Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (november 2026).
Zamyslenie nad Listom Rimanom 12,12: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.“
Zastavme sa na chvíľu pri týchto niekoľkých slovách. Pomaly si ich prečítajme ešte raz a dovoľme, aby si každé z nich našlo v nás svoje miesto: radujte sa… trpezliví… vytrvalí. Sú to krátke slová, ktoré Pavol napísal spoločenstvu v Ríme a ktoré zahŕňajú celú cestu. Sú ako orientačné body pre tých, ktorí sa obávajú, že zablúdili.
A koľkí dnes pociťujú tento zmätok! Žijeme v dobe bohatej na možnosti, vedomosti a nástroje, a predsa často chudobnej na spoločné hodnoty. Každú hodinu sme bombardovaní informáciami, návrhmi, sľubmi šťastia a je pre nás ťažké odlíšiť to, čo pretrvá, od toho, čo pominie. Všetko sa zrýchľuje. Rastie neistota a život sa rozpadáva na kúsky. Niečo v našom vnútri slabne: schopnosť čakať, vytrvať a dôverovať.
Pavol nám neponúka slogan, ktorý nás uteší len na chvíľu. Dáva nám pravidlo života. Nežiada nás, aby sme utiekli zo sveta, ale aby sme v ňom žili so zorientovaným srdcom. Nádej, vytrvalosť, modlitba – vzájomne prepletené ako trojvláknové lano, ktoré sa tak rýchlo neroztrhne.
Radostní v nádeji
V nádeji sa radujte. Prvé slovo je pozvaním k radosti. Nie k povrchnej veselosti, ale k tichej radosti, ktorá sa rodí z istoty, že Boh je verný, že náš život má zmysel a že žiadna situácia, nech je akákoľvek temná, nie je definitívne mimo dosahu jeho zachraňujúcej ruky.
Dovoľme, aby táto istota zostúpila do hĺbky. Dejiny nie sú náhodným sledom udalostí; naša existencia nie je odsúdená na prázdnotu. Kráčame k naplneniu, ktoré si nevytvárame sami – prijímame ho ako prísľub, vítame ho ako dar. A práve preto nás nádej neodvádza od našich každodenných povinností. Naopak, vracia nám ich, aby sme ich žili s väčšou slobodou a zodpovednosťou.
Tí, ktorí dúfajú, môžu siať, aj keď ešte nevidia žatvu; milovať bez vlastnenia; slúžiť bez hľadania odmeny. Nádej nás oslobodzuje od úzkosti „mať všetko a hneď“ a učí nás čakať plodne, trpezlivo a s dôverou – ako roľník, ktorý trpezlivo očakáva vzácne plody zeme.
Radovať sa v nádeji teda znamená uchovávať v srdci radosť, ktorá dokáže pretrvať aj uprostred sĺz. Je to radosť tých, ktorí vedia, že zlo nebude mať posledné slovo. Pokorná, niekedy tichá radosť, ale radosť, ktorá spočíva na skale: Božej prítomnosti.
Trpezliví v súžení
Kresťanská nádej neodstraňuje súženie. Nikomu nesľubuje život bez skúšok. Žiada od nás niečo jednoduchšie, no zároveň náročnejšie: zostať trpezlivými uprostred skúšok.
Vytrvalá trpezlivosť je tichá sila tých, ktorí zostávajú verní, keď cesta začína stúpať. Znamená nevzdať sa dobra len preto, že si vyžaduje čas, obetu a trpezlivosť. Keď nás všetko navôkol núti zavrhnúť to, čo neprináša okamžité výsledky, veriaci svedčí o hodnote vernosti – vo vzťahoch, v povolaní, v službe, vo výchove, v úsilí o spravodlivosť.
Súženie má mnoho tvárí a každý z nás niektorú z nich pozná. Choroba. Osamelosť. Neúspech. Nepochopenie. Kríza viery. Námaha pri sprevádzaní trpiacich. A potom súženia, ktoré ťažia celé národy: vojna, chudoba, nútená migrácia, násilie, nerovnosť, nedôvera v budúcnosť. Zoči-voči tomuto všetkému učeník nemôže odvrátiť zrak inde. Ľahostajnosť nie je evanjeliová cesta.
Vytrvalá trpezlivosť podľa evanjelia sa potom konkrétne prejavuje prítomnosťou: zrelou schopnosťou zostať nablízku tým, ktorí trpia, a neutiecť od nich. Je to odvaha brániť dôstojnosť človeka, keď sa zdá, že ju nikto nevidí. Je to vernosť evanjeliu, aj keď jeho slovo pôsobí ako slabé, nepohodlné a v rozpore s prevládajúcim trendom.
Vytrvalí v modlitbe
Ale odkiaľ pochádzajú nádej a trpezlivosť? Nielen zo sile vôle. Potrebujú hlbší zdroj a Pavol ho pomenúva: vytrvalí v modlitbe. Bez modlitby hrozí, že nádej sa zredukuje na naivný optimizmus a trpezlivosť na nezmyselnú tvrdohlavosť. V modlitbe však s vďačnosťou uznávame, že náš život udržiava Boh.
Modliť sa znamená každý deň sa vracať k zdroju. V tichu a pri počúvaní Slova sa učíme rozlišovať medzi tým, čo je naliehavé, a tým, čo je skutočne dôležité. Modlitba nie je čarovný prútik, ktorý mení okolnosti. Je to posvätný priestor, v ktorom Boh mení nás: premieňa náš pohľad, osvecuje naše srdce a učí nás čítať dejiny nie cez naše obavy, ale vo svetle jeho vernosti.
Vytrvať v modlitbe znamená zotrvať aj v časoch suchoty, roztržitosti a ticha, keď sa nám nedostáva žiadnej útechy. Práve tam sa modlitba očisťuje: rozhodujeme sa dôverovať Bohu pre to, kým je, a nie iba pre to, čo nám dáva.
Vytrvalá modlitba sa tak stáva vzťahom, odovzdaním sa a ochotou byť k dispozícii. Neuzatvára nás v priestore nášho vnútra. Skutočné stretnutie s Bohom vždy dozrieva do povolania stretať sa s bratmi a sestrami: s chudobnými, dezorientovanými mladými ľuďmi, zranenými rodinami, s tými, ktorí stratili nádej. Skutočná modlitba otvára oči, vychováva k súcitu a vedie k službe.
Kompas pre našu dobu
Vo svete bez kompasu si kresťania nenárokujú na to, že majú v rukách všetky odpovede. Jednoducho svedčia o tom, že našli smer. A tento smer má tvár a meno: Kristus, v ktorom je utrpenie preniknuté láskou a smrť sa otvára zmŕtvychvstaniu.
Veriaci svoje istoty nevnucuje arogantne. Ponúka vierohodné svedectvo: je radostný, ale nie naivný, trpezlivý, nie však rigidný a modlí sa bez toho, aby sa odcudzoval dejinám. Svojím životom ukazuje, že je možný aj iný spôsob života.
V zmätku našej doby nám Pavol odovzdáva jednoduchý a hlboký kompas. Vezmime si ho do rúk a dovoľme, aby viedol naše kroky: aby sme dúfali s radosťou, vytrvali s láskou a neúnavne sa modlili.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
