Len niekoľko kilometrov od moderného centra Luandy sa nachádza štvrť Hoji-ya-Henda, jedna z najchudobnejších častí angolského hlavného mesta. Práve tu, uprostred slumu, pôsobí odborné vzdelávacie centrum Saleziánov dona Bosca. Na prvý pohľad nepôsobí ako klasická škola. Už pri vstupe do areálu počuť zvuk brúsenia kovu, šijacích strojov či práce v dielňach. Popri študentoch sa tu pohybujú aj zamestnanci výrobnej haly, takže vzdelávanie a reálna výroba fungujú bok po boku.
Výučba prebieha v dvoch smenách, rannej a popoludňajšej a trvá 3 alebo 6 mesiacov. Študenti si môžu vybrať z bohatej ponuky kurzov zvárania, elektrotechniky, klimatizačných systémov, hotelových služieb, krajčírstva a informatiky. Cieľom nie je len odovzdať teoretické vedomosti, ale pripraviť absolventov na reálne povolanie.

Jedinečnosť centra spočíva v tom, že škola nekončí za dverami učební. Súčasťou areálu je výrobná hala, v ktorej sa vyrábajú úsporné piecky EcoBosco. Ich cieľom je znížiť spotrebu paliva, obmedziť emisie a zároveň zlepšiť podmienky na varenie v angolských domácnostiach. Hotové piecky sa bezplatne distribuujú rodinám po celej krajine. Ako hovorí riaditeľ centra Irmão Máximo, nejde iba o výrobu piecok. Rodiny, ktoré používajú tieto piecky, majú približne o 80 % viac pripravených jedál za mesiac než pred ich získaním. Úspornejšie spaľovanie totiž znamená nižšie náklady na varenie, a tým aj väčšiu dostupnosť jedla pre celé rodiny.
S projektom Clean Cooking je spojená aj krásna myšlienka zachovania tradícií. V rámci projektu vznikla jedinečná kuchárska kniha. Za každú provinciu Angoly poskytla jedna rodina recept na svoje tradičné jedlo, čím vznikla zbierka receptov zachytávajúca rozmanitosť angolskej kuchyne. Kniha tak nie je len kuchárkou, ale aj pohľadom na kultúru, zvyky a každodenný život ľudí z rôznych kútov Angoly.

Keď človek prejde areálom centra, rýchlo pochopí, že nejde iba o školu. Je to miesto, kde sa vzdelávanie, práca, pomoc druhým a rozvoj miestnej komunity navzájom dopĺňajú. Práve v takomto prostredí som mal možnosť niekoľko mesiacov pôsobiť ako dobrovoľník a lektor zvárania.
Do centra som prišiel v apríli 2026. Úprimne povedané, vôbec som nevedel, čo ma čaká. Najväčšie obavy som mal zo svojej portugalčiny. Hoci som sa ju už nejaký čas učil, stále som ju nepovažoval za dostatočne dobrú na to, aby som v nej dokázal niekoho učiť. Nakoniec sa ukázalo, že moje obavy boli zbytočné. Kurz je z veľkej časti postavený na praxi. Teoretická výučba trvá približne prvý mesiac a zvyšok kurzu je venovaný predovšetkým praktickému zváraniu. Práve tam sa dalo veľa vecí ukázať priamo pri práci a jazyková bariéra zrazu nebola taká veľká, ako som si predstavoval.
Na môj prvý deň si spomínam dodnes. Moji kolegovia Paulino a Daniel ma v podstate postavili pred triedu s 52 študentmi a s úsmevom povedali, aby som im niečo povedal. Nemal som veľa času premýšľať. Predstavil som sa, povedal som im, že som dobrovoľník zo Slovenska a že som prišiel, aby som podľa svojich možností prispel k ich výučbe a odovzdal im skúsenosti, ktoré som počas svojho života získal. Keď som skončil, nasledovalo niečo, čo som vôbec nečakal. Trieda vybuchla do hlasného, no nesmierne srdečného privítania. Jeden po druhom za mnou začali chodiť a predstavovať sa.

Moja úloha spočívala predovšetkým v praktickej výučbe. Počas zvárania som študentom ukazoval správny spôsob práce a upozorňoval ich na najčastejšie chyby. Nešlo len o to povedať, že zvar je zlý. Dôležitejšie bolo, aby pochopili príčinu chyby a dokázali ju pri ďalšom pokuse sami odstrániť. Postupom času sa však náš vzťah menil. Už som pre nich nebol iba formador, ktorý ich učil zvárať. Keď sme sa lepšie spoznali, začali za mnou chodiť aj so svojimi každodennými problémami. Rozprávali sme sa o škole, rodine, práci aj o ich plánoch do budúcnosti. Neraz som mal pocit, že okrem učiteľa zvárania som sa stal aj poradcom či psychológom. Práve tieto rozhovory mi ukázali, že vzdelávanie nie je len o odovzdávaní odborných vedomostí, ale predovšetkým o budovaní dôvery medzi učiteľom a študentom.
Počas môjho pôsobenia som vyučoval päť dní v týždni v rannej aj popoludňajšej smene. Spolu som mal možnosť pracovať so 106 študentmi, ktorých vek sa pohyboval približne od 18 do 30 rokov. Bolo zaujímavé sledovať, aké rôznorodé osudy ich priviedli do centra. Môj kolega Paulino mi rozprával, že v minulosti sa dokonca stalo, že sa na kurzy snažili prihlásiť aj starší uchádzači s falošnými dokladmi. Dôvod bol jednoduchý. Odborné vzdelávanie je v Centre Don Bosco bezplatné, čo je v Angole skôr výnimkou než pravidlom. Pre mnohých ľudí predstavuje jednu z mála možností, ako získať remeslo a pokúsiť sa zmeniť svoju životnú situáciu.
Najviac ma však prekvapila obrovská túžba študentov pracovať. Mnohí z nich si veľmi dobre uvedomovali, že absolvovanie kurzu ešte neznamená istotu zamestnania. Práve naopak. Bežnou praxou je, že po skončení kurzu musia mladí ľudia vo firmách najskôr „stážovať“. V skutočnosti to však často znamená pracovať niekoľko mesiacov úplne zadarmo, neraz aj pol roka, bez akejkoľvek záruky, že po skončení stáže dostanú pracovnú ponuku. Napriek tomu boli moji študenti odhodlaní učiť sa a zlepšovať, pretože vedeli, že kvalitné remeslo im dáva aspoň šancu uspieť tam, kde by ju inak vôbec nemali.
Jednou z mojich prvých skúseností bolo aj hodnotenie praktického testu zo zvárania. Musím priznať, že ma výsledky poriadne zaskočili. Veľké množstvo študentov získalo 0 bodov. Keďže som ešte nepoznal spôsob hodnotenia v centre, najprv som len pozoroval svojich kolegov. Rýchlo som pochopil, že pri hodnotení kvality zvarov sú nekompromisní. Ak zvar nespĺňal požadované kritériá, jednoducho nezískal žiadne body. Na ďalšom teste už však bolo vidieť výrazné zlepšenie. Študenti si uvedomili, na čo sa musia zamerať a mnohé chyby, ktoré robili pri prvom pokuse, sa už neopakovali. Bol to dôkaz, že aj prísne hodnotenie môže byť motiváciou na ďalšie zlepšovanie.
Po vyhlásení výsledkov ma však začali jeden po druhom vyhľadávať študenti. Pýtali sa ma, prečo dostali nula bodov a snažili sa ma presvedčiť, že ich zvar predsa nebol až taký zlý. Najprv som vôbec nechápal, prečo sa so svojimi sťažnosťami obracajú práve na mňa. Až neskôr som zistil, že moji kolegovia Paulino a Daniel im zo žartu povedali, že ich zvary hodnotil práve „inžinier zo Slovenska“. Bol to ich ďalší spôsob, ako ma hneď od začiatku trochu „hodiť do vody“. Našťastie to všetci nakoniec brali s humorom (a ja tiež).

Jednou z najväčších udalostí, ktorú som mal možnosť v centre zažiť, bol Dia de África (Deň Afriky), ktorý sa každoročne oslavuje 25. mája. Už niekoľko dní vopred bolo cítiť, že sa pripravuje niečo výnimočné. Študenti nacvičovali svoje vystúpenia, pripravovali stánky a dolaďovali posledné detaily. Program bol postavený na jednoduchej, ale veľmi zaujímavej myšlienke. Každému odboru bola pridelená jedna africká krajina, ktorú mal počas osláv predstaviť. Študenti si pripravili rozsiahle prezentácie o jej histórii, kultúre, prírode, obyvateľoch, tradičných jedlách, hudbe či tancoch. Zároveň mal každý odbor vlastný stánok, na ktorom ponúkal návštevníkom typické jedlá svojej krajiny.
Celý areál sa na jeden deň zmenil na pestrú prehliadku Afriky. Študenti boli oblečení v tradičných odevoch z farebných afrických látok a bolo vidieť, že si na príprave dali naozaj záležať. Prednášky boli prepracované, zaujímavé a bolo z nich cítiť hrdosť na jednotlivé krajiny afrického kontinentu. Program trval takmer celý deň a neustále bolo čo sledovať. Náš odbor dostal za úlohu predstaviť Namíbiu. Myslel som si, že mojou jedinou úlohou bude sledovať študentov a užívať si ich vystúpenie. Africká realita však opäť ukázala svoju spontánnosť. Asi päť minút pred začiatkom za mnou prišli študenti s prosbou, či by som ich prezentáciu neprekladal do angličtiny pre zahraničných hostí. Nikto mi to dovtedy nespomenul. Bol to presne ten typ situácie, ktorý človek v Afrike zažíva pomerne často: tie najdôležitejšie veci sa človek neraz dozvie až vo chvíli, keď sa majú stať.

Moji študenti mali veľmi silné životné príbehy. Každý z nich si so sebou niesol vlastné starosti, sny aj dôvody, prečo sa rozhodol naučiť remeslo. Mne v pamäti najviac utkvel príbeh jednej študentky:
Bývala veľmi ďaleko od centra a už samotná cesta na vyučovanie bola každodennou výzvou. Verejnú dopravu v Luande z veľkej časti zabezpečujú malé dodávky, ktoré suplujú mestskú hromadnú dopravu. Neraz som sa pri pohľade na ne zamýšľal, ako je vôbec možné, že ešte jazdia. Každá má svoju trasu, zastavuje prakticky kdekoľvek a práve nimi cestuje väčšina obyvateľov mesta. Moja študentka cestovala do centra každé ráno približne dve a pol hodiny. Doma sa starala o svoju chorú mamu. Otec ich opustil krátko po jej narodení, a tak zostali na všetko samy. Dopoludnia absolvovala výučbu zvárania a hneď po jej skončení utekala do práce v pekárni. Pracovala do neskorých nočných hodín, aby si zarobila na cestu do školy a späť. Domov sa často dostávala až okolo jednej hodiny ráno. Na spánok jej zostávalo len niekoľko hodín, no napriek tomu nikdy nestrácala chuť učiť sa.
Pre mnohých mladých Angolčanov môže byť práve remeslo cestou z chudoby. Kvalifikovaný zvárač dokáže v Angole zarobiť aj niekoľkonásobok priemernej mzdy. Zároveň však existujú rodiny, ktoré musia vyžiť približne zo 40 eur mesačne, pričom samotná ryža pre celú rodinu môže stáť takmer polovicu tejto sumy. Aj preto som pri pohľade na svojich študentov čoraz viac chápal, že pre nich nebol kurz len školou. Predstavoval nádej na dôstojnejší život pre nich a ich rodiny.

Na konci júla prišiel deň, na ktorý všetci netrpezlivo čakali. Po záverečných skúškach nastal čas odovzdávania certifikátov, veľmi slávnostný deň, ktorý by sa dal prirovnať k našim promóciám. Pre mnohých študentov to bol jeden z najdôležitejších okamihov ich života. Do centra prišli aj rodičia, súrodenci a ďalší príbuzní, ktorí si túto výnimočnú udalosť nechceli nechať ujsť. Všetci boli slávnostne oblečení a bolo cítiť, že tento deň je pre nich skutočne výnimočný.
Samotná ceremónia bola plná príhovorov. Najviac mi však utkvel v pamäti prejav jedného z mojich študentov. V mene celej triedy poďakoval všetkým formadorom za trpezlivosť, vedomosti a čas, ktorý sme im venovali. Bol to jeden z tých momentov, keď si človek uvedomí, že jeho práca mala zmysel. Musím priznať, že som bol nesmierne hrdý. Spomedzi všetkých odborov získali tri najvyššie ocenenia študenti z môjho kurzu, zatiaľ čo ostatné odbory mali po jednom ocenenom študentovi.
Aj tento deň mi však pripomenul ďalšiu typickú vlastnosť života v Afrike, a to, že dochvíľnosť sa tu vníma trochu inak. Ceremónia mala začať o ôsmej ráno, no v skutočnosti sa začala až okolo pol jedenástej. Ak vám niekto v Afrike povie presný čas, je dobré pripočítať si aspoň pol hodinu. V tomto prípade rovno dve a pol.

Po skončení ceremónie za mnou začali prichádzať študenti spolu so svojimi rodičmi. Ďakovali mi za to, že som ich učil a pomáhal im počas kurzu. Práve v tej chvíli som prežil jeden z najsilnejších momentov celej mojej misie. Až vtedy som si naplno uvedomil, prečo som pred takmer rokom prišiel do Angoly. Všetky hodiny strávené v dielni, každodenné dochádzanie do centra, jazykové bariéry či chvíle, keď som si nebol istý, či dokážem študentom niečo odovzdať, zrazu dostali zmysel. Nebolo to len o zváraní. Bolo to o ľuďoch, o ich dôvere a o nádeji, že aj vďaka získanému remeslu môžu raz zmeniť život sebe aj svojim rodinám.
Zvárať ma kedysi učil môj starý otec. Nikdy by mu asi nenapadlo, že raz budem jeho skúsenosti odovzdávať mladým ľuďom v slume na druhom konci sveta. A možno práve to je na remesle najkrajšie. Skúsenosti sa neodovzdávajú len z učebníc, ale z človeka na človeka. Z generácie na generáciu.
Keď sa dnes obzriem späť, môžem povedať jediné. Bolo pre mňa obrovskou cťou učiť práve týchto 106 mladých ľudí. Napriek často veľmi ťažkým životným podmienkam nestrácali odhodlanie, chuť učiť sa ani úsmev na tvári. Každý z nich mal svoj vlastný sen, no takmer nikto mi nehovoril o bohatstve či luxuse. Ich želania boli oveľa jednoduchšie, také aké u nás takmer nepočuť. Chcú mať poctivú prácu, postarať sa o svoju rodinu a žiť dôstojný a šťastný život. Úprimne verím, že sa každému z nich tieto sny raz splnia. Pretože ak si niekto zaslúži dostať šancu, sú to práve oni.

