(Bratislava, 10. apríla 2013) – Už v Starom zákone v Druhej knihe kráľov čítame, ako po smrti proroka Elizea pochovávali akéhosi muža, a keď nosiči zazreli lupičskú bandu, hodili telo toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a vstal (porov. 2 Kr 13,21).
V Cirkvi je táto úcta prítomná už od apoštolských čias a patrí k apoštolskej tradícii. Kult relikvií je neoddeliteľne spojený so životom Cirkvi, s jej rastom a so šírením evanjelia. Zrodil sa ako pamiatka a uctievanie hrobu prvého mučeníka svätého Štefana. Po skončení veľkého prenasledovania kresťanov za cisára Konštantína na začiatku 4. storočia začala Cirkev nad hrobmi mučeníkov stavať oltáre, kostoly a baziliky.
Benedikt XVI. objasňuje význam relikvií: „Relikvie poukazujú na Boha samotného: je to totiž on, kto silou svojej milosti dáva krehkým kostiam odvahu, aby o ňom svedčili pred svetom. Keď nás Cirkev povzbudzuje k úcte voči telesným ostatkom mučeníkov a svätých, nezabúda, že v skutočnosti ide síce len o úbohé ľudské kosti, ale že sú to kosti osobností, ktoré navštívila všetko presahujúca Božia moc. Relikvie svätých sú stopami onej neviditeľnej, ale reálnej prítomnosti, ktorá osvecuje temnoty sveta a ukazuje nebeské kráľovstvo v našom vnútri. Relikvie volajú s nami a za nás: Maranatha! Príď, Pane Ježišu!“ (Benedikt XVI. 18. augusta 2005 v Kolíne nad Rýnom)
Zdroj: www.sdbmi.sk