Voda ako dar

Ahoj kamarát, znovu sa Ti prihováram svojimi zážitkami, postrehmi a skúsenosťami, dúfajúc že Ťa potešia a možno sa trochu zaraduješ. V našej komunite sme na pár dní privítali partiu Nemcov. Boli štyria a prišli spoznať projekt Bosco Boys, ktorý finančne podporujú a taktiež sa zásobiť propagačným materiálom. Spomínam ich, pretože bývali v dobrovoľníckom dome spolu s nami. Počas spoločného nažívania v jednej domácnosti sme zistili, že naša plynová rúra na pečenie funguje. Natešení a vzrušení sme sa rozhodli urobiť muffiny. Najprv sme vydymili celú kuchyňu, keďže rúra nebola používaná už dlhšiu dobu, ale muffiny sa vydarili a Nemcom chutili. Teraz Martin pečie pomaly každý týždeň. 🙂 Okrem muffinov sme im dali aj rozhovor o našej dobrovoľníckej službe. Teraz už len čakám, kedy sa v Nemecku stanem slávnym. 😁

Korr ešte raz Moja posledná návšteva Korru ma očarila natoľko, až som si sľúbil, že sa tam ešte niekedy vrátim. Je to mimoriadne miesto s osobitnými ľuďmi. Svoj sľub som dodržal. Tentokrát som sa tam vybral spolu s Martinom. Mali sme šťastie, pretože sa tam vracal otec Augustin, a tak sme sa mohli zviesť autom. Cestovať sme začali skoro ráno ešte za tmy. Urobili sme si niekoľko zastávok. Prvou boli saleziáni v Makuyu, kde sme dostali raňajky a ešte aj niečo na cestu… Pristavili sme sa aj na trhu popri ceste, kde sme nakúpili ovocie a zeleninu. Počas tankovania na čerpacej stanici, sa mi vnútil jeden potulný obchodník, ktorý predával fejkove náhrdelníky zo slona, a keďže spustil cenu z 300 Ksh na 100 Ksh, jeden som si kúpil… a takisto aj Martin. Ďalej v Isiolo sme zjedli obed a v Nanyuki sme prešli cez rovník. Vrátil som sa tak späť na moju domovskú pologuľu. 🙂 Taktiež sme museli prejsť niekoľkými pasovými kontrolami, čo nakoniec nebol až taký problém, keďže sme sedeli v aute s nápisom Don Bosco a kresťanské spoločenstvá tu majú trochu výhody, takže väčšinu kontrol sme prešli bez zastavenia. Uberajúc sa kopcovitou cestou okolo hory Mt. Kenya, sa pahorky menili na polia a tie zase na zatrávnené, a neskôr piesočnaté a kamenisté roviny. Nachádzajúc sa v marsabitskom kraji, sme už prechádzali vyprahnutou krajinou, kde len občas popri ceste, nejaké dieťa mávalo prázdnou plastovou fľašou, v nádeji že dostane pitnú vodu. Časom sme sa striasli všetkých ľudí a nebolo viacej ani cesty. Išli sme už len po piesku. Kto v Korre ešte nebol, mohol by sa tam kľudne aj stratiť. No my sme našťastie po celodennom cestovaní, unavení ale nadšení, za súmraku dorazili do cieľa.
Bola sobota večer, čo pre miestne deti znamenalo sledovanie filmu, ktorý im saleziáni púšťali raz týždenne. Tentokrát však z nejakého dôvodu dataprojektor vyhadzoval elektrinu, takže film sa nekonal. Na moje prekvapenie to deti nijako nepobúrilo a spokojne sa išli hrať na ihrisko. Radostne skákali, tancovali a kričali. Neviem či hra mala pointu, pretože ak áno, nepochopil som ju, ale vrátil som sa o dvadsať rokov späť v čase, keď sme sa doma, všetky deti z dediny, malí i veľkí, schádzali na ulici. Presne tak som sa cítil na tom ihrisku, medzi všetkými tými slobodnými deťmi. Na druhý deň ráno som sa zúčastnil nedeľnej sv. omše. Kostol bol preplnený ľuďmi. Väčšina z nich bola oblečená do tradičných, farbami hýrivých šiat. Ženy boli ozdobené rozmanitými čelenkami, náramkami, náhrdelníkmi a náušnicami, ktoré si vyrábajú samy. Pre nedostatok chlapcov v komunite miništrovali dievčatá. Počas pokoja a bratskej lásky, miništrantky obišli celý kostol, aby podali ruku každému. Ďalší fenomén boli obetné dary. Ľudia darovali fľaše s vodou, chleby, toaletný papier, či múku. Jednoducho to najvzácnejšie čo mali. Najkrajšie bolo pozdvihovanie oltárnej sviatosti, kedy všetci spievali: „Huyo huyo huyo ni Jesu Kristo huyo,“ čo v preklade znamená že „tu je Ježiš Kristus.“
Jeden deň som sa bol s Martinom prejsť po okolí. Vonku bolo slnečno a horúco. Došli sme k studni, keď ženy práve načierali vodu. Na chvíľu sme sa pristavili a takto pozorujú ich pri práci, mi jedna žena podala lano s nádobou, aby som jej pomohol. Párkrát som vytiahol plnú nádobu z hlbokej studne, zatiaľ čo hlavou mi vírili Exupériho slová:„Voda, nemáš ani chuť, ani farbu, ani vôňu, nemožno ťa presne určiť, človek ťa pije a nepozná ťa. Nie si potrebná k životu, sama si život. Prenikáš nás radosťou, ktorá sa zmyslami nedá vysvetliť. Tebou vstupuje do nás sila, ktorej sme sa už vzdali. Z tvojej milosti sa v nás otvárajú vyschnuté pramene srdca. Si najväčším a najlahodnejším bohatstvom na svete, taká čistá v bruchu zeme… Neprijímaš do seba prísady, neznášaš falšovanie, si nedôverčivé božstvo. No vlievaš do nás nesmierne prosté šťastie.“
Neskôr a trochu obďaleč sme si všimli rôzne skupinky ľudí. Najprv som si myslel, či sa náhodou nekoná obriezka, ale vzápätí nás oslovila jedná pani, ktorá sa predstavila ako chief (náčelník) a ozrejmila nám, že ide o akúsi tanečnú súťaž medzi ženami z jednotlivých osád. Srdečne nás pozvala a my sme tam poobede prišli. Videli sme tak tanec kmeňa Rendille a Samburu, ale nie len to, dokonca ma zobrali medzi seba a ja som s nimi tancoval.

Po piatich dňoch na púšti sme sa vrátili domov. Niekomu by sa to na prvý pohľad mohlo zdať ako zabitý čas. Ísť na miesto kde nič nie je, kde je nedostatok jedla a vody a nie je tam čo robiť… Zdanie niekedy klame. Aj keď skutočne, fyzická práca tam nie je populárna, no dá sa tam nádherne oddýchnuť, upokojiť svoje myšlienky, spoznať zaujímavých ľudí, stretnúť sa s Bohom. A naozaj, s Martinom sme si tam urobili duchovné cvičenia, zrelaxovali a paradoxne aj veľmi dobre najedli. 😀 (Mám taký pocit, že asi všade inde varia lepšie ako u nás v Bosco Boys Langata.) Takže tentokrát som si návštevu Korru vychutnal dokonale bez zhonu, dostatočne sa nasýtil ničnerobením a úplne s pokojom a dobrým pocitom sa vrátil do Nairobi.

Doma Ale ja aj tak najradšej trávim čas v našom centre s mojimi chlapcami, pretože chlapci ma milujú a ja milujem ich. Vzájomne sa obohacujeme. Ja im prinášam možnosť rozhovoru, objatie, učím ich angličtinu alebo matematiku. Oni ma učia svahilčinu, taktiež ako byť trpezlivým, rozosmievajú ma a vďaka ním som sa zdokonalil v šití. Nemôžem nespomenúť ako som našiel v sklade šijací stroj. Doniesol som ho do nášho domu, poprosil jednu pani, ktorá kúpila chýbajúci bobin, aby nám ho spojazdnila, a teraz s Martinom šijeme. Šitie na starej Singerke vyzerá oveľa jednoduchšie ako v skutočnosti je. No napriek tomu je to nesmierna pomoc a úspora času. Nedávno sa moja krajčírska kancelária zmenila na tlačiarenskú. Chlapci si zmysleli, že by chceli mať vzadu na tričku nápis Don Bosco, prípadne svoje meno. Keď som vyhovel jednému, odrazu som mal na stole ďalších dvadsať tričiek. Ale keď som uvidel, akú im to robí radosť, tak som im tam tie mená fixkou načarbal.

Každý váš dar investujeme do mladých

Saleziánske dielo je sieť saleziánskych stredísk, v ktorých denne tisíce ľudí trávi zmysluplný čas. Každý je vítaný. Váš pravidelný mesačný príspevok využijeme pre správny rozvoj vašich detí. Pomôže nám tiež rozvíjať športové, kultúrne, sociálne a duchovné aktivity pre mladých, rodičov a aj našich najstarších.