autorka: Veronika Maximová
Všetky cesty vedú do Ríma a moja misia nakoniec do Južného Sudánu. Som vďačná, že ma misia zaviedla práve do týchto končín. Hneď na začiatku misie som pochopila, že každé vyslanie je autentická a individuálna skúsenosť, ktorá má so všetkými vašimi očakávaniami a predstavami svoje vlastné plány. Ani tá najdôslednejšia príprava vás nepripraví na všetko. Na moje prekvapenie som však nepocítila po príchode niečo, čomu sa hovorí „kultúrny šok“. Možno aj áno, len som to špeciálne neprežívala. Africká kultúra bola môjmu srdcu od nepamäti blízka a od začiatku mi to nebolo cudzie.
Aký je teda Južný Sudán?Ako najmladšia krajina na svete, ktorá sa len v roku 2011 osamostatnila od Sudánu, sa len ťažko prediera komplikovanou politickou a humanitárnou situáciou. Južný Sudán je nerozvinutá a hospodársky zaostalá krajina, do značnej miery závislá od humanitárnej podpory a zahraničnej pomoci. V pamäti mi utkvel napríklad obraz hrajúcich sa detí a zvierat hľadajúcich potravu medzi odpadkami. Prítomná chudoba, hlad, žalostné hygienické podmienky, pretrvávajúce násilie, alkoholizmus a mnoho ďalšieho nedáva obyvateľom príliš veľa dôvodov na úsmev. Sú poznačení občianskou vojnou a permanentnými medzietnickými konfliktami. Mnohí ani nepoznajú, aké je to žiť v miery. Aj napriek tomu všetkému som sa za ten rok stretla so štedrosťou, láskavosťou, radosťou či vďačnosťou (možno by sme si my, večne nespokojní Slováci, mohli z ich vďačnosti vziať aj príklad). Videla som talent, tvorivosť aj zmysel pre humor. A vôbec, je to krajina plná rôznorodých kmeňov, lokálnych jazykov a všelijakej rozmanitosti tak príznačnej pre Afriku.
Deti sú tu na každom kroku a vedia sa tešiť z úplných maličkostí, ktoré my považujeme za tak bežné, že im ani nevenujeme zvláštnu pozornosť. Plné radosti vás zdravia už z diaľky, ešte ani nevystúpite z auta. Dokážu obdivovať vaše vlasy, znamienka, či dokonca žily, ktoré na ich tmavej pokožke nie sú viditeľné. Dokonca aj tie moje vlasy, ktoré mi doma na Slovensku nerobia často radosť. Hoci ich mám na naše pomery menej, pre nich je to dostatok – ba priam niektorí o takých snívajú. Je úžasné zažiť ich úprimnú radosť pri rôznych hrách či kreativitu pri výrobe vlastnoručne zhotovených hračiek, často aj z odpadového materiálu. Dokážu dať oveľa viac, akoby ste čakali, a to je niečo, čo vás v ich prítomnosti dokáže skutočne napĺňať. Azda najintenzívnejším momentom pre mňa boli každodenné ružencové modlitby, kde malé deti prinášali na modlitbu svojich mladších súrodencov na chrbtoch. Je to častý úkaz, že najmladší súrodenci sú odkázaní na starostlivosť tých starších, hoci tí sú stále ešte deťmi. Aj to je jeden z dôvodov, prečo niekedy nechodia do školy. Navzdory tomu tu nájdete mnohých mladých, vzdelaných a inteligentných ľudí, ktorí popri štúdiu na univerzite pracujú, aby mohli zaplatiť školu. Neraz som premýšľala, aká budúcnosť čaká tieto deti a aká túto krajinu. Aké budú ich osudy? Zažijú trvalý pokoj v krajine?
Aké bolo moje pôsobenie na misii?Mojou úlohou bolo najmä vypomáhať v materskej škole vo všetkých triedach Little Angel, ktorú spravujú sestry saleziánky FMA. Tá sa nachádza v časti Gumbo, pri hlavnom meste Južného Sudánu – Juba. V materskej škole sme po vyučovaní doučovali predškolákov, ktorí nemajú ešte dostatočné znalosti pre daný ročník – triedu TOP class pred základnou školou. Zaujímavosťou je, že v škôlkarských triedach sa deti ešte vrátane šesťročných vzdelávajú už podľa rozvrhu a v jednotlivých predmetoch. Popri tom sme spoločne pripravovali deti na program Graduation pre predškolákov. Bol to pre mňa veľkolepý program s nesmiernym zážitkom. Atmosféra oslavnej ceremónie bola dokonca väčšia ako som zažila pri promóciách. Neskôr sme tiež húževnato nacvičovali bohatý program pre Športový deň. Okrem toho, snažila som sa pomôcť aj v projekte poobedňajšej školy Laura School pre chudobné dievčatá, ktorých rodiny si nemohli dovoliť zaplatiť školu. Laura School funguje v priestoroch základnej školy Primary School of st. Vincent de Paul, ktoré rovnako spravujú sestry FMA. Je zaradená do adopčného programu ,,Adopcia tried v Južnom Sudáne“. Svoj čas som rada trávila aj s deťmi a mladými počas poobedňajších hrách vonku, hoci niektoré loptové hry nie sú moja silná stránka. Spev je moje druhé ja, a tak som bola nesmierne vďačná, že som sa v rámci farnosti mohla zapojiť do speváckeho zboru. V ňom sa spievalo po anglicky, (občas aj v lokálnom jazyku). Predsa len, ešte arabčina, ktorá je najpoužívanejším jazykom v Južnom Sudáne, by bola nad moje sily 😀
Očarujúca epizóda v Maridi V závere misie nám bolo umožnené stráviť výše mesiac v komunite saleziánov v Maridi. V saleziánskom centre sa okrem iného nachádzajú školy, komunita sestier saleziánok s dievčenským hostelom pre študentky či klinika. Toto krásne miesto sa mi nezabudnuteľne zapísalo v srdci. Cítila som sa tam ako v rodine. Okrem zmeny prostredia a oddychu som tu zažívala pokoj a prijatie. V primary school som pomáhala najmä v škôlkarských včlenených triedach (od Baby Class, Middle Class a Top Class) a taktiež aj vo väčších ostatných triedach. So žiakmi, sestrami a učiteľmi som spoločne zdieľala aj čas písomiek ku koncu 2. semestra a príprav na ne. Počas maľovania vonkajších WC priestorov v areály strednej školy som sa odreagovala a prečistila myseľ. Chvíle v Maridi boli tiež časom piknikov, hier a osláv, no najmä rozhovor o svete, o živote, kultúre, vzdelávaní a všeličom možnom. Uchvátila ma aj hra detí na lokálnych rytmických nástrojoch, ich tanec a spev. Predovšetkým počas svätých omší v lokálnych kostolíkoch, neďaleko od ich domovoch zo slamy a hliny, v húštine. V komunite sme dokonca neraz mali návštevu opičky, ktorá si drzo brala nie len banány. Zážitok bol aj v mini fotolabe, kde som si nečakane mohla zahrať na keyboarde. Vraj tam aj nahrávajú piesne. Celkovo ma nad vodou držal humor mladých, komunity. Taktiež čas strávený s dievčatami z hostela, či už pri ich každodennom štúdiu, domácich prácach, hrách a pod.
Čo mi misia dala?Ďaleko za hranicami svojej komfortnej zóny som čelila mnohým výzvam a spoznala hlbšie svoje slabosti. Verím, že ma misia naučila predovšetkým väčšej vďačnosti. S odstupom času, a predovšetkým po mojom návrate, na mnohé veci hladím inak a uvedomujem si viac to podstatné. Naučila som sa zabúdať, nesústrediť sa na to, čo mi chýbalo a čo trápilo. Namiesto toho sa viac tešiť s krásnych momentov a prežívať všetky tie krásne chvíle prítomnosti. Vždy sa našlo niečo, čo ma motivovalo ísť ďalej a vytrvať. Napriek niektorým neistotám, nepríjemnostiam a sklamaniu, osobnejší a bližší kontakt s deťmi a domácimi je niečo, čo si chcem uchovať v pamäti. Verím, že som do života týchto mladých duší vniesla aspoň kúsok lásky, svetla, viery, nádeje či povzbudenia.
Počas svojej misie som nevidela žirafu, slona na savane, či veľké šelmy. Často sme necestovali, ako by si človek mohol predstavovať, pričom voľný pohyb po krajine nie je bezpečný. Zažila som však všetky tie detské úsmevy, úprimnú radosť, naplňujúcu spätnú väzbu a vďačnosť aj z mála. Pre každý jeden ten úsmev verím, že to všetko malo zmysel. Aj preto je Južný Sudán pre mňa čímsi výnimočným. Skúsenosť za skúsenosťou, okamih za okamihom a nezabudnuteľná atmosféra rôznych sviatkov a slávnosti sa vpísavali do môjho srdca. Nikdy sa nepodarí uchovať všetko vo vetách či fotografiách, no v pamäti ostanú tieto momenty navždy vpísané.
Hoci to nebola vždy jednoduchá cesta, som vďačná za možnosti ísť na misiu. Úprimne ďakujem mojej rodine a priateľom za modlitby a všetkým, ktorí ma chápali, pomáhali a podporovali. Verím, že Pán vyťaží z toho to najlepšie.
P.S.: Biblický citát z nadpisu som raz náhodne našla na záložke vo vypožičanej knihe počas môjho štúdia. Dodnes ju mám a pripomína mi horlivosť ísť na misiu.
