Taký život

Niekedy to nie je ľahké byť 1. krát v živote učiteľom v škole, ktorá vlastne ani nie je klasickou školou a kde chlapci nie sú zvyknutí sa učiť, lebo na ulici mali slobodu. Navyše keď mojej angličtine chýba obšírnejšia slovná zásoba, a tak isto aj chlapcom. Alebo byť prvý krát futbalovým rozhodcom na ihrisku kde nie sú čiary a kde každý z hráčov by chcel rozhodovať miesto rozhodcu. Niekedy neviem ako zareagovať správne v situácii keď sa chlapci hádajú alebo bijú a ja im ani nerozumiem, lebo bežne komunikujú v svahilčine. Alebo keď si niečo ukradnú a ja neviem zistiť koho tá vec naozaj je. Avšak čo som pochopil počas prvých týždňov čo som tu je, že tu nie som kvôli tomu že ich nemá kto učiť, alebo im nemá kto robiť rozhodcu alebo dozor. Áno, aj to je dôležité, ale myslím, že to všetko by domáci Keňania nejako zvládli aj bez nás, predsa len oni sú tu doma. Čo vnímam, že je viac užitočné a potrebné ako všetky moje povinnosti, je len tak strácať čas s chlapcami, byť s nimi len tak. O to sa aj snažím – byť s nimi čo najviac. Hoci je to niekedy dosť únavné a stále sa to učím, ale asi len takto im viem dať najavo že ich mám rád. Lebo ako vravieval Don Bosco, nestačí ich milovať, je potrebné aby cítili že sú milovaní.

Popri spomínanom učení, športe a ostatnom čase strávenom s chlapcami, sa niekedy venujem opravám toho, čo nefunguje, čo je zlomené, potrhané a pod. Je tu malá dielnička, ktorá poskytuje dostatok potrebného náradia na takéto rôzne opravy. Často tu napríklad vypadne verejná dodávka elektrickej energie, vtedy štartujem generátor a dolievam palivo. Inokedy mením vypálené žiarovky, opravujem rozbité a polámané veci a iné nefunkčné zariadenia. Ak je to možné, občas do toho zapájam aj chlapcov. Niektorí z nich radi pracujú s drevom, preto sa v najbližšej dobe chystáme vyrábať drevené lavičky. Potrhané oblečenie či zničená obuv nie sú tiež ničím výnimočným, a tak sa niekedy rád stávam aj krajčírom či obuvníkom. Na starosti mám tiež prípravu svätej omše – kostolničím.

Bežný program počas týždňa začína svätou omšou o 7:00. Nasledujú raňajky, umývanie podlahy, nástup a vyučovanie. To obvykle trvá do 13-tej obeda, avšak často je nahradené aj inými aktivitami podľa okolností. Poobede je chvíľu čas na rekreáciu a o 14:30 máme manuálne práce ako práca v záhrade, rúbanie dreva, čistenie okolia, či krájanie zeleniny. Niektoré dni máme tiež výtvarné dielne, alebo ručné pranie oblečenia. Od 15:30 začínam s chlapcami športy, ktoré trvajú 2 hodiny. Obvykle je to futbal, niekedy basketbal, volejbal alebo korčuľovanie. Nasleduje sprcha, ruženec s večerným slovkom, krátky čas na štúdium a hry. Večera je o 19:30, po nej opäť krátky čas na hry a potom večerný film, modlitba a spánok. Niekedy mi život s týmito chlapcami v mnohom pripomína život z oratória z čias Don Bosca, o ktorom som čítal v knihách či videl vo filme. Avšak máme sa ešte čo učiť od Don Bosca, čo sa týka preventívneho systému.

Nedele máme spolu s Jurajom a poľskými dobrovoľníčkami takzvaný „day off“, čo znamená, že máme voľno. Tento čas je pre mňa veľmi dôležitý z hľadiska psychohygieny. Trávim ho čítaním knihy, videohovormi s rodinou a priateľmi, alebo sa korčuľujem s chlapcami. Občas ideme s dobrovoľníkmi na prechádzku do okolia, či sedíme pri ohni v našej záhradke.

V centre sa veľa oslavuje. Na konci každého mesiaca oslavujeme narodeniny chlapcov, ktorí ich mali v daný mesiac. Tradičné spoločné krájanie torty, dlhé príhovory, hip-hopové tanečky chlapcov a iné vystúpenia sú toho neoddeliteľnou súčasťou. Okrem týchto osláv som zažil už aj oslavu Dona Bosca, kenskú svadbu, či diakonskú vysviacku jedného priateľa z Filipín, ktorý chodí do centra na asistenciu. Takéto slávnostné sväté omše tu naozaj trvajú aj 2-3 hodiny. Veľa sa tancuje, spieva a veľkú časť zaberú tiež poďakovania a príhovory ktoré sú tu veľmi obľúbené. Minimálne pre tých, ktorí sa prihovárajú 😊.

Prvé Vianoce mimo domu síce boli rozdielne, avšak prežil som počas nich niekoľko krásnych momentov, vďaka ktorým som pociťoval naozajstnú vnútornú radosť. Prvý takýto moment bol, keď som na štedrý deň doobeda pustil chlapcom vianočnú časť seriálu The Chosen. ( odporúčam: https://youtu.be/paOjgZZDads ). Na začiatku chlapci frflali a nadávali, prečo im púšťam takú somarinu. Uprednostňujú skôr akčné, bojové filmy. No keď som videl ako s úžasom a otvorenými ústami sledujú betlehemské scény, keď špinavý pastier berie Ježiška do náručia, tešil som sa a prial som im, aby aj oni cítili rovnakú radosť a lásku ako ten pastier. Dokonca si pýtali druhú časť. Ďalšie krásne chvíle som pociťoval počas svätej omše. Sedel som uprostred nich, a spevom a tancom sme sa spolu tešili a modlili. Po omši a pohostení u saleziánskych bratov v seminári sme mali s chlapcami diskotéku. Hoci hip-hop tance nepatria k mojím obľúbeným, napriek tomu som sa snažil napodobňovať nenapodobniteľné pohyby chlapcov ako sa len dalo a zdieľať s nimi tak radosť. V štedrý deň tiež nechýbala slávnostná večera s dobrovoľníkmi a ostatnými učiteľmi, saleziánskymi bratmi a kňazmi. Samozrejme, pripravili sme si aj zemiakový šalát a ryby. Čo sa týka darčekov, v Keni sa zvyknú dávať až 26.12, avšak keďže polovica chlapcov odchádzala z centra ešte týždeň pred Vianocami, dostali ich skôr. Vďaka príspevkom zo Slovenska, sme mohli každému chlapcovi darovať ruksak, topánky a hodinky.

Teambuilding s dobrovoľníkmi

Po Novom roku, keď v centre bola asi len polovica chlapcov, sme si s dobrovoľníkmi naplánovali výlet na východné pobrežie Kene, do mestečka Malindi. Hoci by som sa v rámci tejto časti vedel rozpísať, spomeniem len pár zážitkov.

Po náročnej celodennej ceste autobusom bez tlmičov, sme po príchode hneď ako sa dalo, skočili do Indického oceánu. Voda, vlny a krásna hviezdna obloha priam pozývali k chvále Boha za tú krásu. Tri dni strávené v tomto mestečku ma okrem iného naučili, že preprava tuk-tukom* či motorkou, pôvodne ponúkaná pre „muzungu“ (biely človek) za 500 KSH sa dá zjednať aj na 200 KSH. Tento čas bol pre mňa časom nezabudnuteľných zážitkov s dobrovoľníkmi, budovania vzťahov s nimi, a tiež spoznávania kenskej kultúry a prírody.

V posledný deň výletu, 6. januára na Troch kráľov som v prístavnom meste Mombasa hľadal katolícku svätú omšu. Keď ma motorkár doviezol na miesto, kde podľa Googlu mala byť omša o 6:15, zistil som, že som si nevšimol dodatok k času „am“, čo znamenalo, že omša bola ráno. Márne som potom hľadal večernú svätú omšu. Natrafil som však na niekoľko mešít, kde práve prebiehali modlitby. Milí moslimovia ma už aj chceli pustiť pozrieť si mešitu, keď si však všimli že nemám dlhé nohavice, preto som nemohol vstúpiť. Napokon som po nejakom čase strávenom túlaním sa vo veľkom meste, na chvíľu zakotvil na protestantskej liturgii ani neviem akej cirkvi. Však veríme v rovnakého Boha. Po krátkej modlitbe s bratmi protestantmi som sa už ponáhľal na neďalekú vlakovú stanicu, odkiaľ sme mali cestovať späť do Nairobi. Teda aspoň som si myslel že neďalekú. Keď som došiel na miesto, bolo mi oznámené že toto je stará stanica a tá ktorú hľadám je asi 15 km ďalej. Trochu zaskočený som vyhľadal najbližšie „matatu“ (malý mikrobus – symbol dopravy v Afrike), ktoré ma dopravilo na obrovskú vlakovú stanicu, kde ma už čakali ostatní dobrovoľníci. Po niekoľkých kontrolách ako na letisku, som práve včas nastúpil do vlaku, ktorý nás pohodlne dopravil späť do Nairobi.

*Tuk-tuk: tradičná trojkolesová „rikša“ známa ako v Ázii tak aj v Afrike

Street boys

V polovici januára k nám mali prísť noví chlapci. Počas týchto dní chodieval náš sociálny pracovník do ulíc, kde sa ich pýtal či by chceli prísť do nášho centra. Raz sa mi podarilo ísť s ním. Z rozprávania som vedel, čo asi môžem očakávať. Mladíci polihúvajúci na zemi s plastovou fľašou pri ústach. To je asi obraz, ktorý vystihuje ich situáciu. Fľaša s lepidlom im pomáha nemyslieť na ich problémy, chlad, či nedostatok lásky. V „lepšom“ prípade je to „tráva“, ktorá ich vytrhne z reality života. Niektorí z nich sa snažia si z času načas nejako privyrobiť alebo niečo ukradnúť, aby mali za čo kúpiť lepidlo či jedlo. Jeden z nich mi povedal, že si privyrábal takým spôsobom, že keď videl niekoho ukradnúť mobil, rozbehol sa za ním, a keď ho chytil a doniesol mobil majiteľovi, dostal finančnú odmenu. Čo sa týka jedla, mnoho z chlapcov má to šťastie, že žijú v uliciach, kde pravidelne chodia rôzne organizácie či cirkvi s cieľom nasýtiť týchto chlapcov. Prekvapilo ma napríklad, keď sa ma jeden chalan pri prvom kontakte opýtal lámavou slovenčinou „Ako sa máš?“ Tak som sa dozvedel o pomoci zo slovenských pápežských misijných diel, kde ho jeden z dobrovoľníkov naučil základné frázy. 🙂

Keď prišli títo „street boys“ k nám do centra, boli vysmiati, mnohí ešte pod vplyvom drog. Po tom čo sa dosýta najedli, sme každého ostrihali, dali mu čisté oblečenie a poslali do sprchy. Takto sa začal ich rehabilitačný pobyt v našom centre. Abstinencia od drog, disciplína a povinnosti boli pre niektorých natoľko náročné, že sa rozhodli ujsť. Hoci život v centre im dáva šancu na dôstojnejší život, neviem do akej miery je správne ich tu držať na silu. V niektorých prípadoch preto odišli aj s vedomím direktora centra. Väčšina chlapcov tu však ostáva a sú tu radi. Ostávajú tu približne 3 mesiace, počas ktorých sa snažíme naučiť ich základnej disciplíne, aby potom mohli pokračovať v neďalekom saleziánskom centre, ktoré je už viac zamerané na vzdelávanie, a kde zostávajú už dlhodobejšie.

Nedávno som mal možnosť rozprávať sa s odchovancom, ktorý prešiel oboma centrami a momentálne študuje na univerzite. Zaujímalo ma, či aj ostatní odchovanci pokračujú podobne ako on, alebo či sa vedia nejako uplatniť v živote. Povedal, že pozná viacerých, ktorým sa darí a študujú alebo pracujú. Niektorí pomáhajú v týchto centrách, kde vyrastali. Avšak vie aj o mnohých, ktorí sa vrátili na ulicu. Aj preňho samotného bolo veľmi náročné začať nejako fungovať po odchode z centra. Myslím že títo chalani by potrebovali aj po odchode z centra ešte nejakú pomoc a sprevádzanie, aby sa nejako uplatnili. Ako don Bosco, keď sa snažil nájsť chlapcom prácu. Možno aj za týchto chalanov môžeme myslieť v modlitbách, aby im Pán poslal pomocníkov, či už zo saleziánskeho prostredia alebo mimo neho, ktorí ich budú doprevádzať aj potom.

Po prvých týždňoch, čo som tu som si povedal: Teraz ma už vnímajú ako priateľa, získal som si ich dôveru a budú ma aj viac počúvať, ako dobre. Po 3 mesiacoch však zisťujem, že si to moje priateľstvo nie vždy a všetci aj vážia, že to dobro a lásku, ktoré sa snažím aby aj cítili, nie vždy vedia aj prijať. A že napriek tomu, že sme priateľmi, ma často nerešpektujú a zabávajú sa, keď niekedy vidia ako unavený pomaly strácam trpezlivosť. A tak v slabej chvíľke rozmýšľam, či som si predsa len nemal držať viac odstup, ako mi niektorí radili a radia, a či som im predsa len nemal byť skôr učiteľom a dozorom ako priateľom. Možno sa to ešte pár krát sám seba spýtam, avšak viem, že odpoveď je nie, nemal som… lebo možno je to prvý krát v ich živote, kedy zažívajú priateľstvo, lásku a domov. A možno práve preto to ešte nevedia tak prijať a vážiť si to. Ale vždy to bude mať zmysel.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.