Trénovanie

Salam. Niektoré veci sú zaujímavé, len keď sa dejú prvýkrát, ale potom zovšednejú. Napríklad keď som sem prišiel, tak ma prekvapila čerstvosť mäsa, ktoré tu majú, pretože väčšina mäsiarov priamo zabíja zvieratá na ulici pred obchodom, takže máte vždy čerstvé mäso. Aspoň miestni vedia, že mäso nerastie v supermarketoch. Krásne sa to dalo vidieť pri sviatku Qurban bayram, pri ktorom si miestni pripomínajú obetovanie syna Abrahámom tým, že sa bohatí delia o mäso s chudobnými, takže všade po meste je kopec ovečiek, ktoré sú v priebehu sviatku obetované. Čiže ak máte radi ovečky, tak by som sa radšej tomuto sviatku vyhol, lebo je to len pre silné povahy.

Celkom zaujímavý pohľad je potom ráno, keď idete okolo smetiakov a vidíte pretekať vnútornosti a iný odpad. Získať fotky z tohto sviatku bolo pre mňa celkom výzva, nakoľko som bol sám v cudzej moslimskej krajine a fotil som si, ako zabíjajú ovečky na ulici a ešte k tomu som mal kraťasy. Taktiež som tu bol na malej obhliadke mesta, pri ktorej som naďabil aj na nejaké prekrásne opustené miesta.

Ale ešte stále je veľa vecí, ktoré tu robím prvýkrát. Napríklad som bol prvýkrát v Dubendi na saleziánskej chate. Hneď pri príchode nás čakala kamoška korytnačka, ktorá sa opäť vlámala do chaty. V živote som vo voľnej prírode nevidel korytnačku a tobôž nie takúto veľkú.

Korytnačky tu majú radi, lebo ochraňujú chatu pred hadmi. Niežeby ich priamo odháňali, ale hady potrebujú kľud a korytnačky strašne fučia a rachocú, a to hadom prekáža. Hady sú tu oveľa väčšie a oveľa viac ako tie, na ktoré som zvyknutý. Keď sa človek kúpe v mori, takmer stále ich zopár vidí. Keď sme sa boli kúpať, tak som videl síce iba dvoch, ale tí boli riadni. Ale nevidel som ich v mori, ale na suchu, lebo v mori nebolo veľa vidieť kvôli vlnám. Hady v mori sú vraj neškodné. Horšie sú tie na súši, lebo sú niekoľkokrát jedovatejšie ako naše vretenice. Keď sme sa kúpali, dakto podotkol, že by sa dalo preplávať z jednej strany zálivu na druhý, čo je asi 3 km. Ihneď som dostal chrobáka do hlavy a začal som rozmýšľať, či je možné za rok natrénovať toľko, aby som bol schopný preplávať to. Na to mi povedali:“A potrebuješ si to dokázať? Veď maj v paži, proste si plávaj.“A tak som si povedal: „Jasné, že si to potrebujem dokázať, veď o tom to je – o prekonávaní limitov. A keď to dokážem, tak potom už bude dobre“. Tak som začal rozmýšľať nad tým, na čo sa v živote oplatí trénovať. Potrebujem si v živote dávať nejaké méty, ktoré sa snažím dosiahnuť a dúfam, že keď ich dosiahnem, tak potom už bude dobre. A tak trénujem či už po fyzickej či psychickej stránke. Tak sa vždy pripravujem na budúcnosť, pretože nedokážem robiť veci bez zmyslu. Či už sa pripravujem na to, aby som bol silný, rýchly, vytrvalý, či aby som bol dobrý otec, manžel. Čokoľvek, čo robím, robím preto, aby som bol lepší. A tak aj tento čas, ktorý tu trávim, vnímam ako tréning. Už si len vybrať, čo je najdôležitejšie pre mňa a tomu venovať svoj čas. A načo chcem sústrediť svoj tréning? No predsa na nebo. Lebo všetko ostatné nedáva zmysel, pokiaľ tomu nedám nejaký väčší zmysel. Tak skúšam, či by sa tam nedalo vyskočiť. Keď som si ale na bulvári trénoval skákanie na múrik, čo vzbudzovalo celkom veľký rozruch u miestnych, tak som tam vyskočil o jedenkrát menej, ako som pôvodne myslel a treskol som si holeň. Celkom mi to napuchlo a keď ma to ešte po týždni bolelo, tak ma radšej poslali na röntgen, ale chvalabohu, nič tam nemám. Sspoň som si mohol vyskúšať azerbajdžanské nemocnice, ktorými som bol veľmi milo prekvapený.

No keďže do neba nevyskočím, tak tam možno budem môcť vyliezť. Našiel som tu jednu lezeckú stenu, ktorá na moje počudovanie fungovala, pretože je tu veľa budov, ktoré sú síce postavené, ale potom, ako splnili svoj účel, prestali fungovať. Keď máte veľa peňazí, tak sa môžete hrať ako s legom. Niečo si postavíte a keď sa vám to nepáči, tak čo už, nevadí. Ale to našťastie nebol prípad Climbaku. To stále funguje a dokonca môžem chodiť trénovať a ešte ma tam aj pustili zadarmo.

Lenže v celom Azerbajdžane sa nedajú kúpiť lezky, ani iné vybavenie a v obyčajných topánkach je to ošemetné, tak asi ani takto to nepôjde. Takže musím trénovať na nebo nejako inak. Tak si pomaličky trénujem niektoré svoje vlastnosti a čnosti a snažím sa odbúravať svoje zlozvyky. Povedali mi, že nemôžem očakávať, že budem robiť iba veľké veci, lebo veľké diela sa skladajú z maličkostí. Keby si stavbár povedal, že on nejde zamiešať betón, veď chce predsa stavať dom, tak ten dom nikdy nepostaví. No tak teda trénujem byť veselý lebo

„Veselosťou dosiahneš jednoduchšie kresťanskú dokonalosť ako sklesnutosťou.“ Filip Neri

A okrem toho trénujem ruštinu, lebo ak chcem byť užitočný, tak ju budem potrebovať. Moja ruština je momentálne na takej úrovni, že nerozoznám aviváž od bielidla, čiže niektoré moje oblečenie razom nabralo nový odtieň. Rozprávať neviem, tak hlavne počúvam. Ale aby som zamestnával ústa, tak skúšam miestnu kuchyňu, na ktorú sa pomaly ale isto začínajú prispôsobovať aj moje črevá (bolo načase po mesiaci). Kuchyňa je tu skvelá, veľa zeleniny a mäsa, jediné, čo by sa im dalo vytknúť je množstvo masla, ktoré všade cpú, lebo ho používajú namiesto oleja a to v riadnej miere. Super je, že sa dá relatívne lacno najesť v reštauráciách. Napríklad doner sa tu dá zohnať za 1m (50 centov). To, čo som si tu však obľúbil, je noxud (cícer). Obyčajný varený cícer, ktorý tu berú ako samozrejmosť k pivu a düşbərə (baranie mäso obalené v ceste). Ale je tu aj kopec iných super vecí, ktoré stoja za to vyskúšať. Ale tomu sa možno ešte niekedy povenujem. Aby som sa vrátil k ruštine – skúšam si v praxi teóriu, že ak chcem niečo vedieť, tak to musím skúšať a postupne sa to naučím. Tak teda hovorím zmesou všetkých slovanských jazykov, ktoré poznám a dúfam, že mi aspoň niečo porozumejú a časom bude v tejto zmesi dominantná ruština. Tak sa môžte za mňa modliť, aby sa mi to darilo a aby som dobre natrénoval (lebo tri kilometre je celkom dosť :D).

Hláška na záver: „Azerbajdžanci si radi veci zjednodušujú. Ak niečo musia spraviť, tak to spravia hneď. A ak to nemusia robiť, tak to nespravia.“ (Pri pohľade na konštrukciu sieťky, ktorá mala byť pozváraná, ale namiesto toho tam dali eska pásku.)

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.