Barbarská noc 14. apríla 1950. Noc známa ako Akcia K, keď Slovensko obklopilo ticho, prerážané rachotom zbraní. Represívne zložky štátu vtrhli do kláštorov po celom Československu, aby pod zámienkou špionáže a vlastizrady zlikvidovali mužské rehole.
V jednom okamihu sa 288 saleziánov ocitlo v autobusoch smerujúcich do Šaštína. Medzi nimi sa nachádzali vtedajší čakatelia na rehoľný život, mladí kňazi aj starí spolubratia.
„Sú štyri hodiny 14. apríla 1950. Autobusy sa pohnú, divo nás unášajú, a my nevieme kam…“
Spomína don Ernest Macák vo svojich Zápiskoch spoza mreží. V tejto knihe mapuje nielen udalosti, ale aj vnútorný duchovný boj mnohých rehoľníkov. Don Vojtech Zeman spomínal: „Prvé myslím na Karla Marxa, ktorý považoval náboženstvo za najväčšieho nepriateľa, ale dať život za Pána Ježiša stojí za to. Nebojím sa.“ Aj on bol medzi tými, ktorí boli v Šaštíne sústredení. „Všetkých ostatných dovážali pomaly autobusmi do domu v Šaštíne. Považovali sme sa aj tak trochu za hrdinov, keď musela ŠtB používať kalašnikovy ako súčasť doprovodu.“
Nová poslušnosť v tichu táborov
Zo Šaštína ich 25. apríla odviezli do kláštora redemptoristov v Podolínci. Kláštor sa tak zmenil na internačný tábor. „Nepodarilo sa dať ani rodine vedieť, čo sa stalo. Museli sme osem hodín denne pracovať, čistiť, odnášať veci zo skladov, najhorší bol príchod, šéf vedúci táboru v Podolínci kričal,“ spomínal don Vojtech. Don Luigi dodáva: „V Podolínci nás bolo vyše 600, prakticky všetky rehole, ktoré boli na Slovensku v tom období. Prvú noc spali aj po dvaja na jednej posteli. Platilo, že kto chce, môže ísť domov, ale musel podpísať, že odchádza z rehole.“
Ale ostali. V nečakaných podmienkach sa zrodilo čosi hlboké. „Kostol v Podolínci bol krásny. Kňazi slúžili omše, my sme miništrovali. Snažili sme sa odbaviť si svoje náboženské povinnosti, ale aj ukázať, že pre nás sa nič nezmenilo.“ Duchovnosť sa nepodarilo potlačiť, bola pretavená do sily vernosti.
Tajné formácie a rehoľný život v exile
Počas leta a jesene začal režim mladých rehoľníkov z Podolínca presúvať na nútené práce alebo ich posielal na vojenskú službu v Pomocných technických práporoch (PTP), kde ich nútili zaradiť sa do „bežného“ života.
Od leta 1950 však začali mladí saleziáni organizovať úteky cez rieku Moravu do Rakúska – a odtiaľ až do Turína, kde mohli pokračovať v rehoľnej formácii. Tieto riskantné prechody organizoval don Titus Zeman, ktorý ako kaplán v Šenkviciach unikol internácii počas Barbarskej noci. Prvý prechod sa uskutočnil 31. augusta, druhý 23. októbra toho roku.
Aj don Andrej Dermek, kňaz a doktor teológie, sa po internácii v Podolínci rozhodol pripojiť k jednej z výprav za slobodou. Spolu s donom Paulíkom sa pokúsili dostať za hranice cez dona Titusa Zemana. Výprava však zlyhala. Všetkých účastníkov chytili. Nasledovalo brutálne vyšetrovanie, nočné výsluchy a dlhé tresty. Don Dermek bol odsúdený na 14 rokov. Väznený bol najprv v Mírove, neskôr v tábore Elko pri Jáchymove, kde musel triediť rádioaktívnu rudu.
O podmienkach píše:
„O 05:00 vstávanie, o 22:00 večierka. Konečne na posteli. Ale ruky na deku, nad hlavou svetlo. A to najdôležitejšie: vyšetrovanie sa konalo väčšinou len v noci. Ľahnete si okolo 22:00 a o hodinu či dve prídu po vás a treba ísť na vyšetrovanie. Trvá do druhej či tretej hodiny ráno a o 5:00 vstávať. Párkrát vám to spravia a potom už veľmi ťažko zaspíte. A potom budete tých sedemnásť hodín merať celu, sedem metrov plus tri, nikdy vychádzka, k oknu sa nesmiete priblížiť. Vždy to isté, každú noc: vlastizrada, špionáž, zrada robotníckej triedy, medzinárodná sieť špiónov, teroristické akcie. Uvedomil som si celkove, že netreba použiť ani fyzické násilie a možno človeka utrápiť až po hranice ľudských možností.“
Po prepustení sa don Dermek zapojil do tajných stretnutí s mládežou, viedol prednášky v parkoch, na staniciach, dokonca na cintorínoch. V roku 1968 sa stal provinciálom, navštevoval spolubratov a spájal rozptýlené rehoľné jadro. Pokračoval v teologickej formácii a po 1989 prednášal na bohosloveckej fakulte. Jeho život napĺňalo heslo: „Nalomenú trstinu nedolomíš.“
Svetlo, ktoré nezhaslo
Barbarská noc zanechala v slovenskej Cirkvi nezmazateľnú stopu. Násilie, prenasledovanie, pokusy o zničenie rehoľného života – nič z toho nezlomilo jadro povolania. V srdciach saleziánov tlelo svetlo, ktoré režim nemohol uhasiť. Nešlo len o prežitie, ale o vytrvalú vernosť tomu, čo raz sľúbili Bohu.
Don Macák, don Dermek, don Zeman a stovky ďalších svojím životom dosvedčili, že Božia milosť je silnejšia ako akýkoľvek systém. Hoci im zobrali vonkajšiu slobodu, nezobrali im možnosť milovať, modliť sa, obetovať sa a pokračovať v poslaní, ktoré im zveril Boh. Aj v tichu väzenských ciel, aj v ponížení, aj v rádioaktívnom prachu sa ukazovala sláva toho, ktorému patrili.
Ako píše Don Ernest Macák:
„Ľudia nás poznajú, museli by sa stať naivnými deťmi, aby to ateistom uverili. Ba hej, súdruhovia, zbrane sa našli! Ale celkom iného druhu, než vy luháte. Našli sa modlitebné knižky a knižnice, pracovné a redakčné stolíky, našli sa duše vyzbrojené Kristom, jeho vierou nádejou a láskou. Tieto zbrane vám zavadzali, preto ste nás ako synov svetla museli zlikvidovať v noci.“
Ich príbeh nie je len pripomienkou dejín. Je výzvou – aby sme aj dnes zostali verní, aj keď nás život pritlačí k múru. Pretože viera, ktorá obstojí v temnote, žiari o to jasnejšie.
Nezabúdajme, že aj náš život je svedectvom Božej milosti a lásky, ktorá nikdy nezhasne, ani v najtemnejšej noci.
Podporte saleziánske dielo. Najviac nám pomôžete, ak sa stanete pravidelným podporovateľom. Ako poďakovanie vám darujeme e-knihu od Dona Ernesta Macáka.
