(Montreal, Kanada, 30. mája 2013) – Maria Arpino Leeová je Kanaďanka, ktorá spolu so svojím manželom odišla ako dobrovoľníčka na Madagaskar. Táto skúsenosť jej pomohla znovuobjaviť autentickosť kresťanského života. Ponúkame Vám jej svedectvo.
Don Bosco bol v mojom živote prítomný mnohými nepatrnými spôsobmi ako ten, ktorý miluje a sprevádza. Jedného dňa som h opočula šepkať o mnohých Božích misiách po celom svete. Po tom, ako som sa nad tým vážnejšie zamyslela, sme sa s manželom rozhodli pridať sa k organizácii Vides Kanada. Poslali nás na Madagaskar, kde som učila a písala výučbový materiál, zatiaľ čo môj muž pracoval s počítačmi. Prijatie tohto volania nás nesmierne zmenilo, táto skúsenosť pridala do našich životov novú dimenziu, ktorej existenciu sme si ani nevedeli predstaviť.
Od našej prvej návštevy sme sa vrátili na Madagaskar dvakrát, no naše najživšie dojmy sú práve z tej prvej. Spočiatku nás na Červenom ostrove prekvapila silná prítomnosť saleziánov. Zistili sme, že saleziáni tam prišli v roku 1981, v súčasnosti prevádzkujú deväť škôl a mnoho farností. Saleziánky prišli v roku 1986 a v súčasnosti vedú sedem škôl a technických centier.
Naše prvé dobrovoľnícke určenie bolo do Manazary, v dištrikte Miarinarivo. Prišli sme počas toho, ako sa saleziáni a saleziánky pripravovali na oslavy sviatku dona Bosca. Sestry viacerých z nás viezli do saleziánskej školy v Ijely. Ich „rachotina“ by na seba nepútala pozornosť ani vo vojenskom múzeu, na tlmiče mali už len vzdialenú spomienku. Po ceste kráčali aj stovky roľníkov, mnohí bosí, v daždi, prešli 30 kilometrov, len aby mohli osláviť dona Bosca. Kvôli lejaku však musela byť omša vonku zrušená. Kostol bol príliš malý, väčšina vrúcne a pozorne stála vonku počas 4-5 hodinovej omše.
Cítila som sa hlúpo, keď som si spomenula na chvíle, v ktorých sa mi nechcelo ísť do nášho nedávno renovovaného kostola kvôli nejakým banálnym dôvodom. A vtedy som bola tam, na konci sveta, v rozbitom kostole, do ktorého presakovala voda zo stropu s takmer žiadnymi stoličkami na sedenie. Cítila som sa dotknutá jednoduchou spiritualitou ľudí stojacich vonku bez sťažovania v neúprosnom daždi. Pomaly som začala cítiť novú blízkosť Boha. Odvtedy verím, že Boh skutočne JE medzi chudobnými a utláčanými. Navyše som si uvedomila, že som nejako bez toho, aby som si to všimla, nahrádzala Božiu lásku v svojom živote za lásku k veciam. Jasne som tiež videla, ako moje ego úspešne zatemnilo starú pravdu: že sme jednoducho pútnici na tejto Zemi. Čoskoro príde deň, kedy si nás ľudia budú pamätať len podľa toho, či sme milovali a boli milovaní.
Po tejto skúsenosti sme vďačne prijali Božiu dobrotu a verili sme, že niečo musíme vrátiť späť tým, ktorí nemali také šťastie. Možno o tom často nerozmýšľame, ale žijeme v bohatej a márnotratnej spoločnosti. Všetkého máme nadbytok, nie veľmi si ceníme, čo máme a sme často nešťastní. Oproti tomu je život na Madagaskare ťažký a často primitívny, ľudia žijú v extrémnej chudobe. Veci, ktoré pokladáme za samozrejmosť sú pre väčšinu Madagaskarčanov luxusom, o ktorom môžu len snívať.
Vo svetle týchto skúseností sme sa rozhodli sústrediť na projekty, ktoré sú pre saleziánky dôležité, tie, ktoré im pomôžu v ich úlohe vychovávať chudobné ženy a ich deti. Vedeli sme, že na to, aby sme túto komplexnú úlohu mohli splniť, potrebujeme pomoc, preto som ignorovala svoju prirodzenú hanblivosť a začali sme kontaktovať všetkých ľudí a organizácie, ktoré sme mohli. Mnohí odpovedali na Jeho volanie. Odpoveď bola ohromujúca a prekvapujúca. S pomocou a štedrosťou mnohých spolupracovníkov sme boli schopní dokončiť niekoľko projektov. Pomohli sme vybudovať nové a lepšie školy, kaplnky, kuchyne, kúpeľne, vodné cisterny a stenu na ochranu záhrady, kde pestujeme jedlo pre deti. Bola som hlboko pohnutá rôznorodosťou ľudí, ktorí spolupracovali, aby priniesli dôstojnosť do životov úplných neznámych. To bola najlepšia časť každého jedného projektu.
Je dôležitejšie, než kedykoľvek predtým, aby sme boli k sebe navzájom dobrí. Každé gesto, akokoľvek malé, sa počíta. Zažila som dobrotu všade, no nie je okázalá alebo ohromujúca, ako jej opak. Dobrota je skromná a milá a premieňa potichu a isto. Raz mi niekto povedal, že osobná a neopísateľná radosť, ktorú ľudia cítia vo svojich srdciach, keď pomáhajú jeden druhému, je Božie objatie. Je to Jeho spôsob, ako povedať ďakujem za odpoveď na Jeho volanie.
ANS, tl
