchlo sa urazia a odmietajú spolupracovať. Chceli by dostávať len správne fajky, s ktorými sa potom chvália všetkým naokolo. …Ach, štúdium nie je vec jednoduchá, povedal by som priam neľahká. 😄 To, že chlapci sú špeciálni, potvrdzujú svojím správaním aj mimo školy. Napríklad Kamal, ma z ničoho nič znenávidel. Ak som sa ho chcel opýtať, čo sa deje, odmietal sa so mnou čoby len rozprávať a všetkým vykrikoval, aký som zlý. Po troch dňoch sa znormalizoval a znovu sa ku mne správal, akoby sa nič nestalo…vraj si robil len srandu. Potom to už nezopakoval, teda zatiaľ nie. Chvíľu mi trvalo kým som si ho nanovo pustil k sebe, no teraz sme kamaráti. Grifin je ďalší lapaj, ktorý si veľmi rád vymýšľa. Raz mi povedal, že jeho mama je čarodejnica a s jej čarovným práškom sa dokáže zmeniť na ruksak, len aby som ho zobral so sebou na Slovensko. Zakaždým keď niečo vyvedie, dám mu prezývku. Už je Kasanova, Ferdo mravec, mende či matako kubwa. Ďalej Števo si dvakrát vyvrtol ten istý členok, Alvin si zlomil ruku, Jožo si reže do ruky a nakoniec Dávid, ktorý sa po návšteve domova, vrátil smutný. Snažil som sa ho rozveseliť, ale nič nepomáhalo. Časom ma začal ignorovať. Prestal som sa namáhať.

Pomocná zábava

Pravdou je, že väčšina chlapcov si vyžaduje pozornosť. Vtedy sa hodí malé rozptýlenie. Jedným takým bol príchod stredoškoláčok z Marsabitu. Dievčatá u nás pobudli päť dní, počas ktorých sme sa každý večer zabávali rôznymi súťažami a hrami, ktoré nám pripravili bratia z Utume. Do jednej zapojili aj mňa, ale veľmi mi to nešlo…

Mnoho zábavy, ale taktiež aj pomoci sa k nám dostane spolu s návštevami. Prišli k nám tri ženy z Malty, ktoré chodia do Afriky, dá sa povedať pravidelne každý rok. Doma získavajú finančné prostriedky, a potom prídu podporovať africké projekty. Aj nášmu centru dopomohli mnohými materiálnymi vecami. Taktiež sa im zapáčili naše nové kalčetá a rozhodli sa kúpiť ďalšie dve aj do základnej školy v Kuwinde. Nakoniec nám ešte zaplatili vstup k bazénu, kde sme chlapcom pripravili nezabudnuteľný piknik.

Exkurzia

Ďalší zážitok mali chlapci, keď sme ich zobrali na strednú školu v Boys Town. Je to saleziánska technická škola. Ide o posledné štádium vzdelávania saleziánmi. Prvé je naše centrum, kde sa rehabilitujú, druhá je základná škola v Kuwinde a nakoniec tu je Boys Town. Chceli sme im ukázať, čo to vlastne znamená, ak sa povie kurz pre tesára, mechanika, zvárača, krajčíra, či elektrikára. Tam si to mohli pozrieť na vlastné oči. Čerešničkou na torte boli bývalí odchovanci, zachránení centrom Bosco Boys, ktorí nám porozprávali o svojej ceste. Bol som na nich nesmierne hrdý a hlavne na tých , ktorých som ešte v decembri minulého roku zažil v našom centre. Vidiac ich stáť pred tými, čo sú ešte len na začiatku svojej cesty a povzbudzovať ich aby sa nevzdávali, lebo to má zmysel, bolo nádherné. Nakoniec sa naši chlapci mali vyjadriť, čo sa im páčilo najviac a ktorý kurz by si vybrali. Väčšine sa pozdával mechanik, len jeden chce byť sekretárka. 😀

Odchod

Pred prázdninami robíme zvyčajne rodičovské združenie, na ktoré sú zavolaní rodičia alebo pestúni našich chlapcov. Nie vždy prídu všetci, ale toto posledné stretnutie s rodičmi bolo naozaj pekné. Účasť bola relatívne vysoká, atmosféra príjemná a chlapci sa nádherne reprezentovali spevom a tancom. Mali sme aj spoločný „slávnostný“ obed, pred ktorým saleziáni nalievali rodičom rozumy a po ňom sa chlapci, ktorých rodičia prišli, vytratili domov na prázdniny. Ostatní chlapci, bolo ich asi dvadsať, ostali v našom centre. V ten deň to tu trochu spustlo, keď sme sa zredukovali asi o polovicu, ale taktiež som sa viac priblížil k tým, pre ktorých si rodičia neprišli. Po týždni sa prázdninoví chlapci vrátili a skupina, ktorá bola pripravená na odchod, sa pobrala do Kuwindy. Táto skupina sa u nás rehabilitovala najkratšie. Pobudli sme spolu len asi štyri alebo päť mesiacov. No aj za tu krátku dobu som si ich stihol zamilovať. Bolo mi veľmi smutno, keď odchádzali. Je to už štvrtá skupina chlapcov, ktorých som si musel získať, a potom nechať ísť…

Chlapci sa ocitajú na ulici, a potom v našom centre, hlavne kvôli rodinným problémom. Najčastejším dôvodom všetkých nezrovnalostí a útekov z domu je polygamia. Chlapci sú doma neľúbení a bití nevlastnými rodičmi, a tak sa osamostatňujú a utekajú do mesta, aby našli lepšiu budúcnosť, no v skutočnosti sa tam len strácajú. Niekedy sú dôvodom úteku zlé výsledky v škole alebo obriezka, po ktorej sa cítia, že sú už muži a idú si to vyskúšať.

Kontakt v meste

V nairobských uliciach žije nespočetné množstvo chlapcov a to aj napriek tomu, že je to ilegálne. Chlapci ulice sú tak naháňaní a bití policajtmi, ale majú svoje základne, v ktorých sa stretávajú a navzájom chránia. Presne tieto miesta boli naším cieľom. Spolu s Martinom a Njorom, sociálnym pracovníkom, sme prišli do mesta pozývať „trpiteľov“ (ako ich nazývajú naši chlapci v centre), aby prišli do Bosco Boys. Počas môjho pobytu na ulici, som stretol dvoch chalanov, ktorí od nás utiekli. Mungus a Robert ma taktiež spoznali, ale vrátiť sa už nechceli. Bolo mi to veľmi ľúto, no nič som s

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.