V sobotu, 31. októbra, si pripomenieme 100 rokov od narodenia saleziána Antona Hlinku. Slovenskej verejnosti je známy svojím hlasom z rokov komunizmu a osobne i z 90. rokov, kedy činne pôsobil vo vlasti. Anton Hlinka sám pokladal všetko za dar Prozreteľnosti, ktorá tým, ktorí sa jej oddajú, všetko privádza k šťastnému koncu. Priblížme si jeho život a dielo, sčasti aj jeho vlastnými slovami.
Životopis
Anton Hlinka sa narodil 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej, okres Prievidza. Detstvo prežil a do základnej školy chodil v Považskej Bystrici. Jeho dospievanie bolo poznačené viacerými „prozreteľnými omylmi“.
„Po skončení základnej školy som sa doslova omylom dostal na saleziánske súkromné gymnázium do Šaštína. Osobne to pokladám za „prozreteľný omyl“. Po piatej triede gymnázia znova „omyl“. Direktor ústavu a možno aj niekto iný ma neodporúčali do rehole. Preto sa všetci čudovali, keď som tam dokvitol. Bez zaváhania ma prijali. Ba i neskôr sa vyskytli dva lebo tri také omyly, vďaka ktorým som sa našiel tam, kde som podľa názoru toho či onoho predstaveného nemal byť. Po rokoch som si uvedomil túto hru prozreteľnosti a bol som vďačný Tomu, ktorý dosahuje svoje plány aj napriek opačnému rozhodnutiu ľudí.“
Ako sám spomína, v roku 1944 vstúpil do saleziánskeho noviciátu a 23. augusta 1945 zložil prvé rehoľné sľuby. Barbarská noc (14. apríl 1950) ho zastihla na pedagogickej praxi na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne.
„Ďalší ,omyl’ bol, že práve mňa spomedzi tých najmladších saleziánov odviedla polícia do koncentračného tábora (PTP) k Plzni, odkiaľ som jediný – na rozkaz môjho vtedajšieho predstaveného dona Ernesta Macáka – ušiel do Rakúska a po niekoľkých mesiacoch do Talianska. Až tam sa skončili nedobrovoľné dobrodružstvá a začalo pasovanie sa s teologickými knihami.“
To bolo v lete 1951. V Taliansku Anton Hlinka doštudoval teológiu a 30. júna 1952 prijal kňazskú vysviacku. O štúdiách spomína:
„Prednášalo sa po taliansky a knihy boli sčasti v latinčine. Aj v tom bola prozreteľnosť. Mal som totiž – nie z vlastnej vôle – stráviť celých jedenásť rokov ako docent filozofie v Rakúsku, Nemecku a Taliansku.“
Po kňazskej vysviacke sa ďalej špecializoval vo filozofii a psychológii na štúdiách vo Viedni a v Ríme. Počas rokov 1958 až 1967 potom prednášal teológiu v saleziánskych seminároch vo Viedni, Kolíne nad Rýnom a v Katánii. V Ríme roku 1961 získal doktorát filozofie. Istý čas pôsobil ako študentský kaplán v Miláne.
V roku 1971 požiadalo Rádio Slobodná Európa o kňaza, ktorý by pripravoval náboženské programy. A tak odchádza Anton Hlinka do Mníchova.
„Na podnet či rozkaz už spomenutého dona Macáka som prevzal miesto redaktora nábožensko-kultúrnych programov v Slobodnej Európe a neskôr aj v Hlase Ameriky.“
Pracoval aj pre Rádio Stefanus (Rádio pri Štefanskom Dóme vo Viedni). Na začiatku 80. rokov zaviedol v Hlase Ameriky relácie v prospech slovenských občanov prenasledovaných pre ich kresťanský svetonázor a angažovanosť za ľudské práva. Postupne sa toto vysielanie premieňalo na obranu prenasledovaných. Don Hlinka cez relácie posilňovali sebavedomie poslucháčov na Slovensku informáciami o odvahe, až hrdinstve jednotlivcov i skupín (relácie o púťach, súdnych procesoch, samizdatovej literatúre, mládežníckom hnutí a pod.).
Ďalšou z kapitol jeho osobných dejín sú 70. až 80. roky, keď bol aj aktívnym členom Európskeho výboru Svetového Kongresu Slovákov. Pre krajanov vo vlasti sa však činil aj „rukolapne“ – knihami: Počas posledných 10 až 12 rokov komunizmu organizoval tajné prevozy náboženskej literatúry na Slovensko. Každá fúra kníh a réžia prevozu ho istotne čosi aj stála. Mal však dôveru v Boha a vieru v účinnosť modlitieb, ktoré mnohí obetovali na tento úmysel. Pri každom jednom prevoze všetok materiál (300 až 500 kníh na jeden prevoz) skrývali v dvojitých stenách dodávok, špeciálne upravených podľa holandského príkladu morských plavidiel. Nechajme o tom všetkom rozprávať jeho:
„Čo sa týka financovania, (…) až 70 až 80 % financií šlo z vrecka protestantov, drobných, ale sem-tam i bohatých ľudí. A tie vozy stáli tiež čosi. Celý tajný dovoz svetonázorovo-kresťanskej literatúry financovali oni – najmä Richard Wurmbrand, evanjelický, priam charizmatický duchovný, rumunský konvertita zo židovstva. Robili sme to až do pádu komunizmu. Plánovania sa vždy začínali čítaním Písma a improvizovanou modlitbou. A výsledok? Nikdy sme nemali haváriu a nikdy nám nechýbali práve potrebné peniaze. Nikdy nám na Slovensku nezlyhali ani autá, ani šoféri, ani ľudia, ktorí mali to šťastie dostať náboženské knihy. Celé toto pašovanie bolo výlučným dielom protestantov. A je im to na česť a prejde to do dejín Kristovej Cirkvi. Ísť s fúrou kníh do strednej a východnej Európy bolo nepredstaviteľné hrdinstvo. Hrdinami boli ,závozníci Boží’ a tí, ktorí mali odvahu tieto knihy skladovať a opatrne rozdávať. Je na česť slovenským katolíkom, že sa našli ľudia, ktorí boli na to ochotní.“
Po nežnej revolúcii sa Anton Hlinka vrátil do vlasti. Bolo to na začiatku augusta 1991. Saleziánski predstavení ho uvoľnili pre spoluprácu s Konferenciou biskupov Slovenska v oblasti masmédií. Tak ako v zahraničí aj „konečne doma“ vyvíjal intenzívnu publicistickú a kazateľsko-pastoračnú činnosť, hojne pri tom využíval rozhlas i televíziu. V roku 1993 založil Slovenskú katolícku akadémiu a bol zvolený za jej rektora. Viedol pravidelné prednášky pre vysokoškolskú mládež . V roku 1995 sa habilitoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na docenta teológie a roku 1997 bol vymenovaný za profesora filozofie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Najdôležitejšími prostriedkami jeho apoštolátu sa stali rozhlasové sväté omše, televízne a rozhlasové náboženské relácie, ako aj analýzy a reakcie na udalosti dňa v novinách i časopisoch. Písal väčšinou silne angažované publikácie.
Anton Hlinka počas pôsobenia mimo vlasti písal často pod pseudonymom Mateje. V zahraničí vydal knihu Apartheid (1976) v desiatich jazykových mutáciách o situácii Cirkvi na Slovensku po Helsinskej konferencii. Veľmi známou sa stala jeho kniha Sila slabých a slabosť silných (1982), čo je súhrnná syntéza dejín prenasledovanej Cirkvi na Slovensku v r. 1945 – 1969. Okrem vlastných kníh preložil, vydal či spracoval vyše 30 kníh, ktoré vychádzali v zahraničí za podpory rôznych sponzorov. Z mnohých titulov spomenieme aspoň: J. Horský: Sonina rada, C. Carretto: Púšť uprostred mesta, F. Werfel: Pieseň o Bernadete, Sánchez Silva: Marcelino chlieb a víno. Medzi jeho vlastné hlavné knižné diela patria knihy K širším obzorom, kde rozoberá šestnásť základných tém viery; filozofické dielo Cesty k nekonečnu, ktoré ponúka základné otázky prirodzenej teológie a prístupným spôsobom približuje najmä dôkazy existencie Boha; knižočka Viera veľkých vedcov, v ktorej veľmi presvedčivo predkladá svedectvá o viere renomovaných prírodovedcov.
Veľkým knižným projektom, od roku 1985, je séria kníh Ozvena slova, ktoré sú akousi sumou jeho aplikovanej teológie určenej pre každodenný kresťanský život. V tejto sérii kníh vyšlo sedem zväzkov. Vrcholným dielom Antona Hlinku je však kniha Každý sa môže zmeniť – Dynamické modely správania (Bratislava 1994, 18-tisíc výtlačkov), kde originálnym spôsobom rozpracoval teóriu cnosti.
Za jeho celoživotné dielo mu 1. januára 1997 udelil vtedajší prezident SR Michal Kováč Rad Andreja Hlinku I. triedy.
Anton Hlinka zomrel 26. 3. 2011 v Trenčíne vo veku 85 rokov po dlhom období Alzheimerovej choroby. Saleziánom bol 59 rokov a kňazom 56 rokov. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Vrakuňa, v hrobke saleziánov.
Z príležitosti 100. výročia jeho narodenia sa 29. októbra na pôde Teologickej fakulte Trnavskej univerzity (Aloisiana) uskutoční seminár s názvom Hlas umlčaných, advokát prenasledovaných, ktorý zmapuje na základe vedeckých príspevkov historikov a archivárov ako aj osobných svedectiev míľniky v živote dona Antona Hlinku.
Rastislav Hamráček, SDB
