(Bratislava, 19. marca 2013) – Byť Ježišovým vychovávateľom znamenalo pre Jozefa tú najväčšiu poctu a najšľachetnejšiu prácu. V každej rodine je pre otca cťou byť vychovávateľom, a radosťou, že sú mu zverené mladé bytosti, ktoré musí pripraviť do života. Otec vplýva výchovou na charakter a dušu svojich detí. Niet nič šľachetnejšieho, ako stvárniť ducha a srdce. Je to znak najväčšej dôvery, akú môže Boh zveriť človekovi.
A Jozef nebol Ježišovým vychovávateľom len tak, podľa mena, navonok. Preto sa musel solídne ujať svojej úlohy, a to úlohy neobyčajne výnimočnej. Ježiš sa nesprával tak, aby sa iba zdalo, že sa podrobuje tejto výchove. Jozef naozaj mal vplyv na rozvoj jeho osobnosti.
Napriek tomu sa dá položiť otázka: Mohol Jozef niečo naučiť Ježiša? On, ktorý nebol školený a jeho vedomosti nesiahali ďalej ako vedomosti dedinského remeselníka. Aj náboženské vzdelanie musel mať veľmi jednoduché. Práve preto sa odborníci nazdávajú, že to najdôležitejšie vo výchove sa dáva príkladom, ktorý dáva osobnosť vychovávateľa. A to je oveľa dôležitejšie ako všetky rôzne vedomosti, ktoré vychovávateľ vlastní. Vychovávať znamená predovšetkým dávať, odovzdávať svoj základný postoj duše. Preto bol Jozef oprávneným vychovávateľom a plnil si voči Ježišovi zodpovedne svoju úlohu práve pre svoje duchovné schopnosti a vlastnosti.
Celý Jozefov život spočíval v službe Bohu. Jozef nám ako dokonalý vychovávateľ stavia pred oči vynikajúcu krásu každej vychovávateľskej úlohy. Jeho príklad nám ukazuje, že niet väčšej úlohy, ako pomáhať duši dieťaťa, aby sa zdvíhala k nebu.
Nech sv. Jozef , jeden zo saleziánskych patrónov, vyprosí celej saleziánskej rodine milosť dobre si plniť svoje poslanie – vychovávať mladých.
Zdroj: Jean Galot SJ: Svätý Jozef, Dobrá kniha 1995, www.donbosco.org.au