To nevymyslíš – to je život, to je Angola

Angolské maličkosti, príbehy, zaujímavosti. To nevymyslíš – to je život, to je Angola.

Tak už dlhšie som sa neozval a bolo to aj tým, že sa neudialo skoro nič také, čo by stalo za to napísať. Ale keď som sa na to pozrel z iného uhla, tak som videl mnoho vecí, ktoré stoja za to, ale sú to mnohokrát len maličkosti. Tak som sa rozhodol ich spojiť a urobiť akýsi výber menších príbehov, ktoré som mal tú možnosť zažiť tu. Je toho mnoho a spolu nedávajú súvis, tak si ich len tak jednoducho vychutnajte ako jednohubky.

Veľká noc

Neviem kde mám začať, ale myslím si, že s Veľkou nocou by som mohol.

Tak začalo to celkom pekne, prvýkrát som na Kvetnú nedeľu videl ľudí v kostole zo skutočnými palmovými ratolesťami a nie bahniatkami, ako to vidíme u nás. No potom sa to akosi komplikovalo. Na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu sme od rána doobeda kopali. Veď prečo nie, to mi pripomenulo aj moje Vianoce tu, keď som 24.12. tiež doobeda opravoval elektriku v kostole. Ale aby som to vysvetlil lepšie, kopali sme trávu. Áno, tu sa nekosí, veď prečo, ak sa môže kopať :). A tak sme kopali asi meter vysokú trávu. To sme robili v rámci prác, keďže chlapci v centre potrebujú vždy niečo robiť, aby nemali čas na nudu.

Na Zelený štvrtok sme mali omšu u nás aj s umývaním nôh. Kňaz umýval nohy 12 vybraným – 11 chlapcom a jednej pracovníčke z Kala-Kala. Bola to rýchla omša, rýchlejšia ako normálna omša v nedeľu, keďže sa kňaz ponáhľal slúžiť ešte jednu omšu do iného centra. Na Veľký piatok, keď sme dokopali, tak sme o 13:00 mali krížovú cestu vonku. A to som si uvedomil veľký kontrast oproti minulému roku, keď sme na SK na Veľký piatok mali krížovú cestu vonku a snežilo a my sme mrzli. Tu nastal opačný extrém, bolo horúco (neviem koľko stupňov – Angole som videl teplomer iba raz a to sa mi zdalo, že bol pokazený, lebo mi bolo chladno a ukazoval 30 stupňov. Alebo som si zvykol?), chlapci si poodlamovali konáre zo stromov, aby sa aspoň trochu skryli do tieňa. Dokonca sme uvideli s Leom niečo, čo doteraz nikdy v živote. Keď sme pozreli na slnko, videli sme okolo neho žiaru – akýsi prstenec, asi z toho poriadneho tepla. Potom sme mali obrady v kostole a opäť len tak narýchlo. A po nich som si myslel, že to bude také pokojnejšie a pôstne popoludnie, veď Veľký piatok a práve boli obrady umučenia Ježiša, ale to som si myslel len ja. Keď sa to skončilo a chlapci odišli, tak: „Huráá ide sa hrať futbal!“. Bol som z toho trochu sklamaný, ale OK.

V sobotu sme boli na omši v Cabiri, to je druhé centrum pre chlapcov, podobné Kala-Kala, tam už omša nebola tak unáhlená. Ráno v nedeľu sme išli na omšu do Catete (jedno mesto blízko). Veľmi som sa tešil, veď spevy sú tu na každej omši a tak som čakal, že na Veľkú noc to bude ešte intenzívnejšie, ale akosi nebolo, a tak prišlo ďalšie sklamanie. A potom bol veľkonočný obed. A čo to bolo, no predsa ako vždy, každý deň ryža s fazuľou (ktorá nám už s Leom nejako prestáva chutiť), ale tentokrát aj s hranolkami, mäsom z capa, ktorý bol zabitý špeciálne pre toto. Taký veľkonočný „baránok“. A takto nejako vyzerala moja Veľká noc. Celkovo sa mi nezdala nijako slávnostná, ale duchovne sám za seba som ju prežil výborne, a tak je všetko dobré.

Elektrika

Áno som elektrikár, a preto si všímam veci, ktoré sa týkajú elektriky o to viac, no myslím si, že väčšinu vecí by si všimol hocikto. Je tu toho mnoho, nad čím neviete, či plakať, či sa smiať. Angolský jednoduchý štýl, ako dostať elektriku z jedného miesta tam, kde chcem, je zábavný, no nie vždy funguje. Napríklad, keď som opravoval ešte v Calule elektriku, tak mnohokrát to vyzeralo, že to je niečo jednoduché a nepodstatné. Ale zrazu, keď som sa na to pozrel lepšie, tak skoro vždy boli veci naopak a to doslovne, a tak som ich musel celé prerábať. Za všetko možno hovorí to, keď som raz mal opraviť zásuvku, ktorá nefungovala, a potom som zistil, že je napojená spolu so svetlom na vypínač, a tak keď sa zhaslo svetlo tak sa odpojila aj žiarovka 🙂 . Majster, spolu s ktorým vyučujem v Kala-Kala elektriku vraj videl, ako jeden elektrikár zapojil raz obvod tak opačne, že s vypínačom sa nevypínalo svetlo, ale zásuvky.

Alebo keď v dobrovoľníckom domčeku dievčat prišli nejakí experti zapojiť bojler na vodu, ale nejako ho nedokončili, a tak sme čakali 2 dni, či sa nevrátia to dokončiť, ale neprišli. Tak som sa do toho musel pustiť ja. A keď sme ho zapli tak sme zistili, že oni ho zapojili opačne, a tak voda nielen prišla do bojleru, zohriala sa, ale ona sa vrátila a tak v celom domčeku tiekla z kohútikov horúca voda. Takže sú tu naozaj experti.

Elektrika tu je aj komplexnejší problém. Tu elektrika totiž ešte stále nie je takou samozrejmosťou ako u nás. Vo väčších mestách áno, ale po dedinkách len málokde a aj tam, kde je, tak je veľmi veľa výpadkov elektriny – minimálne raz do dňa a niekedy aj na pár dní. Preto sa tu často používajú generátory. Aj tu v Kala-Kala máme jeden obrovský, ktorý „potiahne“ celé centrum, ale aj pekne papká. Raz, ešte niekedy vo februári, bol už dosť dlho výpadok, ktorý trval niekoľko dní. A tak sme zavolali na elektrárne, čo sa deje a po čase znova bola elektrina. No na druhý deň zase nič, tak sme zavolali znova, čo sa deje, a povedali nám, že sa ospravedlňujú, ale zabudli zapnúť. Opýtali sme sa ako zabudli zapnúť? A vôbec prečo vypli? Tak vraj oni tam majú jedného pracovníka, ktorý stále vypína, iba tak. Čooo? Iba tak ? Prečo nie? Potom sme nad tým rozmýšľali pri obede a riaditeľ hovoril, že minister, ktorý ma na starosti energetiku, má firmu, ktorá predáva generátory, a tak možno mu nejde obchod, tak vypol elektrinu, aby ľudia kupovali viac. Úprimne, ak by to bola pravda, nikto by sa nečudoval. To je tá skorumpovaná Angola, kde obyčajný ľud nemá nič a teraz trpí a umiera kvôli zúriacej žltej zimnici a nedostatku liekov, ale zopár tých „TOP“ ľudí má všetko. Ale nebojte sa, všetko bude lepšie – súčasný prezident vraj v budúcich voľbách nebude kandidovať a tak po bežnom volebnom období, ktoré trvalo cca 40 rokov, odíde 🙂 . Úprimne, asi by som si mal dávať pozor, čo píšem, ak by to nejaký angolský policajt videl (a vedel prečítať), tak by ma asi zavreli do väzenia ako prednedávnom 4 ľudí zavreli na niekoľko rokov len za to, že sa stretli a „vraj chceli urobiť nejaký protest“, aj keď proti nim neboli žiadne dôkazy…smutné.

Kobra

Kobra je po portugalsky had, čiže nejde len o samotnú kobru, ale tu v Angole žijú aj skutočné kobry a iné potvory. A teraz k príbehu.

Bolo slnečné ráno, ako skoro vždy. Opravovali sme basketbalový kôš a tu zrazu sme videli, ako beží jedna upratovačka na ošetrovňu, a hneď za ňou druhá s krikom. Pýtali sme sa, čo sa deje a odpovedala, že vraj tam je had. Išli sme tam, aby sme sa dozvedeli viac, a zistili sme, že nikoho had neuhryzol, ale na jednu z nich vystriekol jed. Rýchlo jeden z nás išiel pohľadať auto, aby ju mohol odviezť do nemocnice a my ostatní sme išli hľadať hada. Chlapci našťastie boli v škole, tak tam neboli, ale aj tak tam bolo už kopec ľudí. Skoro všetci kričali a ukazovali pod práčku. Vysvetľovali, ako sa to stalo, že ona prala a had bol pod práčkou, vztýčil sa a vystriekol na ňu jed. Tak potom hneď dvaja učitelia sa ju snažili nejako vyhnať spod práčky, ale nechcela vyjsť. No nakoniec vyšla, bola to dosť veľká čierna kobra, ktorú oni nazývajú kushpideira – čo je odvodené od slova pľuť, lebo ako som hovoril, tento druh vie pľuť jed. Všetci vzali skaly a začali hádzať, no akosi nič, tak ju jeden z učiteľov párkrát poriadne udrel akýmsi hranolom a bolo po nej. Bolo vidno v tvárach všetkých radosť, ale aj strach, asi veľmi dobre vedia, čo sa mohlo stať, ale našťastie nestalo. A tú ženu, na ktorú kobra vystriekla jed nakoniec nebolo potrebné odviezť do nemocnice. Našťastie ju to netrafilo do očí a tak neoslepla, ani sa jej nič nestalo. Umyla si poriadne tvár a to stačilo.

Taktiež v Calule som videl ako malé deti zabili jednu zelenú stromovú kobru s kameňmi, a potom sme sa s ňou fotili. Hadov je tu dosť, ale našťastie som nezažil, aby niekomu niečo urobili, dúfam, že to tak aj zostane.

Kríza

Celosvetová kríza, ktorá sa týka zníženia ceny ropy došla aj tu a je ju cítiť veľmi silno, keďže Angola stojí hlavne na ropnom priemysle. Viete, možno by ste si povedali, cena ropy klesla tak ako aj iné pohonné hmoty ako benzín či nafta, no tu to akosi takto nefunguje. Ešte do decembra tu bola cena nafty pre nás Slovákov iba úžasných 75 kwanza, čo je v prepočte na vtedajší kurz 50 centov, a benzín tiež nestál veľa, iba približne 75 centov. No prišla kríza a všetko sa akosi zmenilo zo dňa na deň. Áno doslovne zo dňa na deň sa cena pohonných hmôt doslovne zdvojnásobila, a tak teraz sú tu ceny rovnaké ako u nás. Preto, keď som si spomenul na to, ako na Slovensku v správach ukazujú s obrovským rozruchom: „Cena benzínu stúpla o 2 centy.“, tak s úsmevom som si pomyslel čo by robili, ak by sa stalo niečo také. Ale poďme späť k veci – tým, že stúpli ceny pohonných hmôt, netrvalo dlho a stúplo všetko, a to tiež dvojnásobne. A tak pre tých obyčajných chudobných ľudí, ktorí doteraz prežívali len s ťažkosťami, sa všetko ešte sťažilo. Inak kurz kwanzy stúpol z pôvodných 150Kz za 1€ na 200kz za 1€, a na ulici sa dá vymeniť aj za lepší kurz dokonca 450kz za 1€.

Detská omša

Asi každý z nás pozná pojem detská omša a aj ju zažil. Ale zažili ste už skutočnú detskú omšu ? Takú, kde boli iba deti? Žiadni rodičia, žiadni dospelí, iba kňaz a jedna sestrička? Neviem ako vy, ale ja som mal tú česť. Bolo to ešte v Calule a dostal som sa tam v podstate náhodou. Chceli sme ísť na omšu pre mladých, no ona bola na inom mieste v rovnakom čase, ale nejako sme na to zabudli. A tak sme vošli do kostola a zrazu sa mi niečo nezdalo. Všade plno detí a nikto iný. Zrazu začala omša, ale trošku jednoduchšie. Kňaz, padre Roberto, ktorý je naozaj úžasný človek, ju prispôsobil pre deti. Keďže tam neboli žiadni rodičia, tak tam bolo aj dosť hluku a rozruchu a nie všetci boli pozorní, ale musím uznať, že myšlienka to bola pekná, a odvaha skúsiť to tiež.

Omša bez kňaza

Keď už sme pri tých omšiach, tak zažil som ešte jednu kurióznejšiu. Bolo to v Luande, v Lixeire. Práve som prišiel, a tak som išiel ako vždy v pondelok na omšu, sadol som si do lavičky a pomaly sa blížil čas začiatku. Potom zrazu prišli k oltáru miništranti a jeden katechét. Tu musím vysvetliť, čo znamená slovo katechét je to v podstate to, čo u nás, ale tu je ich oveľa viac, keďže v Angole je veľmi málo kňazov. A tak sa o dedinky starajú hlavne catechisti a kňazi tam prídu len raz začas a majú spolu omšu a pod. Poďme ale späť. Myslel som si, že len pripravujú niečo na omšu, no zrazu catechista sa začal modliť a čítal presne to, čo by inak čítal kňaz. Bol som z toho udivený a nechápal som. Potom boli čítania a catechista mal kázeň. Bol som zvedavý, či bude aj premenenie, ale našťastie to bolo tak, ako som si myslel. Premenenie sa preskočilo, a išlo sa rovno na prijímanie, keďže v Bohostánku boli odložené posvätené hostie. A potom bol klasický koniec. Bolo to veľmi zaujímavé, neskôr som zistil, že kňazi tu vtedy neboli, ale to neznamená, že omša nemôže byť 🙂 .

Väzenie

Áno, aj tam som sa dostal. Bolo to s už so spomínaným padre Robertom. Je to kňaz ktorý má okolo 80 rokov, ale je stále plný energie a prekypuje nápadmi. Na Vianoce zorganizoval divadlo, hrá na rôzne hudobné nástroje, pomáha pri oratóriách, a nezabúda ani na chorých či dokonca väznených. Už predtým mi jeden dobrovoľník vravel, že bol s jedným kňazom na omšu vo väzení v Luande a vyzeralo to vraj trochu strašidelne, keďže tam boli zavretí kadejakí zlodeji, vrahovia a pod. Tak keď som bol v Calule a padre Roberto sa ma spýtal, či nechcem ísť s ním, tak som bez zaváhania súhlasil. No keď sme tam prišli, tak to bolo úplne prekvapenie. Bola to akási farma bez oplotenia alebo niečoho podobného. Neveril som, že toto je väzenie. No asi to bolo väzenie len pre tie ľahšie prípady. Každopádne to boli zločinci, ktorí niečo urobili, a tak tam bol z mojej strany voči nim rešpekt. Nevedel som, čo mám očakávať, čo sa bude diať, no potom sme si sadli pod jeden prístrešok a oni prišli tiež. Nebolo ich veľa, asi zo desať. No padre mi vysvetlil, že bude pre nich katechéza ako vždy. Tak vytiahol papier a prečítal im príbeh o jednom mužovi – zločincovi, ktorý bol zavretý a bol odsúdený na trest smrti, ale vo väzení sa obrátil, a tak napísal svoj príbeh. Bolo to zaujímavé a potom bola kratšia debata, kde sme sa navzájom trochu rozprávali o tomto príbehu. A potom padre vytiahol notebook a pozreli sme si to spomínané vianočné divadlo, ktoré som už spomínal, keďže som ho natočil. A potom sme si ešte pozreli, a teraz sa držte, to som nikdy nečakal, že budem pozerať vo väzení. Pozreli sme si rozprávku Shawn the sheep. To ma dostalo, a pritom to neboli deti, ale každý z nich mal tak okolo 35-45 rokov. Potom sme im ešte rozdali mentolky a rozlúčili sa. Bolo to tiež zvláštne, ale zároveň tam bolo cítiť milosrdenstvo a lásku padre Roberta. A to tých ľudí určite menilo, už neboli len zločinci, už to boli ľudia, na ktorých niekomu záleží. Padre Roberto vravel, že kým bol v Luande, tak to robil aj tam, že sa staral o väzňov, ale teraz to tam nikto nerobí a tak to veľmi chýba, a som presvedčený, že má pravdu. Ako som už povedal, pre mňa je padre Roberto veľký človek a vo veľa veciach mi je vzorom.

Luena – 1000km len tak na otočku

Áno, 1000 a možno aj viac km len tak na otočku, veď prečo nie. Na vysvetlenie – Luena je jedno mesto na východe Angoly, čiže dosť ďaleko. Začalo to takto: padre Victor pri jednom rozhovore spomenul, že ide do Lueny, v tom sa hneď spustil myšlienkový proces, ktorý vyvrcholil otázkou mňa a Lea: „Môžeme ísť tiež ?“ Viete, ak ste v Angole a viete, že sa tu už pravdepodobne nevrátite, tak toho chcete spoznať čo najviac, nech to stojí, čo chce. Padre povedal, že môžeme ísť s ním a tak nasledovali bežné otázky ako, kedy, kde, ale zároveň pribudla otázka, koľko trvá cesta, keďže sme vedeli, že pôjde autom. A vraj 15 hodín. Ojoj asi preto si Leo kúpil na cestu späť letenku.

Potom nastal deň cesty a vyrážali sme o 4:30 z Luandy. Najprv sme chceli natankovať, a tak sme chodili od benzínky k benzínke, keďže tu to funguje tak po angolsky, že ak si chce predavač pospať, tak je zavreté, a to nielen tak skoro ráno či v noci ale pokojne aj cez deň. Alebo je tu iný problém, a to ten, že nemajú momentálne benzín. No nakoniec sme našli jednu benzínku, kde predavač nespal a mali aj benzín, a tak sme natankovali doplna a vyrazili. Inak už o 4:30 bola doprava dosť hustá, keďže tu v Angole to je nejako opačne, ráno plno ľudí a áut, ale večer po zotmení prázdne mesto. Cestovali sme dosť dlho a príroda sa menila. Sem-tam sme si urobili prestávku na trochu jedla, a tu sa ukázalo niečo ďalšie typicky angolské, čo je veľmi smutné. Keď sme dojedli, tak sme smeti proste len tak hodili kdesi do trávy. Tu sa to rieši takto a smeti sú kade-tade, ak ide človek autom a niečo doje alebo dopije, proste len otvorí okno a vyhodí to von, to som tu videl mnohokrát, a strašne je to pre mňa smutné. Asi preto je Luanda (hl.mesto Angoly) 2.najšpinavšie mesto sveta.

Cesty tu určite nie sú nijaká extratrieda, no táto cesta bola v pohode, ale videli sme cestou mnoho detí, ktoré len zasypávali diery na cestách a potom sa snažili zastaviť autá, aby im za to aspoň niečo dali, no väčšinou im nikto nezastavil. Taktiež sme popri cestách videli mnoho prevrátených (hlavne) kamiónov, ktorých vodiči asi prešvihli svoj limit, kedy si mali oddýchnuť, alebo svoje vodičské znalosti, a to som už videl nielen tu, ale aj hocikde inde v Angole. Potom nám už naša plná nádrž na našom džípe dochádzala a tak sme museli hľadať benzínku. Znovu sme nakoniec jednu otvorenú našli, ale boli tam veľké rady a zdržali sme sa tam asi 40 min. Natankovali sme doplna a opäť vyrazili. Pomaly sa blížila 15 hodina od začiatku cesty a zadky nás už poriadne boleli, tak sme sa tak s očakávaním a úsmevom spýtali, koľko ešte chýba. Odpoveď nám však zmrazila úsmev, vraj ešte aspoň 4 hodiny. „Čoooo?“ Odvtedy sa naša bolesť zintenzívňovala dvojnásobne rýchlejšie. No nakoniec o 00:30 sme po 20 hodinách dorazili do Lueny. Čosi sme si dali a išli úplne unavení spať. Ráno sme sa stretli s dobrovoľníkmi, ktorí tu sú a trošku nám to tu ukázali. Poobede sme išli s jedným našim kamošom dobrovoľníkom na obhliadku mesta, no kde môžu nakoniec skončiť traja chlapci ? Mesto sme s Leom nevideli, ale pivo sme ochutnali. Bol to celkom fajn čas a práve ten dobrovoľník potreboval toto, keďže Luena je maličké mesto, vzdialené od civilizácie dosť ďaleko, a tak mu chýbala spoločnosť nejakých iných ľudí, nielen domácich. Na druhý deň pršalo skoro celý deň a nedalo sa nič robiť, a tak sme sa pustili do varenia typického argentínskeho jedla – empanadas, ktoré je nozaj super. A na druhý deň ráno sme sa skoro ráno o 5:00 vracali späť, no cesta trvala už o čosi menej len 16 hodín 🙂 . A tak to bol taký môj krátky 1000km výlet.

Angolské Benátky

V Angole je vždy teplo alebo horúco (až na nejaké výnimky, mestá v horách a pod.) A tak je pôda suchá a keď príde nejaký lejak, zrazu to nemá kam odtiecť. Hlavne na miestach, kde je to zle vyriešené a takým miestom je nejedna mestská časť Luandy. Častokrát by ste na cestovanie potrebovali skôr loďku než auto. Niektorí, ako som písal v predchádzajúcom blogu, na tom vedia zarobiť a za peniaze vás prenesú na chrbte na druhú stranu mláky. No jedna mestská časť je naozaj extrémna. Už viackrát za tento rok sa tam stalo, že voda odtiaľ neodtekala a dokonca hladina neďalekej rieky stúpla tiež a spojila sa s obrovskou mlákou a utvorilo sa akési jazero. A tým pádom sa začali diať veci nevídané. Tým, že to bola aj voda z rieky, tak sa tam objavili aj ryby. A tak sa dalo vidieť, ako deti zo sieťami začali chytať ryby na hlavnej ceste a medzi zaplavenými domami. Všetko zlé je na niečo dobré.

Volajú ma Ježiš

Beloch s bradou ? To musí byť Ježiš 🙂   Áno, je to síce len zo srandy, ale dosť často, vlastne skoro stále, keď idem po ulici tak len počujem: „Hééj Ježííš“. Vždy sa nad tým pousmejem. No minule to už bolo na vyššej úrovni. Sedel som v tom legendárnom modrobielom preplnenom taxi a čakal, kým sa pohne a zrazu som počul: „Héééj Ježíííš.“ Usmial som sa, ale neotočil, ešte párkrát zavolal a potom už nič. No zrazu ktosi nastúpil a povedal mi: „Hej Ježiš, tamten tam sa ťa pýta, kedy bude koniec sveta.“ Vtedy som sa rozosmial a aj celý taxi a nechápal, komu môže niečo také napadnúť. Zároveň sa pri tom celom ukazuje taká Angolská kultúra, že ľudia nie sú ticho a „nežijú si“ len to svoje, ale neboja sa nahlas povedať čo si myslia, aj keď je to blbosť.

Tak to sú nejaké angolské zaujímavosti, a to je len zlomok toho, čo som tu zažil a zažívam. To je Angola.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.