Prinášame príhovor hlavného predstaveného z Bollettino Salesiano (január 2026).
Bohatstvo, ktorému hrozí, že nás urobí slepými a hluchými
Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi, ktoré sa nachádza v Lukášovom evanjeliu 16, 19 – 31, nie je len príbehom o spravodlivom rozdelení materiálneho bohatstva. Je to príbeh, ktorý preniká až do jadra ľudskej existencie a konfrontuje nás so znepokojujúcou otázkou: kto koho skutočne vlastní? Vlastnil boháč svoje bohatstvo alebo bohatstvo vlastnilo jeho a premenilo ho na svojho otroka?
Toto prevrátenie perspektívy otvára priestor na hlboké zamyslenie. Muž v podobenstve nebol odsúdený za krádež alebo za vykorisťovanie, ale za to, že sa stal slepým a hluchým. Jeho tragédia nespočívala v tom, že niečo mal, ale v tom, že nevidel a nepočúval. Žil vo svete zredukovanom výlučne na rozmery svojho domu, svojho majetku a svojho bezprostredného blahobytu. Pri jeho bráne ležal Lazár, pokrytý vredmi, ktoré psy prichádzali lízať, ale tento úbohý muž sa stal neviditeľným a jeho tichý plač nepočuteľným.
Existenciálne bohatstvo
Keď hovoríme o bohatstve, zvyčajne si okamžite predstavíme peniaze, materiálne statky a ekonomický úspech. Existuje však aj jemnejšie a prenikavejšie bohatstvo – existenciálne bohatstvo.
Je to bohatstvo tých, ktorí sa majú dobre, tých, čo našli svoj vlastný priestor pohodlia, tých, čo žijú obklopení pozitívnymi vzťahmi, uspokojujúcimi zážitkami a upokojujúcimi istotami. Je to bohatstvo fungujúcej komunity, skupiny, kde sa človek cíti prijatý, prostredia, kde všetko pekne plynie.
Toto existenciálne bohatstvo je darom – o tom niet pochýb. Je správne si ho užívať, sláviť a uvedomovať si krásu toho, čo prežívame. Ale práve tu sa skrýva to najzákernejšie nebezpečenstvo: že sa uzavrieme do tejto hojnosti a premeníme priestor blahobytu na pozlátené geto, oddelené od okolitej reality.
Takto žil boháč v podobenstve. Nič mu nechýbalo, a predsa mu chýbalo všetko: chýbala mu schopnosť vidieť ďalej ako len seba samého, vnímať druhých, dovoliť, aby sa ho dotkla realita, ktorá sa tlačila na jeho bránu. Jeho bohatstvo sa stalo neviditeľným väzením s mrežami tvorenými zvykom, ľahostajnosťou a zameranosťou na seba.
Slepota a hluchota komfortu
Komfortná zóna je jedným z najnebezpečnejších konceptov modernej doby. Vytvára nám ilúziu, že blahobyt je právo, ktoré si treba chrániť, a nie dar, o ktorý sa treba podeliť. Presviedča nás, že uchovať si rovnováhu je pre nás dôležitejšie, ako sa otvoriť pre plač iných. Našepkáva nám, že sme už urobili dosť, že si konečne môžeme oddýchnuť a že iné problémy sa nás netýkajú priamo.
Slepota toho boháča nebola fyzická, ale duchovná. Videl svoj palác, svoje oblečenie, svoj prepychovo prestretý stôl. Ale nevidel Lazára. Nie preto, že by bol Lazár skrytý, ale preto, že boháč si vyvinul tú špecifickú formu slepoty, ktorá filtruje realitu a prepúšťa len to, čo potvrdzuje jeho vlastné videnie sveta.
A bola tam aj hluchota. Text nám odhaľuje túto ďalšiu chybu, keď muž z druhého sveta naliehavo prosí Abraháma, aby poslal niekoho z mŕtvych, koho by jeho bratia počúvli. Ale práve on predtým nepočúval! Bol hluchý k tichému volaniu chudoby, k utrpeniu, ktoré nekričí, ale pretrváva, ktoré nevyrušuje, ale existuje, ktoré sa nesťažuje, ale čaká.
Vnútorné počúvanie ako nevyhnutná podmienka vonkajšieho počúvania
Ako prekonať túto dvojitú paralýzu slepoty a hluchoty? Odpoveď nespočíva v jednoduchom úsilí vôle alebo v nejakom programe spoločenských aktivít. Odpoveď spočíva v hlbšom obrátení: nemôžeme vidieť Krista v chudobných, ak nekontemplujeme Krista v sebe. Nemôžeme počúvať krik zraniteľných, ak nie sme naladení na Boží hlas v našom srdci.
Veľkí svedkovia dobročinnej lásky – od dona Bosca až po Matku Teréziu z Kalkaty – nezačínali sociologickou analýzou chudoby, ale mystickou skúsenosťou Božej lásky. Ich schopnosť vidieť, počúvať a reagovať na vonkajší svet sa zrodila z intenzívneho vnútorného života, z kontemplácie, ktorá nebola útekom zo sveta, ale prípravou na stretnutie so svetom.
Je to paradox: čím hlbšie sa ponárame do svojho srdca, aby sme v ňom rozpoznali Božiu lásku, tým viac získavame schopnosť vyjsť zo seba a stretnúť sa s inými. Duchovný život nie je narcistickým stiahnutím sa do seba, ale tréningom potrebným na rozvoj citlivosti, ktorá nám umožňuje vnímať Krista všade tam, kde sa prejavuje.
Poslanie ako podelenie sa o bohatstvo
Čo človek, to poslanie. Toto tvrdenie neznamená, že sa všetci musíme stať frenetickými aktivistami alebo sa angažovať vo veľkolepých projektoch. Znamená to skôr, že bohatstvo, ktoré sme dostali – materiálne, kultúrne, duchovné, existenciálne – nie je naším výhradným vlastníctvom, ale darom určeným na to, aby koloval.
Ten, kto miluje, dáva sa do pohybu, vystupuje zo seba, nechá sa pritiahnuť a aj sám priťahuje. Láska je prirodzene dynamická: nedá sa nazhromaždiť, zakonzervovať, uzavrieť do panciera komfortnej zóny. Buď sa o ňu delíme, alebo ju strácame. Buď ju necháme kolovať, alebo sa skazí.
Výzvou teda nie je vzdať sa existenciálneho bohatstva, ale vlastniť ho iným spôsobom: nie ako žiarliví majitelia, ale ako štedrí správcovia, nie ako koneční príjemcovia, ale ako prenosové kanály, nie ako cieľový bod, ale ako východiskový bod pre nové cesty podelenia sa oň.
Kreatívna menšina a známky nádeje
Vo svete poznačenom rastúcou nerovnosťou a štrukturálnou ľahostajnosťou sa tí, ktorí sa rozhodnú nestať slepými a hluchými, nevyhnutne stávajú menšinou. Je to však tvorivá menšina, schopná zapáliť svetlá nádeje, aj keď malé, ale určite nákazlivé.
Nádej nie je ani naivný optimizmus, ani pasívna rezignácia. Nádej je osoba: Kristus, ktorý nás neustále vyzýva prostredníctvom každého Lazára ležiaceho pri bráne našej existencie. Rozpoznať ho tam, v znetvorenej tvári chudobného človeka, v tichom plači vylúčených, v ignorovanom utrpení zraniteľných, je jediný spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby sme sa nestali otrokmi nášho bohatstva a aby nás napokon náš vlastný blahobyt nepohltil.
Podobenstvo nám zanecháva naliehavú výzvu: otvoriť si oči a uši pre realitu, ktorá je okolo nás – dnes, teraz, skôr ako bude príliš neskoro. Pretože na druhej strane zajtra bude zbytočné ľutovať, že sme nevideli a nepočúvali.
Fabio Attard, SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
